Reálny Vietnam, aký na Instagrame nenájdeš: Dostala som sa na miesta, kam sa bežný turista nikdy nedostane

Po výdatnom Pho na rušnej hanojskej križovatke ťukám do appky Grab adresu autobusovej stanice. Dostať sa taxíkom na stanicu na okraj mesta je naša posledná starosť pred odchodom za najpamätnejším a najautentickejším zážitkom, aký sa vo Vietname dá zažiť. Viem to, pretože na túto výpravu nejdem prvýkrát.

S kamarátkou Mai som sa zoznámila už pred rokmi, keď som sa po prvýkrát v živote vybrala cestovať úplne sama a výlet k nim bol prvou zastávkou na mojej sólo vandrovke Vietnamom. Nevedela som totiž vôbec jazdiť na motorke a byť aspoň na začiatku v malej skupinke na skútroch s overeným sprievodcom sa mi zdala ako super príležitosť naučiť sa to.

Výprava, na ktorej sa nedá stratiť

Hoci sme s priateľom ostrieľaní cestovatelia a vo svete sa už nestratíme, tentokrát sa držíme presných inštrukcií od Mai. Z mesta vyrážame taxíkom tak, aby sme aj s ohľadom na miestnu dopravu na autobusovú stanicu dorazili včas.

Po chvíli čakania nás v hale oslovuje pán dohodnutý s Mai. Spoznáva nás ľahko, pretože na tejto stanici iných turistov niet. Mierime si to do regiónov Nghĩa Lộ a Mù Cang Chải, ktoré ležia v severných vietnamských horách a masovým turizmom sú zatiaľ neobjavené. Nie preto, že by neboli dosť zaujímavé a nádherné, práve naopak!

 

 

 

 

 

Zobraziť tento príspevok na Instagrame

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Príspevok, ktorý zdieľa Majča na vandrovke (@majca.go)

Historicky sem donedávna neviedla žiadna spevnená cesta a ťažká dostupnosť do týchto regiónov tu doslova zastavila čas. Zachovala tu tak tie najcennejšie kultúrne hodnoty a autenticitu vietnamského vidieku – manuálnu prácu na ryžových poliach, dokonale tvarované čajové plantáže s tradičným spracovaním a tak „trochu“ bizarné výstrelky zvedavých srdečných hmongov, stále odetých v ich tradičných pestrofarebných krojoch aj počas bežných dní.

Ten pravý vietnamský zážitok začína hneď v autobuse

Po prvýkrát vchádzam do autobusu a… To čo je? Hovorím si pri pohľade na divne poukladané sedadlá, alebo skôr ležadlá. Aj keď cestujeme cez deň, do Nghĩa Lộ sa budeme viezť typickým vietnamským spacím autobusom. Vietnamské spacie autobusy zbožňujem a v pohodlnej polohe si v nich počas presunov často aj zdriemnem. Môj 187 centimetrov vysoký priateľ má na to však iný názor.

Autobus zastavuje priamo pred domom rodičov Mai a s úsmevom nás víta celá rodina. S touto skvelou a milou rodinkou strávime najbližších päť dní.

Prvý deň v Nghĩa Lộ, kam noha turistu len tak nezablúdi

Nghĩa Lộ, jedna z mála vietnamských oblastí, v akých som zatiaľ nestretla jediného zahraničného turistu. Zatiaľ čo mamka pripravuje večeru, my sa vyberáme do dediny. Pomedzi malebné ryžové políčka prichádzame k horúcemu prameňu, ktorý tu miestni využívajú ako kúpele. Nie príliš estetické, no funkčné – také vietnamské. Okolo prameňa sa začína zbiehať mládež, ktorá sa chce s nami fotiť. Vlastne ani nevieme, kto je tu pre koho väčšou atrakciou.

Vo Vietname je vraj „cool“ baviť sa s ľuďmi zo západu a sem nás veľa veru nezablúdi. Cez bambusový lesík prechádzame smerom k domom. Obyvateľstvo tejto dediny tvorí predovšetkým menšina Thai. Ich domy nie je ťažké rozoznať od domov vietnamských, pretože sú postavené na vysokých pilieroch. Jedna rodina nás pozýva na návštevu a ukazuje nám jednoduchý interiér ich domova. Je celý z dreva, vzdušný a vlastne tak trochu prázdny. V jednom takomto dome bývajú bežne až tri generácie, no vraj sú spokojní a nič im nechýba.

Okrem miestnej školy a vodných byvolov tu narážame aj na pár nahnevaných uštekaných psov. Nebudem pre ne hľadať krajší výraz, pretože vietnamské psy nemusím, no bez nich by Vietnam ani nebol Vietnamom. Na ďalšom kroku zase narážame na skupinku dedinčanov, ktorí v dome do malej nádoby chytili hada a rozhodujú o jeho osude. V tomto článku sa budem tváriť, že neviem, ako s hadom nakoniec naložili a poberáme sa späť na večeru, ktorá nás už čaká na stole.

zdroj: Majča na vandrovke

Mamka varí klasiku, dnes máme na večeru vietnamskú špecialitu Bún Chả. Mňam, milujem jej kuchyňu! Mamka je však pokroková a menu bez problémov prispôsobí aj vegetariánom, vegánom, „bezlepkáčom“ či „bezlaktozákom“.

Druhý deň štartujeme motorky a ideme na trhy, ktoré nechceš vidieť

Po výdatných raňajkách v podobe Banh Mi, tradičnej vietnamskej bagety, vyrážame na miestne trhovisko. Pred trhom sa na nás pousmeje staršia pani. Čo je na nej divné? Veď ona má čierne zuby! Tom nám vysvetľuje, že čiernenie zubov bolo kedysi horúcim vietnamským kozmetickým trendom naprieč všetkými miestnymi etnikami.

Ďalej nás upozorňuje, že pokiaľ nechceme vidieť aj odvrátenú stránku vietnamskej kultúry, môžeme počkať v stánku s občerstvením pred trhoviskom a pochutnať si na miestnom fazuľkovo-kokosovom dezerte.

„Čo takého strašného by tam mohlo byť,“ hovorím si. No napokon s ním súhlasím. Síce je autentické trhovisko mimo turistické trasy veľkým zážitkom, ako aj tentokrát, pohľad na realitu v ňom rozhodne nie je instagramovo-ružový.

Na jednom z prázdnych pultov sa obvykle predáva psie mäso, no je zrovna prvý deň v lunárnom mesiaci a jedenie psieho mäsa by do rodiny prinieslo na celý mesiac nešťastie. Na prehliadke trhu ani nedýcham. V mojich očiach toľko zvrátenosti, pre Vietnamca na vidieku ale úplne normálna realita. Niekedy o tom možno napíšem viac, no teraz sa už tešíme na ďalšiu zastávku.

Nekonečné čajovníkové labyrinty

Po opustení mesta sa pred nami vynára nádherná scenéria rozľahlých čajových plantáží. Tom nás vedie motorkou priamo po nich, po úzkych cestičkách až na vršok kopca, kde zastavujeme a kocháme sa pohľadom na celé hory pokryté čajovníkovými labyrintmi. Márne v mapách hľadám bod, ktorý by som si označila vlajkou. Tieto miesta na mapách ešte neexistujú.

zdroj: Majča na vandrovke

Čajové kopce striedajú doliny, a tie zase zapadnuté dedinky pestro odetých hmongov. V jednej z nich zastavujeme, práve sa začína omša a v kostole sa zbieha celá dedina. V jednom z dvorov zazriem malého vodného byvola zamotaného do lana. Hádam ho tak nenecháme! Z domu na nás vykúka malý chlapček, s ktorým sme sa rýchlo skamarátili a rovnako tak aj s vyslobodeným byvolom.

Kráčame ďalej a vchádzame do drevenej búdy, v ktorej sa ocitáme asi po kolená vo voňavých, čerstvo natrhaných lístkoch zeleného čaju. Postaršia tetuška ho prehadzuje vidlami, aby sa dobre presušil. Aj keď normálne suveníry na cestách nekupujeme, ručne zbieranému zelenému čaju nikdy neodolám a berieme so sebou jeden balík na naše ďalšie cesty.

V tomto regióne neexistuje miesto, na ktorom by sa nebolo na čo pozerať

Aj cesta je cieľ – potvrdzuje sa nám na každom kroku. Najskôr prechádzame cez dedinku, v ktorej sa vyrába dyha, v ďalšej zase fičí kamenárstvo a cestu lemujú veľké kusy vybrúsených kameňov. Každá dedina sa tu špecializuje na iné remeslo.

Po ceste zastavujeme a hádame druhy exotických ovocných stromov, ochutnávame škoricové listy, obchádzame stáda vodných byvolov, zastavujeme pri ľuďoch, deťoch, bavíme ich lietajúcim dronom a oni nás zase na oplátku veľkými chrobákmi uviazanými na špagáte. Áno, so živými chrobákmi, ktoré sú špagátom uviazané o „nos“.

Nielen my, ale aj Tom je v šoku, vraj toto teda nevidel ešte ani on! Stále tvrdím, že severný Vietnam dokáže očariť a zaskočiť aj pri stej návšteve, ba dokonca aj samotných miestnych. Z výletu sme úplne nadšení a keďže som blázon do ryžových polí, tak ho z pôvodných štyroch dní predlžujeme o ďalší deň, aby sme za nimi mohli zájsť až do Mù Cang Chải.

Majča na vandrovke vo Vietname

GALÉRIA+ 12

Tretí deň na ceste po najúchvatnejších výhľadoch Vietnamu

Výpravu do Mù Cang Chải máme s mnohými zastávkami naplánovanú na celý deň. Táto trasa je totiž lemovaná najväčšími ryžovými poľami a nepochybne najimpozantnejšími výhľadmi snáď celej juhovýchodnej Ázie.

Cesty sú tu nové, príjemne kľukaté a pomerne prázdne, tak si tu aj Tonči za riadidlami motorky môže naplno užívať nádhery okolitej prírody. Každá zákruta nám otvára stále krajšiu a krajšiu scenériu a úzka cesta dolinami nás vedie priamo do srdca poľnohospodárskej práce hmongov. Vidíme, ako ručne zbierajú ryžu zo svojich políčok, mlátia ju na poliach a zrnká ryže sušia priamo na asfalte. Ďalej narážame na žienky, ktoré zrnká ryže cez veľké sitá preosievajú od otrúb.

Pohľad na ľudí vo svojej každodennej pracovnej rutine striedajú vyhliadky z vysokých kopcov, ktoré zdolávame na útlych skútroch. Niekedy mám pocit, že o kopec vyššie už budeme v nebi a za každým z nich sa vynorí ďalšia, ešte dvojnásobne vyššia hora.

Do Mù Cang Chải prichádzame tesne pred západom slnka. Večera musí počkať, aby sme stihli výhľad na mesto v tých najdokonalejších farbách. Už cesta hore je veľkým adrenalínovým zážitkom, no výhľad zato rozhodne stojí, čo povieš?

 

 

 

 

 

Zobraziť tento príspevok na Instagrame

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Príspevok, ktorý zdieľa Majča na vandrovke (@majca.go)

V Mù Cang Chải sa večer zohrievame horúcou polievkou Pho. Dnes prespávame v malom skromnom hoteli na matraci na zemi a ráno mierime do malej štýlovej kaviarne, ktorú vlastní Mai. S jej rodinou si tu vychutnáme kokosovú kávu, a potom sa na motorkách znovu vydávame do náročného terénu okolitých kopcov.

 

 

 

 

 

Zobraziť tento príspevok na Instagrame

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Príspevok, ktorý zdieľa Anton Ďuriš (@tony_1883)

Čo prežívam, je neopísateľné

Ranné výhľady tu svojou nádherou konkurujú tým pri západe slnka a na ryžových políčkach sa to už hemží pracujúcimi hmongmi s vodnými byvolmi.

Pokojnú atmosféru vidieku na ceste domov nám prerušuje scéna ako z ázijskej komédie. Päť vysmiatych veselých detí sa rozhodlo, že si z byvola urobia dopravný prostriedok. Ich rehot a radosť zo života v tomto momente prehlušil už asi len môj hysterický smiech počas toho, ako som tento absurdný a zábavný moment zachytávala na kameru.

Po dlhom dni plnom neuveriteľných zážitkov sme dorazili domov. Spotení a celí od prachu jeden po druhom skáčeme do sprchy, slabší jedinci do postele a zvyšok zasadá za veľký stôl v hale. Nalievajú sa panáčiky a rozjímame nad tým, ako nikdy nevieš, čo za zážitky ťa pri každej ďalšej návšteve v nevyspytateľných vietnamských horách čakajú. Ja som ale vždy tam, kde sa varí a mamka ma učí, ako sa správne rolujú závitky na smaženie, na ktorých si už o chvíľu spolu pochutnávame na večeri.

To, čo prežívam v tieto dni, je neopísateľné. Tom nás pri každej príležitosti vťahuje do tajov vietnamskej kultúry rozprávaním, pri ktorom ani nedýcham. Na každom kroku som ohromená niečím, čo je v našom západnom svete nemysliteľné. Zajtra sa lúčime s našou vietnamskou rodinkou a týmto úžasným miestom, ktoré navždy zostane mojím ázijským domovom a spomienkach bude vždy hladiť moju cestovateľskú dušu, ktorá sa pred rokmi naplno prebudila práve tu, v nádherných horách severného Vietnamu.