Ruskí vojaci odmietajú bojovať. Autority ich zastrašujú a vystavujú na „tabuli hanby“

Od vypuknutia vojny na Ukrajine si niektorí ruskí vojaci uvedomili, do čoho sa vlastne zaplietli. Mnohí z tých, ktorí sa vrátili domov, sa na Ukrajinu odmietajú vrátiť. Ruskí právnici a aktivisti za ľudské práva avizujú, že za to môžu ich skúsenosti z prvej línie. 

V ruskej armáde sa tak formuje skupina vojakov, ktorí už nechcú bojovať. Newsweek uvádza, že asi 150 ruských vojakov z Buriatska (republika v Ruskej federácii) odmietlo bojovať a vrátili sa domov.

Lietadlo s týmito odídencami pristálo cez víkend v ich domovine, informuje zakladateľka protivojnovej nadácie Slobodné Buriatsko Alexandra Garmažapovová.

Putin nie je prezident. Jeho obdivovatelia ho chcú premenovať na „praviteľa"

Aktivistka v ukrajinskej televízii uviedla, že manželky vojakov na Ukrajine minulý mesiac žiadali buriatského prezidenta, aby umožnil ich manželom vrátiť sa domov po tom, ako sa pokúsili ukončiť svoje zmluvy s armádou.

„Dnes v Buriatsku konečne pristálo lietadlo s asi 150 vojenskými príslušníkmi. Ide o personál, ktorý vypovedal zmluvu s ministerstvom obrany,“ uviedla Garmažapovová.

„Dezertéri“, zastrašovanie a „tabule hanby“

Ďalšie ruské armádne jednotky, ktoré odmietli bojovať, pochádzali z 205. samostatnej motostreleckej kozáckej brigády. Podľa portálu Euro Weekly News ide o stovky „dezertérov“, ktorí si v meste Buďonnovsk „vyslúžili“ tabulu hanby. Rusi na nej vystavili 30 fotografií a aj zoznam takmer 300 mien vojakov, ktorí odmietli bojovať na Ukrajine.

Avšak nie všetkým „dezertérom“ sa skutočne podarí z Ukrajiny vrátiť. O príbehu jedného z ruských vojakov, ktorému nebol umožnený návrat domov, informuje portál Istories.media.

Mladému Alexejovi sa malo počas cvičení v Bielorusku narodiť dieťa, a tak napísal žiadosť o výnimku. Tú však nedostal a tri dni po jeho odchode mu partnerka porodila dcéru. Alexej z frontu komunikoval so svojou matkou a vysvetľoval jej, že nevie, čo sa bude ďalej diať.

V jednej zo svojich hlasových správ hovoril, že spolu s kolegami napísal správu o nesúhlase s prekročením ukrajinskej hranice. „Sme vystrašení, že dostaneme päť rokov väzenia, ako hovorí veliteľ brigády. Ešte nie je čas, ale keď sa vojna skončí, (dezertéri) budú súdení,“ hovoril Alexej.

Alexej tiež v správach neskôr uviedol, že menej ako polovica z tých, ktorí odídu bojovať, sa aj vráti. On sám umrel 29. apríla „počas špeciálnej vojenskej operácie“, ako to jeho rodine oznámila administratíva.

Matka ani partnerka nevedia, koľkokrát žiadal o prepustenie zo služby, no neustále o takýchto žiadostiach hovoril. Avšak podľa jeho kolegu a priateľa takmer celá brigáda začala písať správy hneď po návrate z Ukrajiny a odovzdala ich autoritám „asi sedemkrát“.

Ruskí vojaci sa na Ukrajinu nechceli vrátiť už začiatkom júna

Portálu BBC sa minulý mesiac podarilo skontaktovať so Sergejom (jeho skutočné meno nebolo zverejnené), jedným z ruských vojakov. Na Ukrajine strávil päť týždňov, no naspäť sa vrátiť nechce. V rozhovore podotkol, že sa „tam (na Ukrajinu) nechcem vrátiť, zabíjať a zomrieť“. 

Sergej bol v tom čase doma v Rusku a rozhodol sa prijať právne poradenstvo. Snažil sa tak predísť návratu do prvej línie na Ukrajine. Rovnaký problém majú stovky ďalších ruských vojakov, ktorých podľa Sergejových slov skúsenosti na Ukrajine traumatizovali.

„Myslel som si, že sme tá ruská armáda. Tá najúžasnejšia na svete,“ hovorí Sergej a vysvetľuje, že to bolo presne naopak. Ruské jednotky museli bojovať bez základného vybavenia, akým je napríklad nočné videnie.

„Boli sme slepí ako mačiatka. Naša armáda ma šokovala. Vybaviť nás takýmto zariadením by nestálo veľa peňazí. Prečo sme to nedostali?“ podotýka Sergej.

Branci, ktorí pred vojnou zbraň držali iba raz

Ďalší prípad, keď sa príbuzní ruských jednotiek snažili dostať svojich milovaných z vojny, opísala pre BBC Marína, matka dvoch brancov. Jej synovia boli počas branného výcviku vyslaní k rusko-ukrajinským hraniciam. Následne s nimi stratila kontakt.

„Nemohla som jesť. Nemohla som spať. Písala som si s matkami ďalších brancov, ktorí pôsobili v tej istej jednotke. Zistila som, že rovnako aj mnohé ďalšie matky stratili kontakt so svojimi deťmi,“ povedala Marína, jedna z mnohých matiek, ktorým Moskva tvrdila, že ich deti na Ukrajinu nepošle.

Marína na svojich synov nezanevrela a rozhodla sa ich hľadať. „Jeden z veliteľov mi cez telefón tvrdil, že sú na vojenských cvičeniach v poli,“ spomínala Marína, ktorá však všetky polia, kde sa cvičenia uskutočňovali, obišla, no nenašla ich.

Podľa jej slov sa zo zúfalstva vydala aj na cestu na Ukrajinu, kam ju nepustili. „Vtedy začali pribúdať straty. Niekto mi zavolal, že na našej strane sú mŕtvi aj zranení. Ponáhľala som sa teda do vojenskej nemocnice,“ opisuje situáciu matka.

Svojich synov nenašla ani v nemocnici. Nakoniec zistila, že sa skutočne dostali na Ukrajinu. Autority jej tvrdili, že podpísali vojenské zmluvy a vrátia sa ako hrdinovia.

Marína však vedela, že jej synovia držali v rámci cvičení zbraň v rukách iba raz. Po opakovaných žiadostiach na prokuratúre sa jej podarilo autority presvedčiť.

Tie uznali, že chlapci zmluvy nepodpísali a obaja sa tak vrátili domov.