Slovenské top manažérky: Ženy musia urobiť niekoľkonásobne viac ako muži, aby boli posudzované rovnako (ANKETA)

Rodová rovnosť ešte stále nie je taká samozrejmosť, ako by sa mohlo zdať. Doterajšie analýzy potvrdzujú, že ženy zarábajú menej ako muži. Podľa Eurostatu v roku 2019 bol hrubý hodinový zárobok žien o 14,1% nižší ako u mužov. Na Slovensku je tento rozdiel ešte väčší. Slovenky totiž  mali až o 18% menší plat ako muži.

Okrem menších platov sa ženy tiež musia potýkať s tým, že sú menej často obsadzované do riadiacich pozícií. Eurostat každoročne tento fenomén mapuje. Z doterajších štatistík vychádza, že iba každá tretia manažérska pozícia je obsadená ženou. Pandémia Covid-19 pritom tento problém ešte zhoršila. Kým v roku 2019 bolo priemerne 37% manažérok, za minulý rok toto číslo kleslo na 34%. Na Slovensku je to o dve percentá viac.

zdroj: Eurostat

Oslovili sme viaceré vrcholové manažérky veľkých firiem, rektorky či riaditeľky, aby nám zhrnuli, s akými problémami sa stretávajú na týchto pozíciách ony.

Pýtali sme sa nasledovné otázky:

• Máte pocit, že ženy na riadiacich pozíciách to majú ťažšie ako muži?
• Pocítili ste niekedy diskrimináciu alebo podhodnotenie vašich výkonov na základe toho, že ste žena?
• S akými problémami sa ako žena na riadiacej pozícii stretávate častejšie ako Vaši mužskí kolegovia?
• Čo si myslíte, že by sa malo v spoločnosti zmeniť, aby ženy boli na takýchto pozíciách obsadzované častejšie?

Klaudia Halászová

Slovenská poľnohospodárska univerzita, rektorka

Myslím si, že áno.  Žena v riadiacej pozícií musí oveľa viac argumentovať svoje rozhodnutia tak,  aby boli prijaté v plnom rozsahu. Je to možno dané tým, že sa od nej očakávajú kompromisy i keď pre ne nie je priestor. Žena manažérka musí zladiť svoj osobný a pracovný život, ale v plnení svojich pracovných povinností sa na to  takmer vôbec neprihliada. Očakáva sa, že žena zvládne v rovnakom funkčnom období oveľa viac a že všetky, možno aj dlhodobo neriešené úlohy vyrieši v krátkom čase. Na druhej strane je tu ešte ten faktor, že spolupráca žien na pracovisku má niekedy podtón súťaženia a to tiež sťažuje pozíciu ženy na riadiacej pozícií. V takomto prípade, to musí mať žena pod kontrolou, aby sa nedostala do nezmyselných tém, ktoré muži s istotou považujú za banálne.

Ak som chcela niečo presadiť, musela som oveľa viac argumentovať

Začínala som ako prodekanka pre štúdium, keď som mala 29 rokov a pracovala som vo vedení fakulty, kde boli samí muži. Pamätám si, že keď som navrhovala nejakú systémovú zmenu, musela som oveľa viac argumentovať, aby sa mi to podarilo presadiť. Moji starší mužskí kolegovia, i keď mali na veci diskutabilný názor a mnohokrát i keď nemali priamy vzťah s mojou úlohou, ich názory som musela veľmi tvrdohlavo rozporovať. Vtedy som sa veľa naučila, hlavne trpezlivosti a neustupovania v prípade, keď som bola presvedčená o svojej pravde.

Keď som pôsobila vo funkcii dekanky, nebolo nás vtedy na Slovensku veľa žien v tejto pozícii a prakticky vždy v rámci celoslovenských rokovaní sme mali ťažšie postavenie  medzi mužskými kolegami. A v podstate je tomu aj teraz v rámci rektorskej konferencie. Možno je to aj tým, že ako žena pozerám na témy vecnejšie a hľadám jasné riešenia a nesnažím  sa zostať na úrovni nikam nevedúceho filozofovania.

Na začiatku pôsobenia vo funkcii rektorky ako relatívne „mladej “ na takomto poste a prvej ženy na našej univerzite som niekedy vnímala podceňovanie hlavne od mojich starších kolegov. Postupom času zisťujem, že dosiahnuté výsledky tento  status odstraňujú a eliminujú túto dogmu. Treba si vždy uvedomiť, že na univerzite sme na pozícii rektora iba na dané funkčné obdobie a naše pôsobenie zanecháva stopu v histórií  inštitúcie.  Tým, že som vždy pracovala a pracujem veľmi zodpovedne a snažím sa problémom postaviť čelom a netvárim sa, že ich nevidím a nepočujem, verím, že aj toto zmazáva výhrady ku mne ako  žene na riadiacej pozícií.

Trvdo sa posudzuje, aj keď žena bola na materskej

V prvom rade by si mala spoločnosť uvedomiť, že keď sa žena rozhoduje vôbec ísť do riadiacej pozície, je to pre ňu veľké rozhodnutie, ktoré zvažuje hlavne voči svojim blízkym, či toto jej rozhodnutie budú akceptovať a neskoršie aj tolerovať. Robili sme si na univerzite prieskum v názoroch na tieto otázky a naozaj ženy sa cítia stále oveľa viac ohrozené vo svojom kariérnom raste. Ich výkony sa posudzujú veľmi tvrdo aj vtedy, keď absolvovali materskú dovolenku a neodpúšťa sa im toľko, koľko by si za svoje poslanie v spoločnosti zaslúžili.

Preto sa snažím ako žena tento postoj k nim čo najviac eliminovať. Spoločnosť by si mala uvedomiť, že tam kde často vznikajú konflikty a kde je veľká škála názorov je žena práve tá, ktorá môže prinášať kompromisné a nie autoritatívne riešenia. Ženy do riadiacich pozícií budú obsadzované častejšie vtedy, keď si spoločnosť uvedomí, že toto nie je boj medzi mužom a ženou, ale cieľ dosahovať  dobré výsledky bez ohľadu na pohlavie.

Jana Mojžišová

Univerzita veterinárskeho lekárstva a farmácie v Košiciach, rektorka

Majú to ťažšie. Ženy vždy musia urobiť niekoľkonásobne viac ako muži, aby boli posudzované rovnako. V mužskom svete sa ťažko hýbe. Muži nechcú, aby sa žena správala ako muž, hoci ona sa tak trochu správať musí, ak chce zvládnuť situáciu. Ak ju nakoniec zvládne, muži ju vnímajú ako svoju konkurenciu. Keď sa správa žensky, tak to akceptujú, na druhej strane ju práve preto podceňujú.

Stále to cítiť, aj keď sa tvárime, že diskriminácia neexistuje. Musíme sa oveľa viac snažiť, byť diplomatické, vedieť ustúpiť, nesmieme vyvolať v mužoch agresivitu a súťaživosť, pretože so ženou sa neprehráva. Muži niekedy potrebujú pocit výnimočnosti, aby sa s nimi dalo jednať. Ale je zaujímavé, že oni ten pocit výnimočnosti v ženách vytvárať nemusia. Keď muž buchne po stole, tak je rázny, rozhodný. Keď to urobí žena, je hysterka, ktorá nezvláda situáciu. S tým sa nedá nič robiť.

Musím to rozdeliť na profesiu a riadiacu pozíciu. Veterina je napriek všetkému mužským svetom. Zo začiatku som zápasila s nedostatkom rešpektu hlavne u starších kolegov. Musela som ich presvedčiť svojou prácou a zásadným prístupom, vynaložiť oveľa viac úsilia, aby som ich presvedčila, že na to mám.

V profesii veterinárneho lekára sa v posledných desaťročiach situácia výrazne zmenila. Kedysi to bolo mužské povolanie, dnes je rovnocenné, ba dokonca už viac ženské. Vyplýva to z toho, ako sa zmenila klientela. V minulosti vo veterinárskej praxi pri veľkých hospodárskych zvieratách na družstvách nechápali, čo chce predvádzať žena v plášti a gumových čižmách. Dedinský človek chcel na družstve muža, poriadneho chlapa, ktorý sa vie postaviť ku krave, nie ženu, ktorú krava odfúkne, keď kývne chvostom.

Jednať emociálne je výhoda

Dnes chodia do ambulancií hlavne majitelia s malými zvieratami. Tí potrebujú citlivý prístup, viac empatie a toho bývajú schopnejšie ženy. Dokonca aj prieskum ukázal, že väčšina majiteľov malých zvierat dáva v ambulancii prednosť lekárkam pre citlivý prístup, schopnosť zvládnuť psychológiu klienta. Muži niekedy venujú pozornosť hlavne samotnému zákroku a prítomnosť majiteľa vnímajú skôr ako rušivý prvok. Žena sa s majiteľom zvykne častejšie porozprávať, prejaví záujem o jeho obavy, strach a všetko mu vysvetlí aj opakovane. Rozhodne to nie je žiadna strata času, práve naopak, pre klientov je to nesmierne dôležité.

V riadiacich a vedúcich pozíciách je situácia stále rovnaká, je v nich málo žien. Aj keď sa pozriete na rektorky slovenských univerzít – je ich málo. Žeby neboli ambiciózne? To nie je preto. Je to mužský svet, ktorý veľmi ťažko akceptuje ženu. Samozrejme, stretla som sa aj s mužmi, ktorí s tým nemali problém a ženu akceptovali ako absolútne rovnocenného partnera. Toho sú schopní len naozaj silní muži, ktorí si nepotrebujú neustále niečo dokazovať na úkor žien. Patrí im všetka česť.

Na vedúcej pozícii musí byť človek rozhodný a jednoznačný. Ľudia potrebujú vodcu, potrebujú aby vedel, čo chce. Rozhodnosti a jednoznačnosti je žena schopná. Stretávam sa s tým, že muži stále podozrievajú ženy, že veci riešia emocionálne. Ale emocionálny prístup nemožno označiť za jednoznačne zlý. Fráza „jednajme bez emócií“ je nezmysel. Emócie sú nevyhnutnou súčasťou života i každého nášho prejavu. Netreba sa im vyhnúť, ale zvládnuť ich. Prečo máme v tejto dobe vo svete premiérky,  ktorých krajiny najlepšie zvládli kovidovú situáciu? Vedeli do toho vstúpiť aj emocionálne. Boli jednoznačné, rozhodné a pridali emocionalitu, čo nebola chyba. Kto chce ľudí manažovať, musí ich citlivo vnímať. Ženskosť má niečo do seba. Nechcem byť chlap, chcem nosiť sukne, šaty, pôsobiť žensky.

Najhoršie ženu v riadiacej funkcii posudzujú ženy

Okúsila som to sama, keď som sa uchádzala o funkciu. Ženy neverili, že by univerzitu mohla viesť rektorka. Pochopila som, že ich musím mať na svojej strane. Nesmú mi závidieť, musia byť hrdé, že som jedna z nich, ktorá to dokázala. Hovorila som s nimi o veciach, ktoré ich trápili. Najhoršie je, ak žena začne súťažiť s mužmi a snaží sa prejsť na ich model správania. Vtedy ju nebudú akceptovať ženy, lebo je mrcha a ani muži, lebo aj podľa nich je mrcha.

Rola ženy a v rámci dlhodobej tradície dodnes nemá potrebnú podporu spoločnosti. Nemá vytvorené dostatočné podmienky, aby mohla ísť na riadiacu pozíciu v skoršom veku, zarovno s mužmi. Musí sa starať o rodinu, deti, štát jej v tom nepomáha. Kariéra môže prísť, až keď vychová deti. Mala som 44 rokov, keď som sa stala prorektorkou, ale mala som už veľké deti, nemusela som riešiť, či majú napísané úlohy. Štát by mal viac pomáhať rodine, aby sa žena mohla realizovať, keď to chce.

Spoločnosť by mala byť hrdá na ženy, ktoré niečo dosiahnu. Nie aby to bola anomália. Už len to, že máme prezidentku, je skvelá vec. Je príkladom pre iné ženy, že sa to dá dosiahnuť, že viesť firmu, spoločnosť, univerzitu, ministerstvo, nie je nič exotické. Väčšina spoločnosti vníma ženu vo funkcii tak, že určite kašle na rodinu, nemá doma žiadne iné starosti a do funkcie sa dostala nejako pofidérne.

Timea Reicher

Slovnaft, členka predstavenstva, riaditeľka maloobchodu

Myslím si, že v dnešnej dobe to má na riadiacej pozícii ťažké každý, bez ohľadu na pohlavie. Vysoké nároky na rýchlosť rozhodovania, premenlivé podmienky s neistými vyhliadkami a veľká miera zodpovednosti nútia nás všetkých k väčšiemu výkonu, lepšej starostlivosti o našich kolegov a inej kultúre práce než pred pár rokmi. Aj nároky našich zákazníkov sa výrazne menia. Musíme byť neustále v strehu, aby sme dokázali naplniť meniace sa očakávania a musíme mať veľkú dávku predvídavosti, aby sme vedeli predpokladať, aké budú ich priania v dohľadnom čase. Som presvedčená, že je jedno, či je v manažérskej pozícii žena alebo muž. Nehrá to teraz žiadnu rolu a neprináša žiadnu výhodu.

Firemné jasle a škôlky, možnosť home office a rodovo vyvážené tímy

Skúsenosť s diskrimináciou som nikdy nemala. Avšak podľa štatistík je zrejmé, že rozdiely stále jestvujú. Preto aj ja – hoci bez osobnej skúsenosti s nejakou formou diskriminácie – považujem tému rovnoprávnosti žien za mimoriadne dôležitú. Nedávno som čítala, že fínska vláda premiérky Sanny Marinovej, v ktorej dominujú ženy, vrátane ministerky financií, vnútra, spravodlivosti, dopravy či školstva, má pri 6 miliónoch obyvateľov jeden z najlepších ukazovateľov zvládania pandémie. Priznám sa, že ma to potešilo. Podľa mňa je v 21. storočí rozhodujúci výkon, ostatné nie je čo riešiť.

 V práci sa od mužov aj žien očakáva seriózny výkon a doma plnohodnotná funkcia rodiča a partnera/partnerky. Bez tohto zohratého pracovno-rodinného celku, v ktorom panuje rovnováha, nemôže človek plnohodnotne fungovať ani v práci, ani v rodine a nemôže byť šťastný. Je jedno, či je to muž alebo žena. Považujem za čoraz dôležitejšie brať vážne pojem work/life balance. S extrémnym nasadením sa dá fungovať len krátkodobo a s nevyhnutnými „collateral damage“ – vedľajšími škodami.

Podľa mňa je nevyhnutnosťou otvorená a slobodná spoločnosť, dobre fungujúca podporná infraštruktúra ako firemné jasle či škôlky, možnosti home office, genderovo vybalansované pracovné tímy a inteligentní kolegovia. To všetko pozitívne vplýva na najdôležitejší parameter žien pri ich záujme o manažérske funkcie – na ich zdravé sebavedomie. 

Natália Major

Členka predstavenstva/COO, Tatra Banka

Čo sa týka možnosti dostať sa na riadiacu pozíciu, v tejto problematike existuje pojem tzv. „Skleneného stropu“ („Glass ceiling“) – je to metafora, ktorá predstavuje neviditeľnú bariéru, ktorá bráni tomu, aby daná demografická skupina, v tomto prípade ženy, v hierarchii stúpala nad určitú úroveň. Toto pre mnohé spoločnosti na Slovensku neplatí. Napríklad v Tatra banke na manažérskych pozíciách máme celkovo viac žien než mužov.

Ženám na riadiacich pozíciách sťažujú prácu najmä predsudky a stereotypy, či už vedomé alebo nevedomé. Medzi ne patrí napríklad rôzne vnímanie tlaku na výsledok, kedy náročný mužský manažér je mnohokrát považovaný za asertívneho a ženská manažérka za agresívnu, na druhej strane empatický mužský manažér je vnímaný ako pozorný, u žien manažérok sa empatia môže spájať so sentimentalitou a prehnanou emočnosťou.

Počas svojej pracovnej kariéry v Tatra banke som sa ani raz nestretla s rodovo orientovanou diskrimináciou a podhodnotením mojich výkonov. Prešla som kariérnym rebríčkom od juniorskej pozície zamestnanca až na pozíciu v predstavenstve a vždy som sa stretávala s podporou, ktorá ma motivovala snažiť sa urobiť ďalší krok.

Hodnoty diverzity máme dlhodobo pevne ukotvené v našom etickom kódexe, ako aj pravidlách správania sa, či organizačných dokumentoch týkajúcich sa riadenia rozmanitosti, ktorými sa riadime a podľa ktorých žijeme. Dôkazom toho je napríklad podiel žien v riadiacich pozíciách – aktuálne máme v banke na riadiacich pozíciách naprieč všetkými úrovňami manažmentu viac žien, než mužov: 52% žien vs. 48% mužov. Celkovo máme v banke zamestnaných 66% žien a 34% mužov.

Nehľadíme na rozdiely, sústredíme sa na výkon

Vysoká miera diverzity pramení v našej firme aj z ďalších dvoch hodnôt, ktorých sa držíme a ktoré prirodzene vytvárajú rôznorodosť naprieč celou bankou. Náročnosť je pre nás dôležitou hodnotou, podľa ktorej robíme veci najlepšie, ako vieme. Nehľadíme na rozdiely medzi našimi zamestnancami, ale sústredíme sa na ich výkon. Zároveň sme, v rámci hodnoty Partnerstvo, otvorení inakosti, akceptujeme rôzne názory a postoje.

V rodovej diverzite na pracovisku vidím skôr výhody ako problémy. Považujem za zdravé pre každú vyspelú organizáciu, ak sú zastúpené obe pohlavia. Okrem zachovania rovnováhy to prináša aj rozdielne pohľady na rovnakú vec, ktoré sa v rámci konštruktívnej diskusie riešia a prinášajú pre spoločnosť viac inovatívnych nápadov.

Zviditeľňovanie líderiek ako vzorov pre dievčatá a mladé ženy, prepájanie súčasných líderiek s budúcimi – mentoringy, panelové diskusie, stáže. Určite investovanie do podpory vzdelávania dievčat a žien naprieč celým spektrom odborov. Dialóg o prínosoch ženského leadershipu. Otvorené adresovanie rodových rozdielov v odmeňovaní a povyšovaní. A v neposlednom rade diskusia o problémoch súvisiacich s rodovou rovnosťou na pracovisku.

Zuzana Nemečková

Orange Slovensko, členka predstavenstva, zástupkyňa generálneho riaditeľa

Ja osobne ten pocit nemám. Na riadiacej pozícii treba disponovať potrebnými schopnosťami, znalosťami, určitými charakterovými črtami. Predpokladom úspešného manažéra, resp. manažérky teda z môjho pohľadu nie je to, či je to muž alebo žena, ale skôr dispozícia určitých schopností a celkového profilu osobnosti. Som presvedčená, že profil úspešného manažéra/manažérky spĺňa aj mnoho žien.

Možno patrím medzi tie šťastnejšie, avšak diskrimináciu ani podhodnotenie výkonov som počas svojej kariéry nepocítila. Je však pravda, že v mojich počiatkoch som sa stretla s určitými predsudkami, alebo možno otáznikmi,  či som vhodná na vysokú manažérsku pozíciu v technologickej firme, čo je skôr mužský svet, keďže som v tejto oblasti mala menej skúseností. Všetko sa však dá pomerne rýchlo naučiť, ak ma človek záujem, motiváciu a správne nastavené priority.

Manažérka-matka má toho na pleciach viac

Nájsť správny balans medzi pozíciou manažérky a matky, pokiaľ chce byť úspešná v obidvoch rolách, vnímam ako najväčší rozdiel oproti mojim mužským kolegom. Určite nechcem znevažovať pozíciu manažér a otec, som však presvedčená, že manažérka a matka v jednom, ktorá chce okrem profesionálne odvedenej práce vytvárať pohodovú rodinnú atmosféru, má toho na svojich pleciach viac ako muž v riadiacej pozícii, ktorý je zároveň aj otec. 

Myslím si, že v dnešnej dobe si už mnohé firmy uvedomujú a aj vážia hodnotu a schopnosti žien a sú otvorené možnostiam obsadzovať ženy na vyššie riadiace pozície. Vnímam to skôr tak, že je na rozhodnutí ženy, či má takéto ambície a či ich dokáže skĺbiť s rodinným životom. To totiž považujem za väčšiu výzvu než ukázať svoje profesijné schopnosti. Určite žene pomôže, ak ju na materskej dovolenke časom vystrieda aj otec detí, aby nebola z pracovného života vytrhnutá.

Alexandra Kusá

Slovenská národná galéria

Generálna riaditeľka

Mám pocit, že ženy to majú všeobecne ťažšie než muži, takže riadiace funkcie na tom nebudú inak.

Ja si zrejme prípadnú diskrimináciu nepripúšťam – teda ju ignorujem. Okrem toho pracujem v silne feminizovanom prostredí.

Neporovnávam sa s mužskými kolegami a v našej organizácii máme pravidlá nastavené nediskriminačne. Osobne mužským kolegom závidím, že si vystačia s prečesaním vlasov a oblekom tam, kde žena musí príprave venovať viac čas – ale to je asi iný problém. Okrem toho o sebe v práci neuvažujem ako o žene, ale ako o mysliacej osobe – a to je stále častejšie poloha vystavená oveľa väčšej diskriminácii.

Prístup. Niekedy stačí iba dodržiavať už existujúce pravidlá a byť k sebe zdvorilý a polovica práce je hotová.