Slováci ich zbožňujú na raňajky aj ako dezert. Zo starovekej rímskej pochúťky sa stali populárnym svetovým jedlom

Pochúťku vafle nájdeme v dnešnej dobe skoro všade na svete. Vedel si však, že sa radí medzi najstaršie pochutiny?

Ako uvádza portál CNN, vafle sa vyrábajú z cesta, ktoré sa pečie medzi dvoma kovovými vzorovanými platňami. Spracovaný produkt je najčastejšie podávaný s javorovým sirupom alebo šľahačkou či džemom. Môžu sa podávať aj v slanom variante, ideálne na raňajky a desiatu.

Táto maškrta je veľmi populárna v krajinách severozápadnej Európy, prevažne v Belgicku, kde je známa ako gaufres. Nájdu sa však aj v Spojených štátoch amerických či v Ázii.

Odkiaľ vlastne vafle pochádzajú? 

Odborníci z oblasti histórie tvrdia, že počiatky tejto sladkej alebo slanej pochúťky siahajú až do starovekého Grécka. Autor knihy Stolovanie so starými Rimanmi („Dining With The Ancient Romans“), Giorgio Franchetti, je presvedčený, že vafle pochádzajú z konkrétnej maškrty starovekého Ríma, píše portál CNN.

Franchetti pre CNN uvádza, že vafle pravdepodobne vznikli z „crustulum“, čo v latinčine znamená chrumkavá sušienku s kôrkou. Nie sú známe žiadne dokumenty o tom, ako sa historicky pochutina formovala. Autor vo svojej knihe opisuje, že „crustulum“ boli ploché sušienky, vyrobené z rovnakých ingrediencií ako dnešné vafle, ktoré sa piekli v dvoch vyhriatych žehličkách. Známe nie je ani to, či pôvodná sladkosť mala na sebe ikonické drážky.

Jednoduchá starorímska sušienka bola vyrobená z múky, medu a masti. Dnes sa do vaflí pridáva maslo. Rímsky filozof Plínius starší píše, že maslo odlišovalo aristokratických patricijov od chudobných plebejcov. 

Predpokladá sa, že keksy predávali pouliční predavači nazývaní „crustulari“ počas rímskych náboženských obradov. Bolo ich možné nájsť najčastejšie v blízkosti chrámov a posvätných miest. Franchetti hovorí, že sladkosti neskôr udeľovali učitelia pracujúci pre bohaté rodiny, svojim najlepším žiakom, uvádza CNN. 

Rímsky básnik Horatius vo svojich básňach písal, že učitelia dávali deťom sladkosti, aby ich motivovali pri učení abecedy.  

Crustulum bola obľúbená medzi starovekými rímskymi spisovateľmi, preto sa často objavovala v ich dielach.  

Ako sa teda z crustulum stala vafľa, ako ju poznáme dnes? 

Staroveká pochúťka sa postupom času stala súčasťou banketových obradov ako dezert, ktorý sa podával po večeri. 

Franchetti vo svojej literatúre píše, že keksíky sa po príchode kresťanstva pretransformovali do kresťanských receptov. 

Portál CNN píše, že autor knihy sa domnieva, že pečenie kôry pochutiny sa zdokonaľovalo počas stredoveku, keď sa na sušienkach začali objavovať prvé ornamenty. Talianska maškrta „Pizzateli“, ktorá sa formovala časom, sa považuje za prepojenie medzi modernými vafľami a rímskou chrumkou.  

Pizzateli, tiež známe ako ferratelle, majú na sebe výrazné štvorcové drážky. V dávnych dobách išlo vždy o domácu pochúťku, ktorá sa prevažne konzumovala na Vianoce a karneval.  

Rimania okrem svojej kultúry rozšírili po svete aj jedlá. V čase, keď sa rímska ríša rozpadla, keksíky sa rozšírili do krajín dnešného Francúzska, Belgicka a Anglicka. Rozvoz do ďalších krajín pravdepodobne nastal v stredoveku. Obrovský skok však nastal v 17. storočí, keď sa prví holandskí osadníci vylodili v USA. V tom období sa zo starorímskej sušienky vyformovala vafľa, ako ju poznáme dnes, uvádza portál CNN.