Slovensko v tomto zaspalo dobu, hovorí Nicholsonová. Body shaming môže spôsobiť až psychickú chorobu

V roku 2016 sa v USA na vzorke 2000 tínedžerov robil prieskum, kde sa ukázalo, že body shaming zažilo 94 % dievčat a 64 % chlapcov. O tom, aký môže byť body shaming zraňujúci a že môže vyústiť až do mentálnej choroby, sa napísalo veľa. Aj napriek tomu majú ľudia neustálu potrebu ponižovať ostatných na základe výzoru. Najnovšie sa s body shamingom stretla aj europoslankyňa Lucia Ďuriš Nicholsonová. 

„Rizikom body shamingu je, že si neprajné komentáre „zvnútorníme“ a začneme im veriť. Vtedy sa vlastným kritikom stávame my sami, čo v nás vyvoláva pocity menejcennosti a môže to mať závažný vplyv na našu duševnú pohodu a kvalitu života,“ cituje stránka Chuť žiť doktorku Magdu Freecer. Práve daná stránka stojí aj za osvetou proti body shamingu. 

https://www.instagram.com/p/CPkaWNjLl0Q/?utm_source=ig_web_copy_link

Body shaming dokáže ublížiť aj vrcholovému politikovi

S body shamingom sa prednedávnom stretla aj europoslankyňa Lucia Ďuriš Nicholsonová. So skúsenosťou sa podelila na sociálnej sieti Facebook.

„Mám 44 rokov, za sebou 4 pôrody, z nich tri deti. Mám nedokonalé brucho, strie, celulitídu a ďalšie prirodzené nedostatky. Kriticky som svoje nulové šance byť modelka zhodnotila už niekedy v 5 rokoch. Celkovo som s mojím telom kamoška. Občas naň v zrkadle zazerám, ale tiež mu pravidelne ďakujem za svoje deti, za to, že ešte vládze bicyklovať a behať a aktívne fungovať,“ začína autenticky svoj príspevok Nicholsonová.

Ako uviedla, jej príspevok nie je o tom, aby písala o vzťahu s jej telom, ale o Branislavovi K., ktorý okomentoval článok, v ktorom boli použité jej fotografie, slovami „Tá bachratá? CelulitÝda až sa mi chce grcať“.

https://www.facebook.com/luciadnicholsonova/posts/4314125221999572

Nicholsonová uviedla, že na základe podobných komentárov usudzuje, že ako spoločnosť nie sme tolerantní k „inakosti“ a nie sme schopní rešpektovania osobnej slobody druhých. 

„Utvrdzujú ma v dvoch zásadných veciach: 1) ako spoločnosti nám chýba tolerancia k akejkoľvek inakosti, k akékoľvek odchýlke od toho, čo my považujeme za normálne, pekné, zdravé a hlavne slovanské (to sa teraz nosí). Vymysleli sme si vlastné kulty krásy a používame ich ako makety pre hodnotenie každého, kto okolo nás prejde: Videla si, čo mala na hlave? Preboha, pozri čo má hentá na sebe? Omg, ten chalan ma ružové vlasy… to musí byť pekný buzerant.

2.) Ako jednotlivcom nám chýba schopnosť rešpektovať hranice osobnej slobody druhých. Hádžeme hodnotiacimi úsudkami po všetkých ostatných, sme majstri v rozdávaní nevyžiadaných názorov, ale mame problém kriticky sa pozrieť na samých seba,“ vysvetľuje Nicholsonová.

Je netolerancia výsadou Slovákov? 

Uviedla, že napríklad v Bruseli ľudia nesúdia vzhľad iných ľudí, aspoň nie tak vo veľkom ako na Slovensku. „V Bruseli mi často chýba domov. Ale zároveň sa tu cítim oveľa slobodnejšie, lebo tu nikto nerieši, čo má ten druhý na hlave, čo má oblečené, či má iksaté nohy alebo či má chlapec dlhé vlasy alebo žena fúzy. Uvedomujem si, o čo slobodnejšie tu žijú všetci nedokonalí ľudia so svojimi inakosťami. Tou našou malosťou, tou nenávisťou k inakosti, tou nevraživosťou voči všetkému, čo je pod alebo nad priemerom sme zaspali dobu,“ uzatvára Nicholsonová.

https://www.facebook.com/permalink.php?story_fbid=4272712186093438&id=100000640972787

Čítajte viac z kategórie: Inovácie a Eko