Slovenka Vesna je letuška: Ja som sa nenakazila, kamarátky boli v nemocnici na kyslíku. Už sa nestresujem

Objavuje krajiny a spoznáva rôzne kúty sveta. Vesna Krajči, Slovenka narodená v Srbsku, je cestovateľkou, ako sa hovorí, telom aj dušou. Rozhodnutie stať sa letuškou tak nebolo nečakané.

Smäd po stále nových zážitkoch, cestovaní a túžby po nahliadnutí do zvykov a tradícií iných kultúr boli jej súčasťou už aj predtým, než sa stala členkou posádky leteckej spoločnosti Etihad Airways, ktorá patrí k špičke v Spojených arabských emirátoch.

Práca letušky je jej splneným snom, aj keď má aj svoje horšie stránky. Zážitky zbiera nielen z rôznych kútov sveta, ale aj od samotných cestujúcich, ktorí podľa nej v sebe skrývajú i netradičné príbehy. O niekoľko z nich sa s nami podelila ona sama.

zdroj: Vesna Krajči

Ako by si opísala svoju prácu? Mnoho ľudí si myslí, že letušky sú len čašníčkami v lietadlách.

Priznávam sa, že aj ja som si myslela, že podávanie jedál a nápojov je to najdôležitejšie. Aj na pohovore som podotkla, že mám skúsenosti s prácou s ľuďmi a s jedlom. Potom som prišla na šesť týždňový tréning, z čoho sme päť týždňov mali iba tréning krízových situácií. Cvičili nás v tom, ako pomôcť ľuďom, keď majú zdravotné ťažkosti. Okrem „sestričiek“ sme aj „hasičky“, učili sme sa, aké sú protipožiarne opatrenia, ako máme evakuovať pasažierov. Vieme, ako upokojiť ľudí. Posledný týždeň sme trénovali, ako obsluhovať.

Kde ste mali tréning?

Tréning bol v Abu Dhabi, tu aj teraz bývam. Tréningová akadémia je neďaleko letiska. Bol celkom drsný, pripravili nás na všetko. Na palube je to však 95 percent času o jedle. Možno na každom treťom lete sa mi stane, že je niekto chorý alebo odpadne.

Čo vtedy spravíš?

Neverila som tomu, že ľudia v lietadle tak často odpadávajú. Keď predo mnou niekto odpadol prvýkrát, hneď som mu dávala hore nohy a na tvár kyslík. Už však nestresujem a zvykla som si na to. Postrehla som aj to, prečo. Dávame im vypísať dotazník. Posledná otázka sa týka jedla. Ani nevedia odpovedať, kedy naposledy jedli. Nenajedia sa, potom odpadnú. Radím všetkým cestujúcim, majte pri sebe stále niečo sladké a vodu.

Vráťme sa teraz na začiatok. Ako vyzeral pohovor?

Najskôr to bolo online. Táto spoločnosť približne medzi rokmi 2017 až 2019 nikoho nenaberala, preto bol veľký záujem. Poslala som životopis a motivačný list. Napísala som, že mám skúsenosť s prácou s ľuďmi a s jedlom, ale odporúčam, aby uchádzači napísali aj to, že dôležitá je i bezpečnosť. Poslali mi pozvánku na pohovor, bol v Bratislave. Prišlo tam 125 ľudí, a to aj to zahraničia. Preverili si, či dočiahneme bez topánok s natiahnutými rukami na úroveň 212 centimetrov. Veľa ľudí si myslí, že spoločnosti chcú vysoké modelky, ale nie je to tak. Jedna kamarátka je nižšia a na pohovore sa pri tej kontrole dala na špičky. Keď začala pracovať, uvedomila si, že síce vie priestor s batožinou zatvoriť, ale strašne ju bolel chrbát.

No a ďalej chceli vidieť, ako vieme spolupracovať. Dali nám úlohu, ktorá nesúvisela s lietaním. Dali nám mapu mesta a na nej boli rôzne inštitúcie. Mali sme vybrať päť z nich. Všímali si, kto sa ako správa. Postrehla som, že tých ľudí, ktorí boli príliš dominantní a razantní, nepustili ďalej. Takých tam nechcú. Nechcú ani tých, čo sú pasívni. Hľadajú zlatý stred. Tretiu časť tvorili typické otázky z bežného pracovného pohovoru.

Niekedy sa hovorilo, že jazyky sú pri tejto práci najdôležitejšie.

Najdôležitejšia je angličtina. Ja hovorím plynule piatimi jazykmi – ovládam angličtinu, španielčinu, ruštinu, srbčinu a slovenčinu. Nie je to však také dôležité, aj keď to je plus. Najmä, ak má niekto zdravotné problémy. Keď odpadne Rus, hneď ma volajú. Veľakrát však letíme do destinácií a neovládam jazyk, ktorý sa tam používa. Všetko sa však dá povedať rečou tela. Aj to, či ponúkame kuracie alebo hovädzie mäso, pasažieri sa na tom aj celkom zabávajú. Napríklad, keď som letela do Japonska, nikto nerozprával po anglicky.

zdroj: Vesna Krajči

Koľko krajín si už stihla navštíviť? Ktoré sa ti najviac páčili?

Koľko krajín? To už naozaj neviem ani spočítať. Niekedy ani neviem, kam cestujem. Myslela som si, že som dobrá v geografii, ale vďaka tejto práci som zistila, že nie. Najviac sa mi páčilo v Japonsku. Ľudia v Japonsku sú veľmi civilizovaní, trpezliví a pokojní. Dokonca aj deti v lietadle približne sedem až osem ročné sa správali nanajvýš slušne. Keď letíme do Japonska, niečo niekomu padne na zem, nikto to neukradne, vždy to tam nájdeš. Tiež sa mi páčilo Thajsko. Vždy je tam teplo, jedlo je veľmi chutné. Pláže sú krásne. Je to tam však trochu nebezpečné a špinavé, no stojí to za to.

zdroj: Vesna Krajči

Vieš porovnať, ako je na tom Slovensko v porovnaní s inými štátmi?

Ľudia sú všade podobní, aj keď majú, samozrejme, iné zvyky a tradície. Každý človek si však podľa mňa chce len dobre pokecať, najesť sa a zabaviť. Čo sa týka krajiny, tak Slovensko je pre mňa zlatým stredom.

Aký máš najkrajší a najhorší zážitok z letov?

Nezažila som žiadne veľké komplikácie či nebezpečné situácie. Čo však naozaj nemám rada, je keď niekomu príde zle a všetko spojené s vracaním. Nestáva sa to však často. Raz som to musela upratať, spravila som to dobrovoľne. Pochopila som, že raz príde ten čas. Povedala som si, že dnes je ten deň. Každá letuška má svoju časť lietadla a jednej cestujúcej prišlo zle, nebolo to však v mojej časti. Letuška, ktorá to mala upratať, mala v ten deň narodeniny. Tak som jej povedala, že upracem namiesto nej, že to je môj narodeninový darček pre ňu. Jeden zo zlých zážitkov boli aj 45-minútové turbulencie. Vedeli sme o nich už dopredu, bola silná búrka. Počas turbulencií sa ale nič nestane lietadlu, aj keď sa trasie. Ani blesk mu neublíži. Keď sme prileteli, piloti dostali obrovský aplauz. To bol veľmi dobrý zážitok.

A nejaké zaujímavosti, o ktorých veľa ľudí nevie?

Možno je zaujímavé to, že dvaja piloti nesmú jesť to isté kvôli tomu, ak by jednému z nich prišlo nevoľno, aby bol druhý v poriadku. Vyberá si väčšinou ten starší. Zaujímavé je tiež to, že keď sú dlhšie lety, sú štyria piloti. My tiež máme čas na odpočinok, ak je let dlhší ako osem či deväť hodín. Úplne vzadu v lietadle sú schované také dvere, otvoríme ich na kód, prejdeme hore schodmi a sme vlastne nad pasažiermi. Tam sa vieme vyspať. 

Ako by si opísala Etihad Airways? V čom je táto spoločnosť iná?

Najväčšími konkurentmi Etihad Airways sú Emirates a Qatar Airways. Ponúkame rôzne štandardy. Základ je Economy, potom Biznis, First Class a to, čo má Etihad iné, je Residence. Tam je sedadlo, stôl a izba s posteľou a vlastnou sprchou. Je to úplne iný level. Aj vo First Class je sprcha, ale treba si objednať čas, kedy tam chceš ísť.

A čo sa týka pracovných podmienok?

Mám kamarátky, ktoré pracujú pre Emirates a aj Qatar. Myslím si však, že v Etihade sa máme najlepšie. Sú isté pravidlá, ktoré súvisia s tým, že sme v moslimskej krajine a musíme ich rešpektovať. Viem napríklad to, že v letušky z Qataru nesmú mať vôbec v dome alkohol. Majú zakázané fajčenie. V Emirátoch máme niečo ako vodičský preukaz, len na alkohol. Stojí to asi 50 eur na rok, zaplatíš si a alkohol môžeš kupovať a aj ho mať v dome. Nie je tu ani zákaz fajčenia. Zaujímavý je aj prístup k sociálnym sieťam.

Napríklad letušky z Qataru nesmú dávať na Instagram nič s ich logom. Ak niečo náhodou pridajú, musia to ísť vysvetľovať nadriadeným. Emirates to síce má povolené, ale ak majú otvorený profil a veľa sledovateľov, tak si ich pozvú, aby si spolu sadli a pozreli si ten profil. Na základe toho sa rozhodnú, či môže pridávať fotky s logom Emirates. Ak tam má fotky v bikinách či z rôznych párty a vedľa fotku v ich uniforme, tak sa im to nepáči. V Etihade to niekedy bolo tiež prísne, teraz to však berú tak, že im robíme reklamu. Musí to však byť vkusné.

Poďme trošku lámať predsudky. Ako sa k tebe ako k Európanke správajú v Abu Dhabi?

Našťastie sú Spojené arabské emiráty dosť otvorené aj pre turistov a aj rezidentov, ktorí tu bývajú. Keď idem von, dám si normálne tričko a kraťasy. Ale kamarátka pracuje v Katare a tam sa jej stalo, že za ňou prišla žena a poprosila ju, aby si zahalila kolená. V Spojených arabských emirátoch je to však úplne v pohode. Musím byť zahalená iba v mešite.

zdroj: Vesna Krajči

Aké sú podľa teba najväčšie fámy a mýty o lietaní?

Prvý mýtus je, že je to báječná práca. Na fotke to tak vyzerá. Je super, že môžeme vidieť veľa krajín, ale keď sa pracuje, tak sa pracuje. Niektoré dievčatá napríklad nečakali, že sa musíme starať aj o čistotu na toaletách. Ďalej napríklad vek letušiek. Minimálny vek v Etihade je 21 rokov a môžeš ostať, ako dlho chceš. Nikto ťa nevyhodí kvôli veku. Väčšinou však dievčatá vydržia pár rokov, chcú vidieť svet a potom sa usadiť. Veľa ľudí tu chce len zarobiť peniaze a vrátiť sa domov. Veľa ľudí tu však aj ostáva, najmä z krajín ako India či Filipíny, pretože tu je lepšia situácia. Majú rodinu a pracujú, Etihad dokonca ponúka celodennú škôlku pre deti.

Stíhate si medzi letmi prezrieť mesto?

Ak pricestujeme ráno, tak si chvíľu pospíme a ideme do mesta. Som síce unavená, ale idem do mesta. Pre mňa je veľmi dôležité napríklad ochutnať všelijaké jedlá. Niekedy ani nevieš, čo papáš, ale musíš to skúsiť. Väčšinou lietame s kolegami, ktorých nepoznáme. Zoznámime sa v lietadle, a potom po práci ideme ako partia von. Najviac môžeme po sebe letieť šesť dní, to bola taká klasika. Je to vyčerpávajúce nielen kvôli rôznym časovým pásmam, ale aj kvôli časom odletu. Preto niekedy, keď už poznám dané mesto, tak ostanem na hoteli a oddýchnem si.

Predpokladám, že už šesť dní po sebe nelietate, je toho asi menej, pretože koronavírus na určitý čas zastavil leteckú dopravu. V čom vidíš najväčšie zmeny?

Teraz je to niečo úplne iné. Predtým sme ponúkali dobrú spoločnosť, veľký výber jedál a nápojov, rozmanité portfólio destinácií a letov. Ponúkali sme iný level. Teraz je to o najmä o hygiene a sterilnom prostredí. Veľa krajín má zatvorené hranice alebo prijímajú len svojich občanov. Mali sme párty či dovolenkové destinácie, často s nami cestovali i robotníci, ktorí išli za prácou či lepším životom. Tešilo ma, že môžeme spájať celý svet. Teraz majú ľudia z cestovania stres. Predtým ich cestu sprevádzala napríklad radosť z dovolenky. V súčasnosti cestujú najmä preto, aby sa vrátili domov alebo idú za prácou.

Ako to ovplyvnilo tvoju prácu?

Napríklad si nemôžeme vyberať, kam chceme letieť. Mali sme takú aplikáciu, v ktorej sme si mohli raz do mesiaca vybrať desať destinácií, kam by sme chceli ísť. Oni nám pridelili dve alebo tri z nich, čo bolo super. Zvykla som lietať tak pätnásťkrát do mesiaca. Teraz si nevyberáme, ani nelietame veľmi do Európy. Čo sa týka paluby, predtým som cítila lepšiu atmosféru.

Bola tam dobrá nálada, ľudia išli za rodinou, na dovolenku či na svadbu, v lietadle ich bolo aj 400. Sedeli jeden vedľa druhého, spolu sa smiali, zabávali, jedli a pili, spali si navzájom na ramenách. Viacej ľudí vytvorilo strašne veľa dobrej energie. Cestovali aj starší ľudia. Žiadny problém pre 70-ročnú babku, aby išla sama štrnásť hodinovým letom do Austrálie pozrieť vnučku. Teraz na ľuďoch vidieť stres z toho, čo ich čaká pri vstupe do krajiny. Či je karanténa, kam musia ísť do karantény, či sa musia otestovať. Keď cestujúci letia s nami, musia mať pri sebe negatívny test. Lietadlá sú prázdnejšie, máme aj obmedzený počet.

zdroj: Vesna Krajči

Veľa ľudí prišlo kvôli pandémii o svoju prácu, výrazne klesol aj počet letov. Aká je situácia v Etihad Airways?

Tým, že sa málo lieta, nepotrebujú veľa ľudí. Viacerých aj prepustili. Niektorých na základe toho, že mali nejaké incidenty. Povedali nám, že si môžeme zobrať neplatenú dovolenku, tak som si teraz zobrala štyri mesiace. Všetci sme čakali, že sa v lete všetko vráti do normálu. Napríklad od augusta minulého roka do marca som lietala nonstop. Je to práca mojich snov a zrazu nič, nebola som ani pripravená, že toto je môj posledný let. Destinácie majú rôzne pravidlá, v niektorých platí štrnásť dňová karanténa a nemôžeme vyjsť z hotela. Teraz máme len dve krajiny, ktoré nemajú karanténu – Švajčiarsko a Írsko. Letím dvakrát do mesiaca a aj to nemôžem nič vidieť. Som však rada, že mám prácu.

Aké pravidlá musíte dodržiavať? Správate sa k cestujúcim inak?

Áno. Napríklad predtým, keď boli na palube malé detičky, tak sme mali určené, že vždy jedna z nás bola „Flying Nanny“. Ona bola za ne zodpovedná, dala im farbičky na kreslenie a hrala sa s nimi, pomáhala rodičom. Veľakrát cestovali maminky aj s dvojtýždňovým bábätkom. Pre rodičov a ich deti sme mali všetko – mlieko či plienky. Čo sa zmenilo je napríklad to, že už nesmieme objímať deti alebo sa s nimi hrať. Rodičia by z toho asi neboli nadšení kvôli pandémii.

Vždy som sa rada rozprávala s cestujúcimi a aj oni so mnou. Niekedy za nami prídu a tak hanblivo sa opýtajú, či si môžu niečo dať. Ja som veľmi otvorená a vždy sa ich pýtam, kam cestujú a prečo. Je to taký mini film. Za jeden let sa dozvieš toľko príbehov, akoby si si pozrela desať častí seriálu. Teraz sa rozprávame menej. Na tých pasažieroch napríklad vidieť aj to, aká je kultúra v štáte. Napríklad let do Japonska. Paluba bola taká čistá a pasažieri pokojní, aj keď pili alkohol, tak nehučali všade. Keď letíme do Ruska, tak tam sa pije, spieva a zabáva. Aj pasažieri spravia z letu zážitok.

zdroj: Vesna Krajči

Ty nemáš strach z toho, že by si sa mohla v lietadle medzi cudzími ľuďmi nakaziť?

Nie. V marci to znelo hrozne, vtedy som bola opatrná. Na palube sme začali nosiť rúška a rukavice, snažíme sa všetko dezinfikovať. Ešte v marci sme si mysleli, že ak napríklad počas štvorhodinového letu bude na palube jeden nakazený, všetci budeme chorí. Stalo sa mi, že som sa vrátila z Anglicka a zavolali mi, že jeden náš kolega má koronu. Povedali mi, že sa všetci musíme otestovať. Mali sme negatívny test, no aj tak sme museli byť dva týždne v karanténe. V marci bolo všetko opatrnejšie, pretože bolo menej informácií. Zastavili všetky lety, dva týždne sa nikde neletelo. Celý štát, Spojené arabské emiráty, sa na dva týždne uzatvorili. Boli prísni, no možno to tak bolo aj lepšie. Ľudí to naučilo rešpektovať pravidlá. Poznám ľudí, ktorí mali Covid-19 a zvládli to ľahšie.

Ale mám aj kamarátky, ktoré museli byť v nemocnici na kyslíku a ťažko sa im dýchalo. Nebojím sa však, pretože by som sa len zbytočne stresovala. Najmä preto, lebo tu bývam sama a nemám tu rodinu, ktorú by som mohla nakaziť. Bolo by to úplne iné, keby som mala deti alebo sa stretávala s rodičmi či starými rodičmi, ktorí patria do rizikovej kategórie.

Kolujú v leteckej spoločnosti nejaké prognózy, kedy by sa to malo vrátiť do normálu?

Najskôr sme si mysleli, že to bude v lete. Ale sme sa sklamali. Nič sa nezlepšilo. Teraz čakáme, že okolo Silvestra a Vianoc to bude lepšie. Ak nie, tak hovoria, že určite budúce leto. Nezáleží to však na nás, ako leteckej spoločnosti. Uvidíme, čo bude.