Slovenská vedkyňa: Situácia s pandémiou je pre vedcov fascinujúca, posúva ich bližšie k splneným snom (Rozhovor)

Na Lekárskej fakulte na Ústave molekulárnej biomedicíny si absolvovala doktorandské štúdium, kde aj momentálne už profesijne pôsobíš. Prečo si sa rozhodla ísť týmto smerom?

Najprv som študovala na Matfyze (Fakulte matematiky, fyziky a informatiky) biomedicínsku fyziku. Išlo o dvojodbor, polovicu predmetov som mala na Lekárskej fakulte a polovicu na Matfyze. Na jednej prednáške som spoznala svojho terajšieho šéfa, docenta Petra Celeca, ktorý bol vtedy pre mňa jeden z najlepších prednášajúcich, akých som kedy videla. Do poslednej chvíle som však neriešila doktorandské štúdium. Najprv som chcela spraviť štátnice a až potom som sa zaoberala tým, čo bude ďalej. Išla som tak trochu do neznáma, ale v podstate ma zaujal on.

Čo bolo na ňom iné v porovnaní s inými pedagógmi?

Až z neho „sršali“ vedomosti a prišiel mi, že rozmýšľa iným smerom, ako sa hovorí „outside of the box“. Človek, ktorý toho veľa vie a niekam to dotiahol a so svojím intelektom vyčnieval zo všetkých prednášajúcich.

Ponúkol ti sám možnosť ísť študovať na Lekársku fakultu?

Oni vtedy, a vlastne teraz my, vypisujeme témy na PhD., ktoré sú zverejnené, a každý si môže vybrať tému, ktorá ho zaujme a na ňu ísť. Keď som si vtedy čítala témy, nevedela som úplne, čo ma za tým bude čakať a vybrala som si, čo mi bolo sympatické. Keď už máš však skúsenosti s vedou, vie sa ti téma vymyslieť či prispôsobiť. V mojom prípade to bolo, že som si vybrala danú tému, lebo ma zaujalo slovo fetálna DNA (smiech). Docentovi som napísala a dohodli sme sa, že pôjdem na prijímačky na PhD.

V čom bola biomedicínska fyzika, ktorú si študovala, špeciálna?

Išlo o medziodborové štúdium. Jeho cieľom je prepojiť fyziku s medicínou. Museli sme pendlovať, všade sme boli takpovediac polovičato, ale zároveň sme mali celkom ťažké skúšky, ako keby sme boli normálni fyzici alebo medici, len tých predmetov bolo trochu menej. Týchto študentov bolo aj je málo, okolo 10-15 ľudí, nie každý pri tom zostane. Myslím si však, že je to celkom využiteľné vzdelanie.

zdroj: Barbora Konečná

Nechcela si si robiť preto doktorandúru v tomto odbore?

Je to možné, ale celé doktorandské štúdium je už skôr orientované na fyziku. Mňa však viac bavilo ľudské telo a veda. Vedela som, že nechcem robiť jadrovú fyziku.

Tak si sa dostala na Lekársku fakultu na Ústav molekulárnej biomedicíny. DNA si sa začala venovať hneď po nástupe?

U nás je to tak, že nový doktorand najprv prejde sériou interných kurzov, kde sa naučí rôzne metódy a využíva ich počas celej doby, ako je tam. Aj keď som niečo dovtedy nevedela, na tých kurzoch som sa to naučila a začala som viac pracovať s mojou školiteľkou, Barborou Vlkovou. Postupne som sa pridala k jej prebiehajúcim experimentom a potom som začala aj vlastné.

Moja téma bola teda úloha fetálnej DNA v preeklampsii, tehotenskom ochorení, ktoré sme sa snažili modelovať na myšiach. Snažili sme sa sledovať DNA  plodu ako vplýva na matku. To bolo to, do čoho som hneď vhupla, ale popri tom som sa učila stále niečo nové.

zdroj: Barbora Konečná

Akým výskumom si sa ešte venovala?

U nás je taká podmienka, aby sme na konci prvého ročníka doktorandského štúdia mali aspoň tri publikácie, ktoré sú v procese publikovania. A aby sme mohli mať tri takéto publikácie, mali by sme sa zapájať aj inde. S jednou kolegyňou som tak riešila testosterón u potkanov alebo som učila sa merať oxidačný stres v slinách. Keď si doktorand, máš možnosť pracovať so všetkými kolegami a nemáš toľko povinností ako keď si starší. Je super, že je na to priestor.

V čom si prvý rok videla benefity svojho štúdia?

Plusom bolo, že každý deň to bolo trochu iné a rozhodne to nebol stereotyp. Navyše, nie je to ešte práca. Pridaná hodnota je to, že sa stále učíš vzdelávať, stále ťa čaká nejaká cesta. Super bolo, že postretávaš dobrých vedcov, ktorých si predtým videla iba v televízii a môžu ťa veľa vecí naučiť. Výhodou bolo aj cestovanie, lebo človek má možnosť chodiť  na konferencie.

Pokiaľ má ústav dané granty a má za čo na konferencie chodiť, tak je super, že môžeš ísť aj na tie zahraničné. Vždy to závisí od školiteľa, kam ťa zoberie či pošle. My sme napríklad boli v Paríži na menšej konferencii zameranej na DNA a veľmi sme si to užili aj v rámci zábavy. Nie je to však iba obyčajné cestovanie – stretneš veľké mená, nadviažeš spolupráce, ktoré sa ti oplatia, keď budeš chcieť ísť k týmto ľudom neskôr na stáž. Existujú rôzne štipendijné programy pre doktorandov, ktoré ti poskytujú rôzne granty, napríklad národný štipendijný program.

Je ťažké ich získať?

Je to pomerne ľahké. Môžeš si vymyslieť, kam chceš ísť a vypíšeš si jednoduchý grant. Samozrejme, musíš ukázať, aké to má využitie pre teba a pre tvoj ústav. Keď ho však nedostaneš na prvýkrát, tak na druhýkrát áno, je to skôr istota. Môžeš si vybrať akúkoľvek krajinu a pracovisko.

Stačí, že dotyční budú vedieť o tebe. Ďalšia výhoda svetových vedcov je, že všetci sú takí trochu autisti (smiech). Sedia doma za počítačom a keď im napíšeš mail, tak máš istotu, že ti aj odpovedia. Väčšinou totiž stále komunikujú cez mail. Kľudne môžem napísať nejakému držiteľovi Nobelovej ceny a on mi s najväčšou pravdepodobnosťou aj odpovie.

Stretávaš u vás často ľudí, ktorí si k vám prídu takpovediac plniť sny, odhaliť liek na smrteľnú chorobu a podobne?

Mladí ešte nemajú ujasnené,a ani do toho nevidia, čo vlastne je veda a ako sa robí. Keď to však človek chvíľu robí, tak mu rýchlo začnú napadať myšlienky a sny, čo by sa dalo a čo nie. Musí to človeka hlavne baviť. Potom sa vie zamerať na nejakú myšlienku, je tam rozhodne priestor pre kreativitu. Môžeš si v podstate robiť čo chceš, keď sa dohodneš so školiteľom. A keď on nechce, vieš sa ľahko dostať k niekomu inému.

zdroj: Barbora Konečná

Keď sa zameriame na veľkosť štipendia pre doktorandov, nie je veľmi vysoké, síce sa posledné roky postupne navyšuje. Pred obhájením dizertačky je to iba niečo cez 800 eur, po nej 940 eur. Cítiš, že je to limitujúci faktor, prečo študenti nechcú ísť na doktorandúru?

Má to veľkú váhu. Veľa ľudí, ktorí končia vysokú školu, nechcú ísť práve pre toto na PhD. Často sa stáva, že keď má niekto brigádu počas výšky, tak zarába ešte lepšie, než je toto štipendium. Bolo to však horšie, keď som tam bola ja, dizertačku som obhájila v roku 2017. Keď si však človek do toho zaráta, že môže ísť do zahraničia, mať štipendium, vie získať ďalšie peniaze a žiť v zahraničí, je to určite plus.

Nehovorím, že to bolo vždy jednoduché, ale treba to brať tak, že je to stále štúdium. Bola som najprv dosť nespokojná, mala som však brigády, ktoré sa, samozrejme, počas štúdia dajú mať. Predsa je to len dočasné a treba sa na to pozerať tak, že človek naberá vedomosti. Tabuľkový plat vedeckého pracovníka na Lekárskej fakulte síce tiež nie je najväčšia výhra, ale existujú rôzne bonusy a benefity, hlavne keď človek publikuje.

Ako ich pociťuješ?

Cieľom každého výskumu je odpublikovať ho v medzinárodných časopisoch, ktoré čítajú veľkí vedci. Pre doktorandov je to tak, že za každú publikáciu majú odmenu od približne 500 eur za jednu. Čím viac sa snažia, tým aj viac peňazí môžu dostať. Raz ročne sa im tiež vypočítava jednorazová odmena za všetky publikácie, ktoré majú a koľkokrát boli citovaní. Nie je to tak vôbec zlé. Keď sa človek však nesnaží, vtedy to asi ale nepocíti.

Problémom vo vede často je, že nemá dostatok vedeckých pracovníkov. Keby ste vy mali viac doktorandov, ako by vám to pomohlo?

Doktorandov nikdy nie je dosť (smiech). Keby sme ich však mali viac, veľmi nám to pomôže. Každá ruka sa hodí. Síce sme tematicky prepojení, každý sa však chce zameriavať na niečo iné. Je tak dobré, keď nepracujeme sami, ale máme doktoranda, ktorý nám vie pomôcť. U nás sú vždy vítaní. Deadline je tento rok posunutý, čo je výhoda, aby si to ľudia premysleli, a je do konca júna. Prijímačky by mali byť v auguste.

Koľko na jeden rok môžete prijať doktorandov?

Nie je to obmedzené. Máme vypísaných asi 20 tém, ktoré môžete nájsť na imbm.sk. nie je tam žiadna kapacita a myslím si, že by sme ich zvládli celkom dosť.

Štipendium je však tvoj čistý príjem, ktorý nezdaňuješ, neplatíš za neho odvody do zdravotnej a sociálnej poisťovne. Nerozmýšľala si však ísť si robiť doktorandúru do Česka, kam máme tradične najmasívnejší odliv študentov? Prečo si chcela zostať tu?

Okrem osoby docenta za tým bolo aj to, že som nechcela ísť študovať po česky, aj keď vedecký jazyk je všade angličtina. Do Čiech ma to vôbec neťahalo a štipendium tam vtedy bolo aj nižšie než u nás. Určite sú tam však veľmi dobré pracoviská, Česi sú v publikáciách lepší než my. Stále sa však cítiš ako cudzinec.

A čo iné krajiny, tie ťa na doktorandúru nelákali?

Je veľmi ťažké sa dostať do zahraničia na dobré pracoviská ako Švédsko, Nemecko či Dánsko. Lepšie je začať na Slovensku a cez tú stáž sa tam dostať, pobudnúť tam nejakú dobu či predĺžiť si pobyt. Aj môj šéf hovorí, že tu má oveľa väčšiu voľnosť, je tu tiež menej konkurencie, človek má väčšiu motiváciu do niečoho sa púšťať. Veľká výhoda u nás tiež je, že tu má vedec fixný plat navýšený o granty.

V zahraničí máš totiž iba granty a keď ti skončia, skončí ti aj tvoja výplata. Ty z grantu totiž musíš platiť seba, doktoranda a mnohé iné. Máš tak na sebe hrozný tlak, že musíš získať grant. U nás máš aspoň nejakú istotu a hlavne si doma. Ja som taký patriot a vždy ma bavilo rozvíjať niečo na Slovensku. Najľahšia cesta pre človeka, ktorý je trochu šikovný, je odísť do zahraničia, ale tá ťažšia a kľukatejšia cesta, ktorá ti prinesie lepší pocit, je asi tu.

Sama si bola na nejakých zahraničných stážach, z jednej si sa aj nedávno vrátila.

Áno, prvá bola vo Švédsku v Götebourgu, čo bolo skvelé. Nikdy predtým som nebola v severských krajinách. Spoznala som ich kultúru. Bolo zaujímavé, ako tí ľudia rozmýšľali – každý bol individualista, aj ja som sa tak naučila viac rozmýšľať sama. Štúdium som si aj predlžovala a nakoniec som tam bola 16 mesiacov. Tešila som sa však domov, lebo som chcela prepojiť nadobudnuté vedomosti s mojou dizeratačkou.

Vo Švédsku som sa tiež venovala DNA, ale bola to mimobunková schovaná v nanočasticiach, ktoré sa volajú exozómy. Vďaka tejto stáži som teraz aj ako keby jeden z dobrých odborníkov na Slovensku, lebo veľa ľudí sa tomu nevenuje. Pracovisko vo Švédsku totiž celý tento odbor založilo. Mala som tak informácie priamo od človeka, ktorý to ako keby celé vymyslel. Dostala som know-how, ako s tým robiť a položilo mi to základ kariéry, ktorá snáď bude smerovať i do budúcna.

Druhú stáž si absolvovala kde?

Sny sa plnia (smiech). Bola som na Harvard Medical School. Zistila som tam však, že ľudia sú presne takí, ako aj tu. Nie sú ani múdrejší ani hlúpejší, ale majú trochu väčšiu motiváciu a chuť pracovať a robiť výskum, čo bolo veľmi motivujúce.

Opäť to bolo prepojené s mojou témou, ja som im tak niečo priniesla, oni mi niečo dali späť. Stále som s nimi v kontakte, čo je veľká výhoda. Keď máš takéto kontakty, vieš, že sa môžeš vždy vrátiť. Výhoda vedy celkovo je, že nie si viazaná iba na jedno miesto, ale vedieš taký až kočovný život, ktorý sa niekomu môže páčiť. Strávila som tam šesť mesiacov.

Ako sa tieto vedecké prostredia od seba líšili?

Na Harvarde to bolo úplne iné. Sú tam stáli šéfovia, ktorí majú svojich mladších kolegov, ktorí sa tam vymieňajú ako som prišla i ja. Chodí tam veľa Aziatov, Nemcov. Na chvíľu prídu a potom odídu. Málokto tam zostáva veľmi dlho, tak to tam chodí aj kvôli peniazom. Je to tam skôr o tom, že robíš viac to, čo ti povedia a nemáš až takú voľnosť ako vo Švédsku či doma. Bolo to však super, lebo vidíš motiváciu ľudí, ktorí chcú robiť svetovú vedu a nič im v tom nebráni. My sa toho stále trochu bojíme.

Pozitívum Harvardu viacerí vedci vidia aj v tom, že tam nie je problémom verejné obstarávanie. Cítila si to tiež?

Čo sa týka byrokracie, je to oslobodené od veľa takýchto záležitostí. Keď chceme niečo kúpiť, tak to kúpime, je to tam jednoduchšie. Keď som si niečo objednala za deň-dva som to mala aj v laboratóriu.

A aj na Harvard je spomedzi zahraničných stáži dostať sa jednoduché?

Áno, aj keď si v prvom ročníku. Vieš si vymyslieť akékoľvek pracovisko a už ako doktorand tam môžeš ísť. Vďaka niektorým mojim mladším aj starším kolegom tam máme veľmi dobré meno. Sú spokojní so Slovákmi, lebo sme pracovití a pokorní.

zdroj: Barbora Konečná

Teraz si však už teda späť doma, akému výskumu sa venuješ? Po obhájení dizertačnej skúšky si sa tiež rozhodla zostať na ústave.

Áno, v 2017 som obhájila dizertačku. Toto je ďalšie plus – ak zostaneš potom na fakulte, dostaneš odmenu navyše za to, že pokračuješ. Ja som zostala pri svojej téme exozómov a mimobunkovej DNA. Teraz to prepájame so všetkými možnými chorobami, artritídou, zápalovými črevnými chorobami, imunitou a autoimunitnými ochoreniami, akú úlohu má v nich tvoja vlastná DNA. Myslíme si, že naše telo často bojuje proti vlastnej DNA, a to spôsobuje problémy. Samozrejme, všetky experimenty musia byť schválené etickou a veterinárnou komisiou. Máme i ľudí, klinické vzorky. Spolupracujeme aj s inými fakultami, ako s Matfyzom.

U vás však nezostávajú všetci, ktorí obhája dizertačku.

Je to rôzne, každého tá veda baví viac. Mám rôznych kolegov, aj takých, ktorí úplne odišli z vedy. Pri vede však treba byť trochu flexibilný. Dá sa povedať, že 30 percent ľudí zostáva, 70 percent odchádza. V kolektíve je nás fixných do desať ľudí, potom sú tam doktorandi, rôzni externí pracovníci. Niekedy sa nás stretne v práci i 30 ľudí.

Zasiahol ťa nejak výskum aj ohľadom korony?

Táto situácia je skutočne prívetivá pre vedcov. Oslovili nás chemici z STU a robíme s nimi výskum na odpadovej vode, počas ktorého sa snažíme prísť na to, či v nej vieme zachytiť RNA koronavírusu. Vo viacerých krajinách, kde bolo omnoho viac prípadov, bola táto RNA detekovaná omnoho skôr, ako bola vôbec vyhlásená pandémia. Je to veľmi dobré na monitoring.

Tento výskum u nás ešte nebol predtým realizovaný?

Analyzovalo sa z vody všeličo iné, ale nie vírusy. Až keď prišla pandémia, tak sa to začalo riešiť. Mám pocit, že som tak súčasťou veľkého diania. Pre vedca je to fascinujúce a posúva ho to bližšie k splneným snom.

Je to ešte stále v procese alebo už máte nejaký výsledok?

V máji síce už vyšla tlačová správa, ktorú vydala Bratislavská vodárenská spoločnosť, s výsledkom, že táto vírusová RNA sa nenachádza v odpadovej vode. Nie je to však také čiernobiele – nie je to uzavretá vec a ešte na tom pracujeme. Máme stále navzorkovanú vodu z obdobia, keď bolo veľa nakazených, ako dôchodcov v Pezinku alebo veľa nakazených na Kramároch, teraz ich už je oveľa menej.

Stále sa ju snažíme nejak inak spracovať a zistiť, či dokážeme RNA koronavírusu v týchto vodách zachytiť a ak áno, s akou presnosťou. Inak povedané, či nám vyrátané číslo pozitívnych u odpadovej vody sedí s reálnym číslom pozitívnych v tom čase. Ak by sme na to prišli, tak vieme odsledovať aj prípadnú druhú vlnu vďaka tomu, že sa voda bude stále monitorovať aj počas nasledujúcich rokov.

Vieme tak určiť, koľko pozitívnych ľudí môže byť. Môže to byť využiteľné pre nejaké malé mestá či dediny. Niektoré testy by sa nemíňali na kvantách ľudí, ale najprv by sa spravili na odpadovej vode a podľa toho by sa povedalo, či treba odsledovať viac ľudí, prípadne urobiť karanténu daného mesta či dediny. Stále na tom pracujeme a myslím si, že to má veľký potenciál.

Aké bezpečnostné opatrenia ste prijali pri práci s týmito vzorkami?

Tým, že je to odpadová voda, tak vírus by už nemal byť infekčný, ale vždy si treba dať pozor. Vzorku treba najprv prevariť a až potom sa s ňou dá pracovať, nič však pre nás špeciálne.

Si dôkazom, že vedátori nesedia celý deň iba v laboratóriu či za počítačom. Si pomerne aktívny človek a profesijne si sa v minulosti venovala aj športu.

Celý život som sa venovala športu, lebo som k tomu bola vedená. Najprv som robila vrcholové plávanie a do svojich 16 rokov som bola v top 30 najlepších. Počas strednej školy som tiež bola na rok v zahraničí a tam som sa dostala k vodnému pólu. Keď som sa zo zahraničia potom vrátila, začala som hrať ženskú extraligu za Bratislavu.

Aj sa dalo na nás vsadiť (smiech). Bola to dobrá skúsenosť. Vždy sa to štúdium dalo prepojiť aj so športom, počas PhD. To však bolo už skôr na individuálnej báze. Vôbec to teda nie je, že celý deň by som sedela doma a čítala články. Moje motto je balans, lebo si myslím, že je to zdravé.