David pracuje v Paríži: Francúzi majú hmlistú predstavu o tom, kto sú Slováci, môžeme si za to sami (ROZHOVOR)

Lucia Rusnáková

21. novembra 2021 o 09:10

David Raška je vyštudovaný architekt, má za sebou školy v Prahe aj v Paríži
Pôsobí v parížskom ateliéri, ktorý stojí aj za plánmi ďalšej linky miestneho metra
So Slovenskom je však stále v kontakte aj s projektom Gotická cesta, v rámci ktorého sprístupňujú verejnosti kostolíky na Gemeri

Dávid Raška

David Raška je vyštudovaný architekt, má za sebou školy v Prahe aj v Paríži
Pôsobí v parížskom ateliéri, ktorý stojí aj za plánmi ďalšej linky miestneho metra
So Slovenskom je však stále v kontakte aj s projektom Gotická cesta, v rámci ktorého sprístupňujú verejnosti kostolíky na Gemeri

David odišiel do zahraničia, kde sa venuje svojej profesii naplno. Na Slovensko však nezabudol a snaží sa, aby Slováci nezabudli na svoju históriu. Do Paríža zavítal už pred rokmi a toto mesto sa časom stalo jeho domovom.

Hoci má so Slovenskom silný vzťah, rozhodol sa zostať v zahraničí. Človek, ktorý v Paríži žije, naň má úplne iný pohľad, ako obyčajný turista.

Prečo sa rozhodol pre architektúru
Ako vnímajú Francúzi Slovákov
Či sa mu podarilo zapadnúť
A či migranti „kradnú“ Francúzom prácu

Pracuješ ako architekt v Paríži, prvýkrát si sa však do neho dostal počas štúdia cez program Erasmus+. Pomohlo ti to k vytvoreniu kontaktov?

Genéza voľby Francúzska ako krajiny, v ktorej chcem pôsobiť, je staršieho dáta. Bola to ešte moja mama, ktorá si v 90. rokoch robila svoje postgraduálne štúdium v Paríži a veľmi prezieravo ma v mojich piatich rokoch zobrala sebou. Vtedy som prišiel prvýkrát do kontaktu s týmto mestom.

Táto línia sa neskôr tiahla celým mojím štúdiom až po Erasmus, ktorý som absolvoval na jednej zo štyroch architektúr v Paríži – Val de Seine.

To bol kvalitný základ k ďalšiemu pôsobeniu medzi Parížom a Slovenskom. Moja skúsenosť s miestnym prostredím bola navyše mimoriadne pozitívna. Až tak, že napriek môjmu silnému vzťahu k Slovensku som si povedal: „Tu by som vedel žiť.“

Je to veľmi multikultúrne mesto – zapadol si tam?

Je to skutočne mimoriadne multikultúrne mesto – až tak, že to človek postupne prestáva vnímať. Paríž hýri farbami. Napriek strohým kamenným fasádam je veľmi rôznorodý. Sú tu krásni ľudia, deduškovia v tradičných subsaharských košeliach, fešácki levovia salónov v oblekoch, extravagantné mladé umelkyne.

A všetci sú spolu na ulici, v baroch, bistrách a špičkových parížskych parkoch, kde môžete skejtovať, hrať pétanque alebo veslovať na loďke. Zapadnutie je však dlhodobý proces, najlepších priateľov som si našiel ešte v škole.

Je niečo, čo ťa na tamojšom živote prekvapilo?

Určite všeobecná platnosť pravidla, že na dobré sa rýchlo zvyká. Všetko, čo bolo pre mňa niekedy zvláštne a exotické, získalo postupne príjemný familiárny ráz.

Každodenné cesty metrom, stretnutia so známymi tvárami čašníkov a predavačov až po rôzne podivuhodné postavičky, ktoré už nikoho nedesia a ktorých inde nenormálne správanie Parížan blahosklonne prehliada.

zdroj: Dávid Raška

Čo ti z domova najviac chýba?

Naposledy mi chýbal dobrý špaldový chlieb, keď som kvôli alergii musel zavrhnúť bagety (smiech). Ale nie, je toho veľa, našťastie pravidelné cesty domov mi všetko kompenzujú. Toho by som sa vzdať nedokázal.

Po škole si sa teda rozhodol do Paríža vrátiť – dostal si možnosť pracovať v architektonickej firme, ktorá sa podieľala aj na plánoch výstavby ďalšej linky parížskeho metra. Ako si sa k tejto práci dostal?

Ponuka prišla z čista jasna. Mal som pred promóciou, zvažoval som doktorandské štúdium v Prahe a do toho sa k môjmu menu dostal parížsky architekt so slovenskými koreňmi, ktorý hľadal spojku medzi svojím francúzskym ateliérom a sľubným bratislavským prostredím plným nových architektonických výziev.

Nastala neočakávaná chyba, prosím skontroluj vyplnené údaje, alebo skús neskôr.