ROZHOVOR: Jediný Slovák, ktorý zvládol najťažší výcvik SEALs. Teraz bojuje o prežitie vlastného gymu

Sú považovaní za najelitnejšiu špeciálnu jednotku sveta, ktorá sa zúčastňuje tých najťažších operácií. Už len dostať sa na ich výcvik je náročné. Michal Ščepko, poddôstojník Ozbrojených síl SR, musel najskôr stráviť roky ako vojenský potápač. No až samotný výcvik Navy SEALs vyberie tých najlepších od najlepších.

Náročné fyzické i psychické skúšky, hlad, zima či 5 hodín spánku za týždeň. 9 z 10 vojakov tento výcvik nedokončí a radšej odíde, väčšina už v prvej fáze tréningu. Michal Ščepko sa ale napriek mnohým ťažkým chvíľam nenechal zlomiť a je jediným Slovákom, ktorý prešiel výcvikom „tuleňov“.

zdroj: wallpaperflare.com

Po pôsobení v Afganistane sa rozhodol založiť vlastný gym v Seredi, v ktorom sa chcel deliť o svoje skúsenosti a poznatky, zároveň sa učiť od najlepších fitnes trénerov a spolu so svojim tímom pomáhal ostatným ľuďom k dosiahnutiu ich zdravých cieľov. Všetko sa ale rýchlo zmenilo a z podnikania sa pre Michala stáva ďalší náročný boj. „Bojujeme, ako sa dá, len neviem dokedy.“

Aké sú limity fyzických skúšok pre prijatie na výcvik SEALs, koľko taký výcvik trvá, ako je rozdelený a ako sa mu ho podarilo zvládnuť nám prezradil v rozhovore Michal Ščepko.

Ako sa slovenský vojak ocitol na výcviku jednej z najelitnejších jednotiek sveta – SEALs?

V rámci medzinárodnej spolupráce medzi USA a SR, záväzkov SR voči NATO a rôznych iných dôležitých plánovacích procesov sa vojaci Ozbrojených síl SR majú možnosť dostať na rôzne zahraničné kurzy a výcviky. Tak isto to bolo aj v mojom prípade. Splnil som všetky požiadavky, takže mi nič iné mi neostávalo, iba to nevzdať.

zdroj: Michal Ščepko

Sú nejaké fyzické testy, napríklad koľko kľukov urobiť, akú vzdialenosť zabehnúť, aby ma na výcvik SEALs vôbec pripustili?

Pre zahraničných vojakov sú iné podmienky ako pre domácich vojakov. Musel som byť určité roky na funkcii vojenského potápača, kde je nevyhnutná výborná fyzická kondícia, vyšší level znalosti anglického jazyka i bezpečnostná previerka.

Pred samotným výcvikom bolo dôležité urobiť vstupné preskúšanie z telesnej zdatnosti, čo však nebol žiadny väčší problém pre väčšinu absolventov. Minimálne, zdôrazňujem minimálne, požiadavky na vstupné preskúšanie pozostávali z plávania (comba swim) 500 yds do 12:30 min, 2-3 minúty pauza, 42 kľukov, 2-3 minúty pauza, 50 brušákov, 2-3 minúty pauza, 6 zhybov, 2-3 minúty pauza a potom ešte 1.5 míľový beh do 11:00 min.

Avšak tieto minimálne požiadavky ani zďaleka nestačili na to, aby ste si udržali tempo vo výcviku. Tie skutočné previerky prichádzali dennodenne, čo malo za následok ubúdanie absolventov takmer každý deň.

Tento výcvik vraj 9 z 10 chlapov nedokončí, je to pravda?

Štatisticky to tak je. Začalo nás 250 a skončilo 27.

Nestačili fyzicky alebo to nezvládali skôr po psychickej stránke?

Telo a naše činy sú podľa mňa výsledkom práce našich myšlienok. Tak isto to bolo aj pri vzdávaní sa mojich kolegov. Fyzicky boli na tom niektorí lepšie ako my, ktorí sme výcvik dokončili, avšak niečo sa v ich hlave odohralo, čo to v určitých momentoch ukončilo.

Počas výcviku bolo mnoho situácií, kedy išiel každý z nás na absolútnu hranicu svojich fyzických schopností. Počas toho prichádzali presne naplánované situácie, kedy ste sa dostali do absolútneho fyzického diskomfortu a tam to začínalo. Postupne sa začali ozývať gongy zo zvona a skladali sa prilby na zem. To znamenalo, že človek končí a z výcviku odchádza.

zdroj: Michal Ščepko

Môžeš prezradiť, do akých situácii vás dostávali?

Bolo ich obrovské množstvo. Väčšinou to boli kombinácie viacerých stavov súčasne. Napríklad k fyzickej vyčerpanosti pribudol chlad, fyzický diskomfort, tma, hlad a plnenie zadanej úlohy v tíme.

Vedel si do čoho ideš?

Čiastočne… Vedel som, že to patrí k najťažším výcvikom na svete, avšak v mojom ponímaní slová „najťažší vojenský výcvik“ znamenali „veľmi zaujímavý“ (smiech). Až na letisku počas mojej cesty na výcvik som reálne zistil, čo všetko výcvik obnáša.

Boli počas výcviku chvíle, keď si príchod tam naozaj banoval a chcel odísť?

Určite áno. Ako cudzinec som mal často pocit, že tam nepatrím. Tiež sme európska krajina so svojou nie tak dávnou históriou, ktorá nám dáva nie vždy správnu známku zmýšľania. Tiež absencia priateľov, rodiny i komunikácie s rodinou mala svoj vplyv. Avšak vždy som sa nejako otriasol, nastavil si myseľ na cieľ a išiel postupne ďalej.

zdroj: Michal Ščepko

Čo ťa tam udržalo? Ako si zvládal tieto psychicky náročné momenty?

Vždy to bola „hra“ s myšlienkami. Vždy som sa snažil stanoviť si časovo blízke a dosiahnuteľné ciele. Telo funguje ako vojak, ktorý plní rozkazy mysle.

Ak sa predo mnou objavila prekážka, ktorá bola na prvý pohľad neprekonateľná, vždy som pozoroval niekoho, kto to už urobil alebo som sa pýtal, ako to dokázať a skúšal som to, pokiaľ to nevyšlo. A naučil som sa, že keď na človeka ide pocit, že už to nezvládne, vtedy je väčšinou iba kúsok od úspešného cieľa.

Zároveň veľmi dobre funguje v týchto ťažkých situáciách tímová spolupráca, kedy sa vedia vzájomne viacerí „spolubojovníci“ podporiť a pomôcť si.

Koľko celý výcvik SEALs trvá?

Výcvik trvá 6 mesiacov. Je rozdelený do troch fáz, pričom každá fáza trvá 7 týždňov. Pred samotnou prvou fázou je ešte takzvaný indoctrination phase, trvá tri týždne a jej úlohou je pripraviť študentov na samotný začiatok výcviku. Počas tejto časti sa predstavujú a vykonávajú základné zručnosti ako behy, plávanie v oceáne, prekonávanie prekážkovej dráhy, fyzické tréningy a postupne sa zvyšuje psychický tlak na absolventov výcviku.

Počas tejto fázy to tiež niektorí absolventi vzdali. Ak to ale niekto vzdá už počas tejto fázy, nikdy sa nebude môcť uchádzať o zaradenie do výcviku BUD/SEAL.

Nasleduje Prvá fáza. Počas nej sa vykonávajú základné zručnosti. Dennodenne sa musia plniť mnohé úlohy ako napríklad behy na 4 míle na čas, plávanie v oceáne na 2 míle na čas, beh cez prekážkovú dráhu, behy s ruksakmi, ovládanie člnov v oceáne v kombinácii s vysokým psychickým tlakom spôsobeným neustálou „kontrolou“ inštruktorov, dbaním na dodržiavanie detailov každej úlohy a to všetko v diskomforte spôsobeným chladom a neustálym mokrým odevom plným piesku na každom centimetri tela.

Druhá fáza je o bojovom potápaní a plnení vojenských úloh vo vode. Počas nej sa študenti učia zručnosti pri bojovom plávaní a potápaní s otvoreným a uzatvoreným dýchacím okruhom. Ďalej sa tu precvičujú mnohé špecifické zručnosti prežitia a práce vo vode.

Tretia fáza je zameraná na bojové operácie na súši a s vrtuľníkom. Počas nej sa cvičia strelecké zručnosti z rôznych zbraní, učí sa práca s výbušninami na suchu a vo vode, preberá sa zlaňovanie z budov, z vrtuľníka a topografia. Polovica tejto fázy sa odohráva na ostrove St. Clemente Island v Tichom oceáne, kde sa už aplikujú získané zručnosti v čo najreálnejšom bojovom prostredí.

zdroj: Michal Ščepko

Dá sa to vôbec trochu porovnať s výcvikom, aký si zažil v slovenskej armáde?

Bohužiaľ nie.

Je pravdou, že súčasťou výcviku SEALs je takzvaný „pekelný týždeň“, kedy vojaci takmer vôbec nespia?

Áno. Tento „pekelný týždeň“ začal v nedeľu poobede a končil v piatok doobeda. Počas tohto týždňa sme spali cca 5 hodín.

Je súčasťou prvej fázy. Počas týchto 5 a pol dňa sme sa dostávali na absolútne dno svojich fyzických a psychických možností, plnili množstvo úloh pod stresom, na hranici fyzického vyčerpania a v absolútnom diskomforte. Na konci pekelného týždňa ostalo už iba 20 % z absolventov, ktorí začali výcvik.

zdroj: Michal Ščepko

Celkovo by som povedal, že najťažšie dni Hell weeku boli nedeľa, pondelok a utorok. Prvé dni boli ťažké aj z dôvodu kombinácií cvičení, napríklad s drevenými bremenami, ležanie v studenej vode oceánu v noci s držaním sa za ruky a člny na hlavách a s množstvom „trestov“ okolo toho, samozrejme, bez spánku.

Už v nedeľu sa nám vytvorili určité zranenia kože v oblastiach lakťov a kolien, ktoré dosť pálili pri každom dotyku so slanou vodou alebo pri dotyku látky maskáčov posiatymi pieskom. To radšej nebudem písať, ako to pálilo, keď moč stekal po kolenách, avšak to aspoň na chvíľu zohrialo nohy.

Po Hell week-u sme sa už začali učiť vykonávať špecifické vojenské zručnosti, avšak vždy sme museli splniť stanovené limity všetkých fyzických disciplín.

Si hrdý na to, čo si zvládol?

Áno, avšak ak človek takéto niečo zvládne, berie to ako nejakú súčasť života a nie niečo špeciálne.

Poznali tam vojaci meno Richard Marcinko – jeden z legendárnych veliteľov SEALs, ktorý má čisto slovenské korene?

Poznali, ale vôbec to nespomínali. Skôr som sa o Marcinkovi veľmi veľa dozvedel na prípravnom výcviku SEALs na Floride, ktorý som absolvoval ešte pred výcvikom. Inštruktor výcviku bol práve človek, ktorý bol priamy podriadený Marcinkovi. Jednoducho povedané, Marcinko bol „frajer“.

Lákalo ťa to do armády už ako chlapca?

Veru ani nie. Skôr som chcel byť policajt a zároveň taký „slušný zločinec“ (smiech), potom profesionálny potápač, potom podnikateľ a nakoniec sa zo mňa stal vojak. Nebol to životný cieľ, ale neľutujem ani jeden deň strávený v uniforme. Je veľmi málo povolaní na svete, ktoré dokážu človeka tak veľa naučiť, človeku dať, ale aj vziať, ako je práca profesionálneho vojaka.

Po návrate si v Seredi založil vlastný gym, ktorý sa zameriava na funkčné tréningy. Dávaš tam ľuďom aj niečo, čo si pochytil z tréningov SEALs?

Najväčším impulzom na založenie gymu bolo moje pôsobenie v misii v Afganistane. Tam som trénoval počas svojho voľného času v Kandahar CrossFit gyme. Po návrate do SR sme založili GIRYA CROSS GYM v Seredi.

Začal som veľa študovať doma, v zahraničí a svoje poznatky dávam do každého tréningu. Sústreďujeme sa na funkčný fitness, zdravie, vitalitu a kondíciu. Tréningy sú stavané tak, aby sme s našim trénerským tímom maximálne pomáhali dosahovať ľuďom ich ciele a udržiavali ich v zdraví.

 

 

 

 

 

Pozrite si tento príspevok na Instagrame

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Príspevok, ktorý zdieľa GIRYA CROSS GYM (@girya_cross_gym)

Veľmi úzko spolupracujem s lídrom v oblasti vzdelávania vo svete funkčného fitness a poznatky od tých najlepších pretavujem aj do ľudí, ktorí v tomto športe súťažia. Táto COVID situácia však veľmi znepríjemnila život všetkým vyznávačom športu a zdravého životného štýlu, čo je vidieť v každej oblasti tohto odvetvia.

Darilo sa ti pred koronou v tomto biznise?

Áno, aj keď by som to nenazval biznisom, ale skôr záľubou. Dosiahli sme s mnohými ich životné formy, mali sme s ľuďmi našliapnuté na skvelé výsledky a akoby šmahom čarovného prútika sa všetko zastavilo.

Mám filozofiu, že iba skutočne vzdelaní tréneri, ktorí sa neustále vzdelávajú od najlepších, dokážu správne viesť svojich klientov k výsledkom a zdraviu. Preto som sa neustále vzdelával a stále sa vzdelávam v oblasti trénerstva, zdravia a zdravého životného štýlu.

Väčšina mojich odborných kurzov je absolvovaná cez OPEX, kde ma v tomto roku vybrali za OPEX Ambasadora pre SR. Znamená to, že pomáham pri pripomienkovaní a tvorbe ich nových kurzov a programov, pri pomoci novým záujemcom o trénerské kurzy OPEX v SR a ČR a podobne.

Ako zvládaš so svojim gymom situáciu dnes? Prežije tvoj podnik?

Je to ťažšie ako som predpokladal, nakoľko peniaze každý chce včas a nezaujíma sa, čo si štátne orgány vymyslia. Bojujeme, ako sa dá, len neviem dokedy.

Mala by vláda podľa teba otvoriť fitnescentrá alebo chápeš jej kroky?

Do mnohých kľúčových rozhodnutí vlády a ich dôvodov väčšina z nás nevidí a preto si nedovolím tvrdiť, že otvorenie fitnescentier by bolo určite správne. Avšak verím, že určite existuje možnosť, ako postupne vykonávať aspoň osobné tréningy s trénerom, ktorí by spĺňali s klientmi určité opatrenia.

zdroj: Michal Ščepko