Jeden z najbohatších Slovákov: ,,Do zbierky mi chýba posledný kabriolet od Mercedesu“

Pavol Jakubec patrí medzi najbohatších mužov na Slovensku. Podľa rebríčka magazínu Forbes mu patrí 22. miesto v rebríčku najbohatších Slovákov.

Ako polovičný spolumajiteľ stojí za spoločnosťou I.D.C. Holding, ktorá len za rok 2018 hospodárila s tržbami viac ako 114 miliónov eur a jej zisk sa vyšplhal na 7 miliónov. Svoj podiel má v spoločnosti Vegum, ktorá vyrába najviac pukov na svete a vlastní sieť kaviarní Coffeeshop Company. Jakubec bol nominovaný aj na presížne ocenenie Kryštálové krídlo.

Pavol Jakubec sa nebojí rozprávať o peniazoch, otvorene hovorí o svojom živote a v rozhovore prezradil aj to, čo by mali mladí ľudia urobiť, ak chcú byť úspešní a bohatí.

 V rozhovore sa dozvieš: 

• Ako sa dokázal Pavol Jakubec vypracovať z architekta na jedného z najbohatších mužov
• Ako sa dostal k I.D.C. Holdingu a či musel niekoho v živote podplácať
• Aký by mohol byť recept na úspešný a bohatý život
• Koľko áut vlastní a ktoré mu ešte chýbajú
• Čo by mal urobiť mladý človek hneď potom, ako vyštuduje
• Či ho zmenili peniaze a ako sa na neho pozerajú iní

Na stole máte peknú zbierku sladkostí z pečivární Sereď. Ktorý z vašich produktov máte najradšej a dáte si ho denne?

Prekvapivo, moje chute inklinujú najviac k tým bestsellerom, a to sú oblátky. Takže Horalky alebo Mily sú moje najobľúbenejšie. Moje chute sú teda rovnaké, ako chute ďalších státisícov ľudí.

Ako sa dá z architekta stať jedným z najbohatších mužov na Slovensku?

Šikovne a dlhodobo. Nie je to proces, ktorý sa stane zo dňa na deň. Dnes je situácia taká, že byť v niečom skutočne špička je ťažšie a ťažšie. Je už takmer všetko vynájdené. Vidíte článok o Stevovi Jobsovi alebo o Elonovi Muskovi, ale týchto prípadov je v realite jeden zo sto miliónov. Je zložité dostať sa medzi špičku a byť tou špičkou v nejakej oblasti.

V čom sa teda vy považujete za tú „špičku“?

Musíte mať niečo naviac oproti ostatným ľuďom. Musíte sa vedieť oprieť aj o ľudí, ktorých máte okolo seba. Ja som mal to šťastie, že som pracoval s ľuďmi, ktorí sú chytrí a múdri. Vyberal som si ich samozrejme sám. Musím povedať to, že približne 60-70 percent ľudí s ktorými pracujem, sú omnoho múdrejší ako som ja. To je dobrá správa. Oni mi pomáhajú rásť. Možno v tom je to moje kúzlo. Dokážem tých ľudí k sebe pripútať a zapáliť.

Ako ste sa dostali k biznisu s pečivárňami Sereď a Figaro Trnava?

My sme mali pred 28 rokmi jedinečnú situáciu. Po páde režimu som s mojím kolegom profesorom Štefanom Kasayom pracoval v jednej britskej firme, ktorá investovala do nákupu podnikov aj na Slovensku. Nakoniec sme zistili, že túto firmu riadia špekulanti a chcú sa len na Slovensku nejakým spôsobom priživiť. Začali sme si teda tento biznis robiť sami. Mali sme na to informácie a boli sme na to pripravení. Podali sme privatizačné projekty, pretože sme ich už robili a bola to naša špecializácia. Vyhrali sme dva privatizačné projekty. Každý projekt v inej vláde. To naznačuje, že sme nikdy nejakým stranám nedrukovali. Tak začal tento biznis. Získali sme pečivárne Sereď a o rok na to Figaro Trnava.

Roky po prevrate boli na Slovensku dosť rušné. Úplatky, mafia a ekonomická trestná činnosť. Museli ste niekedy podplácať?

Toto mi nikto neuverí, ale nie. My sme po prevrate mohli získať aj ďalšie firmy v rámci privatizácie. Vždy však bolo potrebné doniesť 30 percent zo zisku v igelitke. To som robiť nechcel, hnusilo sa mi to. Nechcel som žiť v strachu.

zdroj: Pavol Jakubec

Vlastníte aj firmu Vegum, ktorá vyrába okrem iného aj puky, ktoré sa vyvážajú v najväčšom počte na svete. Mali ste vždy túžbu byť v niečom ten „naj“?

V tomto kontexte sú puky dobrá marketingová záležitosť, ale ani zďaleka netvorí Vegum len puky do sveta. Ja mám takú teóriu, že vo všetkom čo robím, chcem byť jednotka. Najlepší alebo najkrajší. Ak nie som ten naj, tak ma to už nebaví a nie je to pre mňa sexi. Pôsobil som aj na developerskom trhu, ale neskôr prišli veľkí hráči, ktorým som nemohol konkurovať, a tak som to všetko predal. Vegum má svoje priority. Je najväčším výrobcom pukov na svete.

Podnikáte v oblasti pečivární, gumárenského priemyslu a dokonca aj kávy. Čo vás z toho baví najviac a čo najmenej?

Mňa bavia veľké firmy. Čím väčšie, tým lepšie. Stáva sa, že tých najmenších sa snažím potom zbaviť.

Aj Vegum chcete predať, ale nie je najmenší.

Jeho čas ešte len príde. Investoval som do neho nemalé peniaze, párkrát sme aj padli, ale verím, že teraz to pôjde dobrým smerom. Zo všetkých vyrobených pukov pre severoamerický trh, polovicu vyrábame my. Málokto vie, že takmer každé európske auto má niečo aplikované z Vegumu. Máme v portfóliu všetky svetové značky či už v Európe, alebo vo svete.

A čo tá káva? Z gumárenského priemyslu rovno do gastra. Vlastníte franšízový koncept kaviarní Coffeeshop Company. Prečo práve tento segment?

Toto je biznis s ktorým sa zabávame už vyše 10 rokov a je to skôr taká chuťovka. Nemáme tu príliš narastajúci biznis, skôr tam hľadáme kvalitu. Posledné dva roky dávame prednosť kvalite nad kvantitou. Niektorí naši franšízisti boli špekulanti. Zameriavame sa skôr na tých kvalitnejších, aby sme robili len s tými, čo platia načas a plnia všetky podmienky. Ľudia podobné koncepty chcú a my sme aj v čase krízy dokázali prežiť. Celá kaviareň u nás môže byť vaša za 80 až 100 tisíc eur.

O vás je známe, že máte nemalú zbierku luxusných automobilov, konkrétne značky Mercedes a zbierate výlučne kabriolety. Jeden vám však chýba. Koľko ste ich získali doteraz?

Chýba mi Mercedes 300 SL kabriolet. Sú to nesmierne drahé autá. Našiel som vrak v Holandsku, ktorý je momentálne jediný pojazdný na trhu. Vlastním len červené autá a len kabriolety. Všetko sú to Mercedesy SL. Dokopy ich mám päť. Túto zbierku mám 15 rokov a teraz naháňam toho posledného. Stojí však 700-tisíc eur a rekonštrukcia bude stáť tak 200-tisíc eur. Na burze však stoja tieto autá viac ako 1,4 milióna.

zdroj: Pavol Jakubec

Menili vás postupne peniaze? Často počujeme, že peniaze kazia charakter. Stal sa z vás pod vplyvom peňazí iný človek?

Po socializme, keď nastala zmena, tak všetci, ktorí prišli k peniazom, si kúpili auto. Drahé auto. To boli úplne prvé zarobené prachy. Neskôr sa kupovali domy, samozrejme s bazénom a potom to išlo ďalej a ďalej. Ja som tie autá, aj domy mal už predtým. Takže v tomto smere som nemal takú túžbu. Ako architekt som veľmi dobre zarábal aj za minulého režimu. Mňa ten trend veľmi nepostihol.

Takže ste zostali taký istý ako ste boli pred 30 rokmi a postupné bohatstvo vás nezmenilo?

Je veľmi zaujímavé, že aj napriek tomu, že máme často veľa peňazí, tak nám trčí slama z topánok. Môžeme robiť čo chceme, cestovať, voziť sa na luxusných autách, ale stále sa cítim tak, že mi trčí slama z topánok.

V čom vám tá slama z topánok trčí?

V úplne hlúpych maličkostiach. Či si kúpim tresku za 1,30, alebo za 2 eurá. Šetrím na úplných hlúpostiach. Nemám problém podpísať zmluvu za milión, ale nad drobnosťami budem špekulovať. Nehovorím, že si dolámem nohy za lacnejšiu vŕtačku na druhej strane Bratislavy, ale často sa prichytím pri podobných myšlienkach. V tom je tá slama z topánok. Nová generácia mladých ľudí už prestáva mať komplexy menejcennosti. Najväčšie komplexy majú tí, čo najmenej cestujú, a to sú väčšinou aj najväčší národovci.

Pamätáte si momenty, keď sa s vami chceli kamarátiť ľudia len kvôli tomu, že máte peniaze? Často sa hovorí, že bohatí nevedia rozlíšiť, kto je skutočný kamarát.

Ja som veľmi naivný a veľmi dôverčivý. Párkrát som sa preto aj popálil. Myslel som si, že všetci uvažujú ako ja. Niekedy som sa sklamal ja v mojich podriadených, keď sa mi otočili chrbtom. Bezhranične ľuďom dôverujem a niekedy sa to obráti proti vám. U mňa je súkromný život poprelínaný tým pracovným, takže to neviem rozdeliť. Za posledných 5 rokov mám toľko kamarátov, čo som nikdy v živote nemal.

Veľa motivačných kníh píše o tom, že peniaze nás neurobia šťastným a že šťastie je niekde úplne inde. Súhlasíte s týmito tvrdeniami?

Jedno je pravda. Neznamená, že ak máte peniaze, tak ste automaticky šťastný. To vôbec neplatí. Bolo kopec nesmierne bohatých ľudí, ktorí nikdy nenašli to pravé šťastie. Nikdy neboli vnútorne vyrovnaní. Peniaze nie sú zárukou šťastia, ale lepšie sa plače v Mercedese ako v MHD. Nesmierne dôležité je to, že peniaze vám dávajú slobodu. Tá je pre mňa najväčšou hodnotou v živote. Peniaze dávajú pocit voľnosti a otvárajú nové možnosti. Preto si peniaze cením, ale pre mňa majú hlavne synonymum slobody.

zdroj: Pavol Jakubec

Kúpili by ste si teda namiesto 5-hviezdičkového hotela aj nejaké Airbnb za pár drobných…

Bez problémov. Nemôžem povedať, že ma peniaze skrivili a mal by som nejaké veľkopanské maniere.

Nevyčítajú vám niekedy vaši rovesníci, že ste sa postupom času zmenili? Možno vy to nevidíte, ale neprišla odozva od nich?

Skôr naopak, hovorili mi, že som úplne taký istý ako predtým. Hovoria mi, že som sa povahovo nezmenil. Nezjete viacej ako dve kurence za deň a nemôžete sa voziť v štyroch autách naraz. Jedno je fakt. Kvalita života vplyvom peňazí sa zlepšuje. Naša rodina nežila poslednú dobu v nejakom neskutočnom luxuse. Mohli by sme si dopriať aj viac. Pre mňa je veľkou hodnotou čas. Čím je človek starší, tým viac je čas pre mňa vzácnejší. Čas a zdravie začínajú byť najlimitovanejšími faktormi, nie peniaze.

Niekto sa môže na vás pozerať, že tomu človeku nemôže nič chýbať. Má peniaze, dobrú prácu, môže si kúpiť takmer čokoľvek. Čo vám dnes môže ešte chýbať? Pociťujete niečo také?

Celý život som žil v istom núdzovom stave. Nikdy som nemal toľko peňazí, koľko by som chcel mať. Aj napriek tomu, že sme netreli núdzu. Stále som však žil v nejakom režime nedostatku peňazí. Každý sníval o tých domoch, čo sú na Miami alebo v Dubaji, Londýne a pod. Potom si však uvedomíte, že oni chcú za jeden dom 30 miliónov dolárov. Toto dať do jedného domu, s ktorým máte ďalšie starosti a platíte neskutočnú daň, je naozaj škoda.

Čo by ste odkázali mladým ľuďom, ktorí vyrastajú v priemerných podmienkach a chcú byť v živote bohatí. Existuje na to recept?

Začal by som tým, že treba podporiť ľudí, ktorí tento ťah na bránku majú. Nie každý má túto ambíciu. V prvom rade je veľmi dôležité vedieť reči a ísť do sveta. To je úplný základ. Musíte zistiť, ako to vo svete chodí. Človek sa musí oslobodiť od nášho úzkoprsého prostredia. Musí vyprchať ten komplex, ktorý v sebe máme.

Ako ste vy tento komplex prekonávali?

Často som sa stýkal s cudzincami. Keďže viem angličtinu na veľmi dobre úrovni, vždy keď som bol s nejakým Švajčiarom alebo Mexikáncom, tak som vytiahol moju omnoho lepšiu angličtinu, kedy som ostatných dostal do submisívnej polohy. Oni po anglicky tak dobre nevedeli. Holanďan alebo Nemec bol veľký frajer len dovtedy, pokým som nevytiahol svoju angličtinu. Dostali sa zrazu do pozície, v ktorej sme my boli 50 rokov. To je môj malý trik.

zdroj: Pavol Jakubec

Takže ísť do sveta a naučiť sa jazyky. Čo potom?

Ak cítite, že na to máte a chcete, urobte si vlastný biznis. Hovorili sme o slobode. Peniaze majú trojnásobne väčšiu cenu pre vás, ak si ich zarobíte vo vlastnom biznise. Takže založte si vlastný biznis.

V čom by ste odporučili založiť firmu?

To je jedno v čom. Ak vás baví piecť, tak si otvorte cukráreň. Ak vás bavia autá, tak nejakú malú dielňu. Nemusíte mať hneď startup so svetoborným nápadom. Nehrajme sa na hrdinov, že vymyslíme výťah do vesmíru. Biznis môžete robiť v každom veku. Je to však vec nastavenia povahy.

Ako mladý človek sa však stretávam s argumentom mojich rovesníkov, že na vlastný biznis potrebujem veľký kapitál. Mali by sme si brať pôžičky na projekty, ktoré nevieme či vyjdu?

Áno, je tam tá odvaha. Je to dosť dôležitá vec. Musíte mať odvahu riskovať. Čím väčší risk, tým väčšie zárobky a naopak. Môžete však aj skrachovať.

Stretávam sa aj s tým, že je tu vysoká miera korupcie, zlá vymožiteľnosť práva. To odrádza mladých podnikať.

Vidíte, sami ste to povedali. Legislatíva, neustále zmeny, prenášanie starostí štátu na podnikateľov, ktorí majú suplovať štát. Stále tu máme nejaké balíčky. Toto je to, čo nás najviac trápi.

Bill Gates tvrdí, že by bol rád, keby bola nastavená silná progresívna daň. Pre milionárov by platila obzvlášť. Boli by ste za to, že ak by tento štát fungoval na úrovni Škandinávie, tak by ste radi platili vyššie dane?

Amerika má zvláštny daňový systém o ktorom ľudia u nás vedia málo. Bohatí ľudia často využívajú úľavy, ktoré ich daňový systém umožňuje. Keď vidíte, že Bill Gates dáva 400 miliónov do svojej charity, tak to má daňovo zvýhodnené. On by ich musel tak či tak zaplatiť, ale tým, že ich dá inou formou, tak môže mať isté benefity. U nás tu máme zverenecké fondy. Sú to zištné veci. Všetko je to vymyslené tak, aby mohli následne optimalizovať.

zdroj: Pavol Jakubec

Takže s vyššími daňami pre milionárov nesúhlasíte.

Bol by som skôr za to, aby mali dane rozumnú mieru, aby sa ľudia nemuseli vyhýbať daňovej povinnosti. Rusi majú rovnú daň 15 percent. My sme mali približne 20 percent, čo sa ešte dalo zniesť, ale pri vyšších sumách musel človek rozmýšľať, či to previesť na nejaký „off shore“. Teraz ideme platiť dane aj z dividend. Najbohatší ľudia potom hľadajú prostriedky, ako dane optimalizovať. Ak by sa dane znížili, nestálo by im to za to.

Keby bola jedna vec, ktorú by ste na Slovensku chceli od zajtra zmeniť, čo by to bolo?

Noty nastavujú politici. Od nich závisí, ako sa tu bude žiť. Chýba nám politická kultúra, etika a slušnosť. Do politiky sa dostávajú ľudia maloprsí, ktorí boli často z chudobných pomerov a chceli sa na politike priživiť. Keby tam boli bohatí, možno by neboli odkázaní na kradnutie.

Povedali ste, že sloboda je vašou najväčšou prioritou. Čo okrem nej by ste zaradili do týchto životných priorít?

Môžete byť akokoľvek šikovný, múdry a chytrý, ale keď vás sklame zdravie, tak to je katastrofa. Steve Jobs mal 56 rokov a zomrel keď mal 56 miliónov dolárov. Načo sú mu?

Aj vy to tak beriete, že na čo sú vám vlastne tie peniaze?

Ja viem, čo s nimi. Mám šťastie, že mám tých 56 rokov dávno za sebou. Steve Jobs mal chudák viacej smoly. Je to však veľmi individuálne.

Keby som vám povedal, že vaše bohatstvo a šťastie, ktoré ste si vybudovali, je jedno veľké šťastie, súhlasili by ste so mnou?

Jasnačka. Môžete byť aj chytrý, mať dobré podmienky, byť zdravý, ale šťastie vás niekedy minie. Hovorí sa, že šťastie praje pripraveným. To každý poznáme. Musíte chytiť šťastie, ktoré ide okolo vás za pačesy. Ono sa to ľahko povie. Chyť šťastie za pačesy, hoď ho do garáže a vytrieskaj z neho startup. Tak to nefunguje. Tým, že sa niečomu venujete, vzdelávate a ste v niečom výnimočný, viete tie príležitosti lepšie poňať a lepšie s nimi narábať. To je to, byť pripravený. Mám jedno krédo, že komu pán Boh, tomu všetci svätí a fantasticky to funguje. Keď sa vám jednoducho darí, tak ide všetko od ruky.