Slovenka skúmala bozkávanie: Sliny vás odhalia aj hodinu po ňom, romantickí muži majú menej testosterónu

Prečo si sa rozhodla študovať biológiu a neskôr genetiku? 

Pamätám si, že odvždy, už ako maličká, som chcela byť lekárka. Iné povolanie pre mňa akoby neexistovalo, a tak som aj smerovala a všetko tomu podriadila. Jeden deň na hodine biológie sme ale preberali genetiku. Prebiehalo to čisto učebnicovo, ale vo mne sa čosi ozvalo a v ten deň som sa ju rozhodla študovať. S naivitou mladého dievčaťa som, samozrejme, netušila, o čo ide. Nemala som ani predstavu, čo robí človek, ktorý túto vedu vyštuduje a robí, ale zdalo sa mi, že by sa v nej dali robiť veľké veci, pomáhať ľuďom a zachrániť svet.

Toto bolo moja predstava. Dnes zisťujem, že veci nie sú vždy úplne také, aké sa mi zdali, keď som mala -násť rokov. Mám povahu, že si všetko veľmi pripúšťam a neviem veci niekedy filtrovať, a preto by mi klinická  medicína ako povolanie nesedela. Nemohla by som sa denne pozerať na ľudské trápenie bez toho, aby som si ho nosila domov. A tak pracujem vo vede, ktorá, ako najmä v súčasnosti vidíme a cítime, tiež veľmi pomáha ľudstvu, len nie v prvej, ale skôr v zadnej línii.         

Vo svojom výskume si sa zameriavala na skúmanie úlohy testosterónu. Prečo ťa táto téma zaujala?

Testosterónu a jeho vplyvu na kognitívne funkcie a mozog som sa začala venovať s príchodom na Lekársku fakultu UK, kde som sa prihlásila doktorandské štúdium a stala som sa súčasťou vedeckého tímu, ktorý sa touto témou zaoberal. Keďže ide o veľmi zaujímavú problematiku, zaujalo ma to a venujeme sa mu dodnes.

Čo konkrétne ste sledovali?

Testosterón je zaujímavá molekula prítomná takmer v celej živočíšnej ríši a kontroluje mnohé procesy v tele. Zdalo by sa, že ako pohlavný hormón svoju úlohu začína a končí pri rozmnožovaní, ale nie je to mu tak. Je dôvodom rozdielov v mozgu a správania sa mužov a žien, ovplyvňuje naše personálne charakteristiky. Tiež sa ukazuje, že môže stáť aj v mechanizme patologických stavov, akým je napríklad autizmus. V skratke sa venujem štúdiu toho, ako testosterón ovplyvňuje mozog, jeho štruktúre a fungovaniu.

Veľkú časť svojej roboty som venovala skúmaniu toho, či testosterón a jeho účinky na náš mozog ešte pred narodením môžu za nadpriemerné intelektové nadanie. Ukázalo sa, že nadpriemerne intelektovo nadaní chlapci boli počas vývinu v maternici vystavení vyšším dávkam testosterónu  oproti štandardným rovesníkom. Koncentrácie hormónu sa u nich líšila aj neskôr počas života.

Hovoríš teda, že jeho úloha nie je iba pri rozmnožovaní a v rámci pohlavnej sústavy, ale aj inde. Kde?

Testosterón ovplyvňuje okrem pohlavného správanie aj množstvo iných kognitívnych funkcií a personálnych charakteristík. Je zaujímavé sledovať pohlavné rozdiely v empatii či priestorovej orientácii mužov a žien, ktoré možno pripísať účinku pohlavných hormónov. V jednej z našich prác sme ukázali, že muži, ktorí majú menej testosterónu sú viac romantickí v ľúbostných vzťahoch.

zdroj: Jaroslava Babková, UK

Venuješ sa aj etiológii autizmu. Čo ťa na tomto výskume zaujalo?

Nejde o úplne odlišné témy. V rámci výskumu testosterónu sa v neposlednom rade venujem  aj tomu, ako môže byť tento hormón zúčastnený v patológii autizmu.  Existujú mnohé práce, ktoré poukazujú na to, že pacienti s autizmom vykazujú isté odchýlky v testosterónovom metabolizme. Presné vysvetlenie dodnes nemáme a spolu s kolegami sa snažíme prispieť k objasneniu tejto vedeckej otázky.

Pracujeme s hypotézou, že silnejší prenatálny účinok testosterónu počas vývinu v maternici môže mať za následok také odchýlky v štruktúre mozgu, ktoré sa neskôr prejavia ako porucha autistického spektra.  A teda, že ide o akúsi „otravu testosterónom“. Je to veľmi zjednodušene povedané a cela etiológia autizmu dodnes nie je popísaná ani úplne jasná. Okrem hormonálnych porúch má ochorenie jednoznačný genetický základ. A už dnes vieme, že ide o desiatky génov, ktoré tu hrajú úlohu.

S prednostom na Inštitúte molekulárnej biomedicíny Petrom Celecom sa ti podarilo získať aj Ig Nobelovu cenu za výskum biomedicínskych dôsledkoch bozkávania sa a iných intímnych aktivít. Čo ste výskumom zistili?

V  tíme ocenených nás bolo viac, ale my dvaja sme vycestovali do Bostonu si cenu prebrať. Nebol to cielený výskum, ani sme sa neplánovali niečomu podobnému venovať a stalo sa to náhodou. S docentom Celecom sme študovali prítomnosť DNA v sline a borili sme sa s technickým problémom. Opakovane sa nám stávalo, že v sline ženy sme detekovali mužskú DNA, teda chromozóm Y, ktorý tam nemá čo robiť.

Nevedeli sme si rady, prečo tomu tak je. A tak docenta napadlo urobiť pokus, či náhodou tá DNA nie je len kontaminácia, ktorá tam ostala po bozku od muža. Niekoľko párov z laboratória bolo požiadaných o intenzívne bozkávanie niekoľko minút a následne sme sa pozreli, či a ako dlho ostane mužská DNA v ústach ženy. Boli sme prekvapení, že ešte hodinu po dlhšom bozku je mužská informácia v sline ženy. Bolo to pre nás zaujímavé zistenie, lebo dnes už vieme, že keď chceme robiť nejakú analýzu zo slín, je potrebné sa vyvarovať bozkávaniu pred odberom sliny. 

Povinná otázka – škodí alebo prospieva bozkávanie sa zdraviu? 

Jednoznačne prospieva a sú na to vedecké dôkazy. Kolega z Japonska, ktorý spolu  s nami dostal Ig Nobelovku v tom istom roku, to ukázal vo svojich bozkávacích pokusoch.

zdroj: Jaroslava Babková

Zmenil sa tvoj výskumnícky život po získaní tohto ocenenia?

Profesionálne vôbec nie. Čo sa ale možno zmenilo je, že ľudia nás vedcov začali trošku viac registrovať. Stalo sa mi, že som niekde prišla a ľudia ma oslovili s tým, že počuli o našom „bozkávacom pokuse“ a že sa im to páči, zaujíma ich to a radi sa dozvedia o tom, čo robíme, lebo veda nie je nuda.   

Na ktoré svoje ďalšie výskumy si najviac hrdá?

Cieľom mojej dizertačnej práce bolo nahliadnuť na testosterón ako na jeden z možných etiologických faktorov intelektového nadania a nadpriemernej inteligencie. Tomu som venovala najviac času. Populácia intelektovo nadaných jedincov vykazuje v porovnaní so štandardnou populáciou viaceré jedinečné a brilantné charakteristiky. Na základe poznatkov sa možno domnievať, že možným vysvetlením fenoménu nadania je práve účinok testosterónu na organizáciu a aktiváciu mozgu. Smerovanie nášho výskumu sa opiera o viaceré hypotézy vyslovujúce predpoklad, že práve testosterón a gény zapojené do metabolizmu steroidných hormónov sú možnými kandidátmi zohrávajúcimi úlohu v evolúcii ľudskej inteligencie.

Porovnanie nadaných chlapcov s rovesníkmi z bežnej populácie odhalilo nižšie aktuálne hladiny testosterónu v sline, ale silnejší prenatálny vplyv testosterónu u nadaných. Pravdepodobne v dôsledku odlišnej organizácie mozgu a spolupráce hemisfér, nadaní chlapci dosahujú horšie výsledky v teste čítania emócií z očí, čo je základ empatie. Výsledky naznačujú na komplexnosť vzťahov medzi testosterónom, genetickou variabilitou a kognitívnymi funkciami.

zdroj: Jaroslava Babková, Igor Stančík

Absolvovala si rôzne zahraničné stáže, ako napríklad na University of Iowa či University of Cambridge. Ako spomínaš na tieto medzinárodné skúsenosti?

Bola to pre mňa najväčšia škola života, obrovský stres aj najväčší zážitok zároveň. Mám pocit, že z každej stáže som sa vrátila ako iný človek. Človek cestovaním veľmi zmúdrie. Bola som tiež veľmi pyšná, že som mohla chvíľu žiť v Cambridge. Veľká vďaka za to patrí mojej šéfke profesorke Ostatníkovej, ktorá mi to umožnila a aj ma podporila, keď som váhala. Do Iowy som išla ešte ako úplné mláďatko len čo som skončila vysokú školu, úplne vyhúkaná (smiech).

Dovtedy som necestovala ďalej ako do Česka či do Poľska a zrazu som mala ísť sama, hneď do USA a hneď tromi lietadlami. No proste hrôza, hovorila som si. Dovtedy som ani nevedela či vlastne viem po anglicky, lebo som ju reálne nikdy nepoužila, len v jazykovej škole či na maturite. Napokon som išla a zistila som, že vo svete sa ako Slováci nestratíme. Často máme aj navrch svojimi vedomosťami, zručnosťami, nasadením a pracovitosťou. Sme však len prehnane skromní a utlačení či zabrzdení prostredím. 

Čím boli tieto vedecké prostredia iné? 

Ako študentka som bola vtedy veľmi mladučká a veľmi som nevidela do fungovania. Vtedy som ani netušila, ako fungujú veci na Slovensku a nie to ešte v zahraničí, bola som čerstvo po vysokej škole. Ale čo som cítila okamžite bol veľký rozdiel v chode a zásobovaní laboratórií. Jeden deň som zistila, že potrebujem chémiu na experimenty a ešte v ten istý deň som to aj mala. Tu to tak nefunguje.

Mala som pocit, že tam sa všetko dá a ide a u nás sa všetko zbytočne komplikuje. Ako sme už veľakrát počuli, bojujeme s dlhým čakaním na všetko a masívnou byrokraciou. Je to až smiešne ako každú svoju žiadosť o materiál, ktorý chcem použiť, musím zdôvodniť a akoby ospravedlniť, že práve toto potrebujem. Grantová podpora je kapitola sama o sebe… Čo sa týka finančného ohodnotenia, zrejme je to rozdiel oproti zahraničiu, ale v tejto oblasti sa urobil celkom krok vpred. Na Lekárskej fakulte je dnes úspešný publikujúci vedec motivovaný aj finančne odmenený.

S akým postojom voči Slovákom-vedcom si sa v zahraničí stretla?

Ja som bola študentka, ktorá sa od nich prišla učiť, takže tak som aj bola vnímaná. Dnes by to bolo isto iné. Vidíme to na kongresoch v zahraničí, kde si myslím, že ako Slovensko máme kredit aj dobré meno. Ale musím priznať, že najmä v Cambridge som cítila, že som nezapadla. Cítila som obrovský odstup a miernu nadradenosť miestnych, ale to je možno v povahe Britov. Keď sme však boli preberať Ig Nobelovky v Bostone, boli sme  tam ako celebrity. A z vlastnej skúsenosti, keď prídete kdekoľvek na svetové pracovisko či univerzitu, nájdete tam Slovákov aj na tých najvyšších  postoch.

Si jeden z ukážkových prípadov, keď si sa rozhodla zostať na Slovensku a realizovať tu svoj výskum. Máš tu tiež rodinu a momentálne dve malé deti. Prečo si sa vôbec takto rozhodla? 

Po návrate z Cambridge som pochopila jednu dôležitú vec. Napriek tomu, že stáž bola pre mňa úspech, mám odtiaľ dve výborné publikácie a mnoho skúseností,  zistila som, že nikdy by som nevedela žiť v takom prostredí, kde nepatrím a kde som večne len cudzinec. Kde nikdy nebudem doma a kde neviem preniknúť do mentality ľudí. Trvalo mi dlho, kým som to pochopila a upratala si v hlave.

Dlho po návrate zo zahraničia som rozmýšľala, čo idem skutočne robiť a kde. Mala som pocit, že na Slovensku ma je škoda. Viem, znie to hrozne, ale vtedy som to tak cítila. Zároveň som mala pocit, že v zahraničí to asi nedám. Čas a možno aj osud to však vyriešil. Vydala som sa, usadila a bolo rozhodnuté. Je pre mňa veľmi dôležité, že môjmu manželovi dokážem rozumieť a viem mu v materinskom jazyku vyjadriť aj tie najkomplikovanejšie myšlienky, čo by som v zahraničí iným jazykom nevedela. Časom sa tiež ukazuje, že je fajn byť nablízku aj rodičom. Preto som ostala a budem sa snažiť robiť dobrú poctivú vedu tu. Lebo sa to dá. A hlavne na Slovensko patrím, odtiaľto pochádzam a tak to cítim.

zdroj: Jaroslava Babková

Je v povolaní vedkyne na Slovensku chápaná materská dovolenka ako prekážka?

Ako pre koho. Jedna s malým bábätkom absolvovala zahraničnú stáž na druhom konci sveta.  Ďalšia si zase pomaly riešila grant a študovala aj popri bábätku, a tak sa držala v hre. Pre mňa bola, a teda ešte je, materská drsná stopka. Ako sa mi narodila prvorodená dcérka, tak som sa stala absolútna mama a som ňou dodnes. Lebo tak to cítim  a inak to robiť neviem. Dlho som na deti čakala a teraz tu chcem byt len pre nich.

Kým som ich nemala, pracovala som či bol piatok, či sviatok. Teraz ma zase potrebujú viac oni na istú dobu. Takže môj návrat bude asi šok (smiech). Veda nie je ako iné povolanie, kde sa vrátite a idete tam, kde skončili. Vo vede sa za mesiac všetko zmení, menia sa poznatky. Pribudnú  stovky publikácií, kvantá  informácií a nových dát a metód. Netrúfam si ani odhadnúť čo bude po šiestich rokoch, čo som doma a čítam len rozprávky. Uvidíme. Veľmi to závisí aj od vedeckého tímu, ako majú rozbehnuté experimenty, a teda do akého vlaku človek nastúpi.

Čo by podpore vedy na Slovensku najviac pomohlo?

Určite zjednodušiť všetko ostatné okolo vedy, oslobodiť ju od zbytočnej a úpornej byrokracie a priraďovať granty tým najlepším. Máme tu mega hlavy, a tým to treba uľahčiť. Len tak budeme vidieť výsledky, ktoré nám bude závidieť aj svet.

Článok bol pôvodne vydaný 15. mája 2020.

Čítajte viac z kategórie: Rozhovory