Režisér, Drag Queen a barman: Články o tom, že granty na Pride mali brať peniaze postihnutým deťom, ma dostali do pozície, akú som na Slovensku ešte nezažil

Tomáš Procházka sa narodil v Bratislave v roku 1989. Absolvoval   divadelnú   réžiu   a dramaturgiu na VŠMU   v   ročníku   Ľubomíra   Vajdičku  a Jána Štrbáka. Počas Erasmu študoval na prestížnej Rose Bruford College, kde študoval odbor European Theatre Arts pod vedením Alexie Kokkali, Thomasa Wilsona a Matthieu Bellona.

Dnes patrí k najvýraznejším divadelným tvorcom a medzi jeho posledné výrazné počiny patrí rozpracovaná dramaturgická trilógia Stratená generácia. Prvú časť- site-specific happening, podľa Čechovovej Čajky pod názvom ĽUDIA.LEVY.ORLY.JARABICE. – uviedol v Sub Clube a druhú časť s názvom OEDIPUS REX (Mommie Dearest) odohral so súborom DPM, ktorý  nesie meno po zosnulom profesorovi VŠMU Petrovi Mankoveckom.

V sezóne 2017/2018 debutoval v SND s autorskou performanciou na motívy diela Antonina Artauda- ARTAUDIA.AUTOPSY.

V jednom momente si zmizol z Bratislavy a odrazu prišla správa, že si v Prahe a pracuješ v bare. Čo ťa priviedlo k tejto závažnej zmene?

Vyhorel som. Mal som veľmi úspešnú šnúru, veľa práce. To nadšenie z množstva práce sa prejavovalo tým, že som si tej práce bral stále viac a viac. Vyvrcholilo to vlastne sezónou, kde som zo seba „vypľul“ desať projektov a celkom logicky sa strácala kvalita. Klincom bola performancia ARTAUDIA.AUTOPSY., ktorú sme priemérovali v priestoroch Kuchyne SND a kde som zapol a zozbieral všetku rezervnú energiu. Doslova som v ňom „vypľul“ dušu. Vyčerpanie, ktoré prišlo po tejto premiére, sa vystupňovalo natoľko, že som sa prakticky zo dňa na deň zdvihol a odišiel žiť do Prahy.

Ako ti v takomto stave pomohla zmena prostredia?

Veľmi, hoci sa to môže zdať zvláštne. Našiel som si izbu v krásnej štvrti na Letnej a v podstate celý týždeň som spal denne takmer trinásť-štrnásť hodín. To bol, oproti môjmu štandardu, obrovský šok. Potreboval som začať hľadať celkom nový vchod do samého seba. Spolu s vyhorením sa zhoršil aj môj duševný stav a koncom roka som spadol do hlbokej depresie, ktorá mohla dopadnúť rôzne.

V Prahe bolo pre mňa veľmi zásadné stretnutie s Martinom Talagom, performerom a choreografom, s ktorým spolupracujem na jeho tanečno-výtvarnej eseji SOMA. Sloboda, ktorej ma naučil, bola aj pre moju duševnú liečbu veľmi dôležitá a budem naozaj veľmi rád, keď sa podarí aj spolupráca na väčšom plátne.

Pomohlo mi aj to, že sa mi podarilo začleniť sa do mladej drag komunity, kde vystupujem pod menom La Cuntessa Adora Bulgina, čo je akýsi pun-twist na moju prezývku Grófka. Drag som začal robiť kvôli tomu, že ma oslobodzuje. Neznamená to ani, že sa identifikujem ako transrodový človek, som cis-rodový homosexuál, ktorý jednoducho rád nosí vysoké podpätky a rozosmieva ľudí. Veľmi sa teším, že môžem byť pri budovaní tejto komunity, keďže v Prahe je táto scéna veľmi mladá.

https://www.instagram.com/p/B2y05gJo2mr/

Dokázal si si v takomto stave nájsť prácu? Z čoho si žil?

Chvalabohu som našiel prácu veľmi rýchlo, keďže barmana robím s prestávkami asi päť rokov. Vedel som aký priaznivý vplyv tá práca na mňa má –  poriadok a pravidlá. Keď sa človek venuje umeniu tak intenzívne ako ja, stráca kontakt s realitou a preto sa snažím si nechávať pár zmien aj  v aktívnej sezóne.

Prečo to robíš? Nie je to v takom vypätí prílišná záťaž?

Neverila by si, ale nie je. Táto práca mi dokáže veľmi zraziť hrebienok. Keby som sa príliš pocítil, tak ma rýchlo privedie k tomu, že nie som pupok sveta. Navyše mi práca za barom dáva pevný režim, ktorý zúfalo potrebujem. Zároveň je dôležité aj to, že som mal šťastie na dobrých šéfov. V Prahe je to bývalý riaditeľ festivalu Mezipatra Aleš Rumpel a v Bratislave rovnako výrazná osobnosť LGBTI+ komunity. Je to promotér a DJ Roman Samotný. Chápem, že „barmančenie“ pre mňa vždy bude druhoradá práca a každému som na rovinu povedal, že pokiaľ pocítim, že mi táto práca neumožňuje vykonávať moju skutočnú prácu naplno, tak odídem.

Ty si veľmi výraznou osobnosťou LGBT komunity, voči ktorej sa nálady v ostatnom čase zhoršili. Ako to ovplyvňuje tvoj život?

Od môjho odchodu do Prahy sa do Bratislavy radšej vraciam na návštevu. Predstava, že by som v Bratislave mal žiť, je nereálna. Spoločenská akceptácia LGBTI+ komunity v Prahe je neporovnateľná, hoci ani tam ešte nie je boj úplne vyhratý. Aj keď sa často verejne vyjadrujem k mnohým veciam, nepovažujem sa za aktivistu, hoci množstvo mojich priateľov sa aktivizmu venuje a robí skvelú prácu.

https://www.instagram.com/p/Bpj762XAN-F/

Vedel by si definovať moment, ktorý bol pre teba zlomový? Kedy si si povedal, že stačilo?

Pre mňa bola určitým zlomom antikampaň proti LGBTI+ komunite. Vždy bola citeľná, ale nie v takej miere ako teraz. Prišli chvíle, keď som sa na uliciach cítil naozaj ohrozený a nevítaný. Nebolo to v konkrétnych útokoch, tomu som sa našťastie vždy vyhol. V tomto ohľade mi stačil už len ten pocit, ktorý prevážil všetko. Najhoršie bolo poznanie, že mnoho mojich kamarátov začalo aplikovať formulku ,, nie som proti, ale…”  Bol to veľký wake up call, hoci stále zastávam názor, že oproti situácii spred piatich rokov je spoločenská nálada voči komunite oveľa lepšia, aj napriek snahám vrchnosti.

Čo sa ťa ako tvorcu dotklo najvýraznejšie?

Nekompetentnosť na najvyšších miestach sa nedotkla len LGBT komunity, ale dá sa vnímať naozaj plošne, teda naprieč umeleckým spektrom.  Z Činohry SND odvolali Michala Vajdičku a napriek tomu, že s Michalom máme veľmi rozdielne umelecké smerovanie, a na množstvo vecí celkom opačný názor, tak to, čo sa udialo, je svinstvo. Ľubica Laššáková iba potvrdila svoju pozíciu totálne nekompetentnej osoby.

Napriek týmto skutočnostiam ale ďalej verím tomu, že nie je zlý človek, verím že je dobrá žena a matka. To však nič nemení na fakte, že na čele rezortu kultúry nemá čo hľadať. Domnievam sa však, že zmena nesmie prísť len na ministerstve. Preto si veľmi vážim prácu mojich kolegov v iniciatíve Stojíme pri Kultúre a to, že nezaháľajú v monitorovaní celej situácie.

https://www.instagram.com/p/BmSzhA3Aw-o/

Je to podľa teba spôsobené tým, že kultúra je istým spôsobom každému ukradnutá?

Určite. Je to obraz spoločnosti, ktorá nás stále vníma ako komediantov, alebo šašov. Momentálne žijeme dobu, keď sa do našej práce musí vrátiť spoločensko-kritický aspekt. Úprimne ma len mrzí, že sa vracia fenomén ,,krajiny hrubých čiar”, keď dnes zabúdame na to, čo bolo včera. Naša pomyselná vojna nesmie ostať pri bití sa do pŕs pri pive v krčme. Potrebujeme konkrétne činy a konkrétne akcie.

Vedel by si pomenovať, prečo kultúra je dôležitá a prečo ju vyspelá spoločnosti potrebuje?

Asi si pomôžem prirovnaním. Hamlet hovorí o divadle, ktoré má ukazovať kráse jej krásu a ošklivosti jej pravú tvár. Pokiaľ tejto myšlienke máme veriť, divadlo musí byť pred nami a komunikovať s nami iným jazykom, ktorým nás bude upozorňovať. Divadlo mnohí označujú za chrám. A je to tak. Je to chrám, kde nás božstvo umenia má niekam posúvať a to sa nemôže a nebude diať, pokiaľ budú dramaturgie kamenných scén poľavovať.  Aj to je dôvod, prečo mi situácia v SND nie je ľahostajná.

Táto prebiehajúca antikampaň a znevažovanie LGBT komunity však zašla oveľa ďalej a zasiahla aj do umeleckej tvorby a kreatívnych projektov. Dotkli sa tieto nezmyselné sankcie, založené na sexuálnej orientácii, aj teba?

Skutočne išlo doslova o šikanu a diskrimináciu. Nepodporenie LGBTI+ projektov zo strany ministerstva som prežíval veľmi intenzívne. Ešte horší bol hnus, ktorý sa následne vyvalil z konšpiračných médií a stránok. Pamätám si, keď som kráčal zo skúšky domov a prepadal ma obrovský hnev spojený so smútkom. Nedokázal som veriť, že niekto si naozaj myslí, že som na tomto svete len kvôli tomu, aby som unášal deti a rozbíjal manželstvá.

Viac o financovaní projektov sa môžete dozvedieť v tomto článku >>> LGBTI komunita sa cíti na Slovensku ohrozená. Podporiť ich najnovšie odmietlo aj ministerstvo

https://www.instagram.com/p/Btd4t96AYwy/

Ty si v minulom roku prežil tých zlomov niekoľko…

Situácia s mojím duševným zdravím sa vyostrila koncom roka, kedy som bol na tom naozaj zle. Ako blesk z jasného neba prišla správa o náhlom odchode Katy Mach. So smrťou je to veľmi zvláštne, vieme že je súčasťou nášho života a napriek tomu nás vždy prekvapí. Myslím, že to bola Virginia Woolf, ktorá o smrti hovorí ako o paradoxe, pretože niekto musí zomrieť,aby si ten druhý začal život viac vážiť.

Bol takýto priebeh rovnaký aj v tvojom prípade?

Po Katynej smrti  som sa rozhodol svoje duševné zdravie dať do poriadku. Mám skvelého a tolerantného psychiatra, ktorý veľmi privítal moje nadobudnuté znalosti o mojej diagnóze, pretože sme si ušetrili niekoľko mesiacov vysvetľovania. O svojej diagnóze hovorím otvorene, rovnako o svojej orientácii, rovnako ako o mojich závislostiach a iných neduhoch. Pretože je v poriadku, keď nie ste v poriadku. Toto motto, alebo afirmácia mi zachránilo život. A pokiaľ to môže zachrániť život ešte niekomu, tak budem naďalej hlučný, vulgárny a expresívny.

https://www.instagram.com/p/Byz2se_o77l/

Minulý víkend si mal premiéru. Vedel by si o nej povedať pár slov?

Je pre mňa veľmi dôležitá, pretože sa ňou začala moja ,,comebacková” sezóna sa začala s projektom SAMOTÁRI, ktorý som naštudoval pre o.z. Per ART s mojou pravidelnou spolupracovníčkou Andreou Bučko. Je to site-specific odohrávajúci sa v kine. Rád ten text prirovnávam k scenárom Jima Jarmuscha, sú to dlhé dialógy naoko ,,o ničom”  ale nesú v sebe silný motív vnútornej izolácie, ktorý je pre mňa aj moju tvorbu veľmi blízky. Hrajú to Zuzka Haverda, Filip Jekkel a Matúš Kvietik.

Vychádzame z textu Annie Baker The Flick, za ktorý dostala v roku 2014 Pulitzerovu cenu. Napriek tomu že s textom pracujem vo svojej tvorbe minimálne, toto bol skutočný pôžitok. Je to o kráse obyčajnosti a podľa premiérového víkendu vyzerá, že všetko dobre dopadlo a že sa to snáď aj páči, tak celému projektu želám dlhú životnosť.

A čo plány do budúcnosti? Čo ťa čaká ďalej?

V tejto sezóne sa vraciam opäť do Mestského divadla Žilina, kde ma Edo Kudláč oslovil do projektu Hey Slováci! Tu budem režírovať jednoaktovku, ktorá vychádza zo skutočného príbehu môjho zosnulého priateľa a aktivistu Dušana Veselovského a ide o príbeh, ktorý potom nasledoval kvôli dedičskému konaniu.  

Je to veľmi smutný príbeh, ale vnímam to ako možnosť vzdať poslednú úctu kamarátovi. Následne sa presúvam do Horáckeho divadla v Jihlave, kde ma čaká Ibsen a Hedda Gabler a sezónu budem končiť v spoločnosti skvelých herečiek pri dramatizácii reportáží Saši Uhlovej Hrdinovia kapitalistickej práce. Ďalšiu sezónu sa chystám otvoriť záverečnou časťou trilógie Stratená generácia, ktorá nesie názov Citizen Hamlet a bude autorskou adaptáciou Shakespeara a Palahniukovho Klubu bitkárov.

Možno je to impertinentná otázka, ale cítiš sa teraz dobre?

Momentálne sa nemám dobre, vlastne sa mám strašne.  A vieš čo? Je super o tom hovoriť, lebo potom to nezostáva v tebe a nerobí ti to  ešte väčší bordel ako má a tá bolesť je o niečo znesiteľnejšia. Veľmi sa teším späť na Island a teším sa na všetko dobré aj zlé čo príde. Dobré ťa poteší a zlé posunie.

https://www.instagram.com/p/B35Ld6eH3G7/

Čítajte viac z kategórie: Rozhovory