Slovák Peter pracoval v USA aj Azerbajdžane. Dnes riadi prestížny hotel na pobreží Jadranu

Kam všade ho jeho húževnatá povaha doviedla? Prečo vymenil riaditeľskú stoličku s výhľadom na Dunaj za riaditeľskú stoličku s výhľadom na Jadranské more? S Petrom Dandárom, riaditeľom Hilton Rijeka Costabella Beach Resort & Spa, sme sa rozprávali na kúzelnom mieste.

A nielen pre ten výhľad na Jadran, šum mora v ušiach a slaný vzduch, ktorý vás pošteklí v nose, bol tento rozhovor zaujímavý a výnimočný. Peter Dandár rozhodne má čo povedať, píšu Kávičkári.sk.

Naposledy sme sa stretli v Bratislave, pred Vianocami, keď vonku snežilo. Dnes sedíme v Chorvátsku, pri šume mora a so slnkom vo vlasoch. Tomu sa povie poriadny skok. Túžili ste po takejto zmene? 

V Bratislave, rovnako predtým v Košiciach, som bol v mestských biznis hoteloch, čiže i keď som vymenil jeden koniec Slovenska za druhý, nebol to veľký rozdiel. Keďže som tak nejako vnútorne túžil po väčšej zmene a táto ponuka prišla pomerne nečakane a neplánovane, rozhodol som sa jej chopiť. Väčšinou keď veci neplánujete, tak dopadnú dobre.

Veru, aj dopadli. Ako sa stane, že si zo dňa na deň zbalíte kufre a zrazu máte namiesto výhľadu na Dunaj výhľad na Jadranské more?

Bol to taký rýchly proces v rámci toho, že som pracoval aj pre DoubleTree by Hilton v Košiciach. Takže sieť Hilton s vami komunikuje neustále, rovnako sú zverejňované a posúvané aj voľné pracovné pozície.

Nuž a v jedno skoré ráno, sediac v kancelárii, som si všimol túto a povedal si, že to skúsim a uvidíme, ako to vypáli. No a vypálilo to tak, že o 2 dni mi volali z londýnskej centrály, že ma posunuli do užšieho kola. A tak som absolvoval online pohovor, ktorý bol skôr rozhovorom, a potom to už išlo rýchlo. Druhé kolo, tretie kolo a okolo Veľkej Noci som sem potom išiel.

A už neodišiel…

A už neodišiel, presne tak. Dal som si dokopy plusy a mínusy, ako aj fakt, že Chorvátsko je vzdialené iba päť a pol hodiny autom od Bratislavy. Tak som si povedal, že idem do toho. A myslím, že to bolo presne to, čo som potreboval a hľadal.

Chcel som mať nejakú skúsenosť s vedením rezortu, nie sezónneho, a tento funguje celoročne. Sezóna má tiež nejaké tie svoje limity a po nej sa tu v Chorvátsku niektorého hotely zatvárajú. Tento však zostáva otvorený celoročne. Čiže toto bola veľká výhoda.

Čo znamená pre už zabehnutý hotel, že má nového riaditeľa? Veľké zmeny, výmena personálu či akékoľvek iné prevraty?

Personálne zmeny nie. Tu a tam sa stane, že si nový riaditeľ so sebou prinesie zopár kľúčových zamestnancov, ale tím väčšinou zostáva stabilný. Predošlý riaditeľ dostal zaujímavú ponuku, manažovať veľký pražský hotel s 850 izbami, ktorá bola pre neho tiež výzvou, rovnako ako pre mňa tento hotel v Rijeke. A aké zmeny by môj príchod mohol priniesť? Určite nejaké inovácie, ktoré zamestnanci tu, pri tej profesionálnej slepote, už nemusia vidieť, čo je normálne a logické.

Sú Chorváti týmto zmenám otvorení?

Určite áno, ale prišiel som na to, že sa to musí robiť pomalšie, pretože nie všetci, ako napríklad ja, majú radi zmeny. Ja mám zmeny veľmi rád, asi aj preto robím to, čo robím. (úsmev) Sú však ľudia, ktorí majú radi skôr takú tú istotu a stabilitu, neradi veci menia, čo plne akceptujem. Takže aj toto bude pre mňa jedna z výziev – začať robiť postupné zmeny.

zdroj: Kávičkári.sk/Dominika Noskovičová

Keď sme pri zamestnancoch, čo vnímate ako kľúčové v tom, aby si človek vo vedúcej pozícii získal autoritu?

Asi taký ten osobitný prístup ku každému zamestnancovi. Nie iba uniformne zaveliť, že všetci to budete robiť takto. Vždy sa snažím pochopiť aj tú druhú stranu, ale zároveň neustupovať zo svojich zásad. Oni tiež musia vedieť a pochopiť, že tá osoba v sebe nesie nejaký ten rukopis a takto to chce mať.

Ale myslím si, hlavne v prípade nového riaditeľa, že zamestnanci vás začnú brať skôr vážne, keď budú vidieť postupne expertízu toho človeka. Že vie a rozumie sa tomu, čo robí. Že to nie je len niekto dosadený, kto nevie, kde je sever.

Ale keď naozaj vidia, že sa rozumie daným záležitostiam a stretnú sa so situáciami, keď riaditeľ zareaguje v určitej situácii tak, ako by mal správne hotelier zareagovať. Vtedy si získa nielen dôveru, ale aj rešpekt a autoritu. Myslím si, že toto funguje lepšie ako nejaký tvrdý režim. Zamestnanci potrebujú byť zapojení a vedieť, že aj oni majú šancu niečo urobiť a zmeniť a že vedenie ich počúva.

A čo hostia? Sú hostia v jednotlivých krajinách odlišní alebo majú všetci viac-menej rovnaké nároky?

Myslím, že v hotelierstve celkovo, obzvlášť po covide, by sme sa mali vrátiť späť ku koreňom. Môžete vymýšľať, inovovať, mať robota, ktorý vám vyčistí a povysáva podlahu, využívať teraz obľúbenú umelú inteligenciu, to je všetko super, ale ten základ by tu podľa mňa stále mal byť.

Napríklad také privítanie hosťa, aby sa tu cítil vítaný, bol odprevadený do svojej izby, kde sa na tých pár dní, ktoré tu strávi, môže cítiť ako doma. Dobré a dostupné služby, jednoduchá komunikácia, úsmev, pohoda a všetko, čo s tým súvisí. A kvalitné raňajky, na tie nesmieme zabudnúť.

Terapeutka: Doba sa zmenila, na Slovensku sa stretávam s vyhorenými študentmi, ktorí nikdy nepracovali

A rozdiel v hosťoch? Rozdiel je v tom, že toto je leisure hotel, teda hostia sú náročnejší v tom zmysle, že ich pobyt v hoteli je dlhší. V Bratislave a v Košiciach to boli zväčša hostia na jeden až dva dni. Pri tých sme presne vedeli, čo máme čakať. Tam bolo treba hlavne všetko rýchlo, promptne a dobrý internet. (úsmev)

Vy máte toho tiež precestovaného veľa. Z Hotela Devín na zaoceánske lode, potom lyžiarske stredisko či goflový rezort v Amerike, následne Írsko – to sú všetko miesta, kde ste pracovali. Až kým ste po dlhom čase v zahraničí neskončili opäť na Slovensku, konkrétne v Hoteli Kempinski. Čo vás prilákalo späť?

Nebyť ponuky byť pri otváraní Hotela Kempinski, asi by som z toho Írska ani neodišiel. Ale uznajte, otvárať prvý sieťový 5-hviezdičkový hotel u nás a navyše takej značky, tam som skrátka musel ísť. Ostal som tam nakoniec 3 roky – 3 krásne letá a zimy v Tatrách.

Tak prezraďte, čo vás prinútilo opustiť Tatry a výhľad na Lomničák?

Kempinski robil raz za rok tzv. career days, keď ste mohli ísť a stretnúť sa s riaditeľmi iných hotelov. Pani riaditeľka ma podporila, tak som šiel a nakoniec z toho vzišla ponuka na otvorenie hotelu v Keni, v Nairobi. To bola naozaj exotika a nová skúsenosť. Pracovali sme viac-menej na stavbe, keďže sa hotel ešte len staval, pričom sme mali dole otvorené kancelárie. A popritom sme riešili všetko okolo otvárania.

 

 

 

 

 

Zobraziť tento príspevok na Instagrame

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Príspevok, ktorý zdieľa Hilton Rijeka Costabella (@hiltoncostabellaresort)

Myslím, že by sme mohli vypiť ešte zopár šálok kávy a stihli by sme aj západ slnka, ak by sme si mali prejsť všetky vaše pracovné skúsenosti. Skúste len v skratke ešte vymenovať krajiny, v ktorých ste pôsobili.

Po Nairobi som išiel do Baku v Azerbajdžane, čo bola tiež veľká skúsenosť. Ďalej to bolo Slovinsko, Bulharsko a opäť Slovensko. A teda aktuálne je to teraz Chorvátsko.

Nemáte príliš zviazané ruky v realizovaní, keď pracujete pre takú veľkú sieť, ktorá ma určite nejaké tie svoje normy a štandardy?

Áno aj nie. Sú, samozrejme, určité štandardy, ktoré nemôžete meniť, lebo sú vytesané do kameňa. Ale potom sú tu veci, ktoré môžete nejakým spôsobom variovať a upravovať, lebo vám to lokálne dáva väčší zmysel.

Ako aj tu, niektoré veci si prispôsobíme, čo je určite zmysluplnejšie, ako nasledovať nejaký americký trend, ktorý nemusí vôbec fungovať v Chorvátsku. Je však dobré, že určité štandardy nastavené sú a sú nastavené dobre.

Preto nemá zmysel z nich vybočovať, ak fungujú dobre a hosť je na ne zvyknutý. Ale sú niektoré veci, ktoré môžeme robiť lokálne. Napríklad skúšame v niektorých typoch ubytovania vyskúšať popri štandardnej kozmetike lokálnu kozmetiku z levanduľového oleja.

O čo sa snažíte, aby bol pobyt nás, hostí, čo najpríjemnejší, sme si už povedali. Je však niečo, čo môžeme spraviť my, hostia, aby sme podporili hotel a hotelierstvo všeobecne?

Asi by sme si mali čo najviac dovolenku užiť, vyskúšať služby, ktoré hotel ponúka, skúsiť si viac dovoliť a nešetriť na sebe, aj keď chápem, že každý má svoj budget. A dať spätnú väzbu. Feedback je naozaj dôležitý. Nie je to dávno, čo som zažil naozaj negatívny feedback, ktorý skončil veľmi pozitívne.

Boli to diamond Hilton klienti, ktorí veľa videli a veľa toho precestovali a vyžiadali si stretnutie priamo so mnou. Bol to veľmi otvorený, príjemný konštruktívny rozhovor, z ktorého som si naozaj odniesol veľa. Ten klient si naozaj všimol také veci, ktoré sme si ja či zamestnanci nevšimli.

 

 

 

 

 

Zobraziť tento príspevok na Instagrame

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Príspevok, ktorý zdieľa Hilton Rijeka Costabella (@hiltoncostabellaresort)

Podelil sa so svojimi postrehmi a dojmami bez toho, aby niečo očakával. A rovnako som to potom aj podal ďalej, aby sme na tom zapracovali. A presne takéto prínosné spätné väzby, i keď sú negatívne, sú pre nás dôležité.

Osobný feedback je dôležitý. Mám tak trochu pocit, že to je choroba dnešnej doby, že sa ľudia sťažujú radšej na internete, akoby danú situáciu riešili priamo a osobne.

Presne tak, keby toto začalo fungovať lepšie, určite by to bol veľký prínos. Ja som mal doteraz tri takéto prínosné stretnutia, tam na tých kreslách s hosťami, ktorí mi dali naozaj konštruktívny feedback. Posunie vás to, vieme s tým pracovať a určite to má väčší vplyv ako nejaký feedback na internetovom portáli.

Pochodili ste už toho viac ako dosť, máte však nejakú vysnívanú métu v rámci profesijného života, ktorú by ste raz, v ďalekej budúcnosti, chceli dosiahnuť?

Ono je to vlastne taký sen nejedného hoteliera, aspoň som sa s tým neraz stretol. A to dostať sa do malého butikového hotela, kde si to naozaj urobíte, ako chcete, podľa seba, venujete sa hosťom a môžete sa s tým produktom hrať. Postaviť to na detailoch, na úrovni, kde nepotrebujete vykazovať určité čísla. Skrátka prežívať a užívať si taký ten pokoj. Asi toto by bolo niečo, čo by som na staré kolená chcel robiť.

Dôvody nevery u muža a ženy sa zásadne líšia. Expert na vzťahy otvorene o tom, prečo podvádzame

V akej krajine si predstavujete také to spomalenie a povedzme, že do určitej miery usadenie.

Fu, to neviem. Ale určite niekde pri mori. Slovensko je síce krásna krajina, ale to more by mi chýbalo. Keď si aj teraz vyberám nejakú dovolenkovú destináciu, kde si mám oddýchnuť a cítiť sa dobre, tak je to vždy pri mori, keďže more je to, čo ma vie upokojiť.

Keď spomíname Slovensko, myslím, že lepšie sme tento rozhovor ukončiť nemohli. Kde sa vlastne cítite doma? Na Slovensku?

To je veru ťažká otázka, ale na Slovensku už asi ani veľmi nie. Síce tam mám dom, čiže keď sa vraciam na Slovensko, tak sa vraciam domov tam, ale je to skôr domov v tom materiálnom ponímaní. Samozrejme, okrem toho mám na Slovensku aj rodinu, ktorú podľa možností veľmi rád navštevujem, ako aj svojho partnera, ktorý ma v dohľadnom čase v Chorvátsku doplní. Aktuálne si však napríklad vytváram dočasný domov tu, takže tu sa budem cítiť dobre a doma.