Slovensko, krajina tisícich strán: Keď chválime Dzurindu, nezabudnime na Gorilu a ďalšie kauzy

Autor komentáru je pedagóg a politológ.

Nebola by to správna uhorková sezóna, keby sa nevyťahovali uhorkové témy. Jednu z nich predstavujú šumy okolo novej strany Mikuláša Dzurindu, Ivana Mikloša a …, pánbohvie, ešte koho.

Krajina tisícich strán

Najskôr k novej strane. Zakladať nové strany je na Slovensku mimoriadne populárne. Trochu preženiem, keď poviem, že ak je Fínsko krajinou tisícich jazier, Slovensko raz bude krajinou tisícich strán. Len čo niekto objaví v sebe talent zbierať „páčiky“ na Facebooku, sem tam sa objaví na obrazovke či v rozhlase, prípadne na YouTube, razom objaví v sebe aj politické ambície.

Stalo sa zvykom, že sa takto politicky nabudený jednotlivec nepripojí k existujúcemu straníckemu subjektu, ale založí úplne novú stranu. Ideálne takú, ktorej bude šéfovať iba on sám.

Ostatní spolustraníci budú len štatisti navodzujúci dojem, že ide o subjekt s vnútrostraníckou demokraciou, či nedajbože nejakými hodnotami a programovými zámermi. O ideológii ani nehovoriac. V ostatnom čase sa totiž zistilo, že prihlásiť sa k nejakému konkrétnemu svetonázoru môže byť viac na škodu než na úžitok.

zdroj: TASR/Martin Baumann

Ako sa zakladá strana?

Založiť novú stranu je možné na Slovensku dvojakým spôsobom. Ten prvý je prirodzený, lenže už vychádza z módy. Je založený na tom, že budúci straníci sa nadšene rozbehnú do regiónov a začnú zbierať podpisy potrebné pre registráciu novej straníckej formácie.

Problém je v tom, že to chce pritiahnuť do spolupráce množstvo angažovaných ľudí ochotných chodiť po uliciach, oslovovať neraz nasrdených ľudí a pýtať od nich podpis. Nadšenie síce rýchlo opadne, ale ambície zostanú.

Druhý spôsob zakladania nových strán je dnes modernejší. Je postavený na jednoduchom a vzájomne výhodnom obchode. Nájdete starú, dávno zabudnutú stranu, vytiahnete z vrecka niekoľko pár tisíc a stranu si od jej majiteľa, pardon, aktuálneho predsedu, kúpite, pardon, prevezmete a následne ju premenujete.

Čo tam po tom, že sa pôvodne môže volať trebárs „Hnutie oklamaných voličov a nasrdených občanov“ (skratku sem písať nebudem, tú nech si čitateľ vytvorí sám), keď v čase najväčšieho úspechu združuje pod úplne iným názvom poslancov z radov pravicových extrémistov.

Oficiálne sa vraj so stranami nekšeftuje, ale kto by len tak daroval taký vzácny majetok, akým je politická strana už zaregistrovaná na ministerstve vnútra. Tento spôsob je jednoduchší a možno aj lacnejší. Tých nadšencov z regiónov treba tiež nejako motivovať, kúpiť reklamné predmety, tričká, perá, možno preplatiť cestovné výdavky.

V každom prípade si otec zakladateľ ušetrí tortúru so zbieraním podpisov a stres, ktorý sa môže dostaviť pri kontrole podpisových hárkov. Sem tam sa totiž na hárku môže objaviť aj podpis dávno zosnulého človeka či čísla dávno skartovaných občianskych preukazov. Istý chronický neúspešný kandidát by o tom vedel povedať svoje.

zdroj: TASR/Vladimír Benko

Prelietavý volič

Ponúkať vo voľbách nové strany ako podradný tovar na blšom trhu sa stalo súčasťou slovenskej politickej kultúry. Nebolo by to však tak, ak by po tomto type produktu nebol záujem zo stany voličov. Volič na Slovensku je totiž tvor politicky mimoriadne prelietavý, skáče od jednej k druhej ako predseda parlamentu v prípade svojich konkubín.

Len čo sa rozhodne pre jednu, už pozerá po druhej. Lenže k prelietavosti slovenského voliča prispievajú aj samotní aktéri politiky. Len čo vstúpia do jednej strany, už zakladajú ďalšiu. Politik verný len jednej strane je dnes viac výnimkou než pravidlom.

Späť k Dzurindovi

Takže vráťme sa k Dzurindovi a Miklošovi. Tí síce nič oficiálne nepotvrdili, ale bez vetra sa ani lístok nepohne. Aj keď má zatiaľ podobu len neškodného vánku.

Dopyt po novej stane určite je. Pretože ten je permanentný. Slovenský volič sa zas a znovu zvykne dať zlákať novou ponukou a na tú starú zabudne. S naivnou predstavou, že tentokrát je to už naozaj dobrá voľba. Lenže otázne je, čo by bolo nové v prípade Mikloša a Dzurindu. Zatiaľ nič. Bol by to len starý opotrebovaný produkt, možno zabalený v novom obale.

Spomienkový optimizmus by mohol zabrať …

Ešteže tu máme spomienkový optimizmus. To je ten stav, keď si s lahodne pôsobiacim pocitom spomínate na niečo pekné, dávno prežité, ale ešte nezabudnuté. Napríklad na obdobie bez Matoviča, Kollára, Tabák či Krištúfkovej. Spomienkový optimizmus má tú schopnosť potlačiť skutočnú pravdu, človek je totiž náchylný spomínať skôr na to pekné než škaredé.

Nemci z východnej časti krajiny tomu hovoria Ostalgie, teda nostalgické vnímanie existencie bývalej NDR. Poznáme to aj u nás. Stále máme dosť ľudí s pozitívnymi spomienkami na „byty zadarmo“, „prácu pre každého“, „dovolenku pri Čiernom mori“. Títo ľudia si nechcú priznať, že tie byty neboli zadarmo. Platili sme za ne nevyčísliteľnú cenu v podobe straty osobnej slobody.

Spomienkový optimizmus sa objavuje pravidelne aj dnes. Keď napríklad zas a znovu spomíname na majstrovstvá sveta v hokeji.

Čo tam potom, že to bolo iba raz, a to už pred 20 rokmi. Dôležité je, že hlavní aktéri ešte žijú, a tak spomínajú. Podobne budeme o 20 rokov spomínať na Petra Sagana. Točiť o ňom dokumenty a tešiť sa z jeho dávnych úspechov. Pretože podobné v tomto športe tak skoro nebudú.

… lenže zabudli sme už na Gorilu, vláčiky, skupinku…?

A tak dnes spomíname aj na vlády Mikuláša Dzurindu. Na tie staré dobré časy, keď sa Slovensko vyhrabalo z čiernej diery na mape Európy. Na Mečiarovu porážku, na integráciu Slovenska do Európskej únie a do NATO, či na tigra tatranského.

Ale to je len časť Dzurindovej reality. Tá krajšia. Súčasťou jeho sveta bol aj istý Gabriel Palacka, stranícky pokladník, ktorý videl veci alternatívne, pretože pre stranu bolo pozadie rovnaké. Súčasťou jeho strany boli aj nezrovnalosti v straníckom financovaní. Do jeho obdobia patrí aj kauza tunelovania tunela, rovnako ľudia, ktorí mali patriť do tzv. skupinky škodiacej záujmom štátu (rozumej strany), nehovoriac o najväčšej kauze Gorila.

A spomeňme si napríklad aj na tých dvoch poslancov za HZDS, ktorí sa z večera do rána rozhodli, že sa nebudú viac klaňať Mečiarovi, ale budú v tichosti podporovať Dzurindovu menšinovú vládu. O ich motivácii radšej ani nebudeme uvažovať, jedine ak budeme mať potrebu rozmýšľať nad motiváciou súčasných nezaradených poslancov, ktorí by mali potrebu podporovať prípadnú menšinovú vládu Eduarda Hegera.

zdroj: TASR/Dano Veselský

Nejaký volič by sa určite našiel

Ale späť k politickým ambíciám Ivana Mikloša a Mikuláša Dzurindu. Možno napokon ani žiadne nie sú a všetky tieto šumy okolo nich sú len súčasťou uhorkovej sezóny. Dopyt po novej strane tu však určite existuje. Ľudia majú plné zuby Matovičovej politiky, ale krivo sa pozerajú aj na Sulíka. V Hlase vidia len klon Smeru a politika Progresívneho Slovenska im nič nehovorí.

Radi spomínajú na úspechy Slovenska z rokov 1998 až 2006, lenže zároveň majú jasno, že Dzurinda nebol svätec. A dnes jednotne hovoria, nie je koho voliť. Či by to stačilo na parlament, je otázne, veľkú dieru do sveta by však takáto strana neurobila.

Možno práve toho voliča frustrovaného z konfliktu medzi Matovičom a Sulíkom by nová strana dokázala osloviť, ale opäť by to bolo len na jedno volebné obdobie. Aby na jeho konci sa ten istý volič pozeral zas a znovu iným smerom. Tak to u nás už dlho chodí a už asi inak ani nebude.

Text nie je autorským článkom Startitup. Vyjadruje názory autora, ktoré nereprezentujú názory redakcie.