Slovenský florista pretvára podniky na nezabudnuteľný zážitok: Najdôležitejší je duch priestoru (ROZHOVOR)

„Musí ho vnímať všetkými svojimi zmyslami. Vôňou, zrakom, hmatom, chuťou… Myšlienka, idea a samotný duch či výpovedná hodnota musí preletieť cez návštevníka, aby vznikol jedinečný a neopakovateľný zážitok. A potom je pre mňa misia úplne zvládnutá,“ priznáva v inšpiratívnom rozhovore medzinárodne oceňovaný florista a spolutvorca viacerých skvostných gastro interiérov Róbert Bartolen pre portál Kávičkári.sk.

Keď ste rekapitulovali rok 2020 a videla som to množstvo medzinárodných úspechov, ktoré ste dosiahli, napadla mi otázka: Sú vaše úspechy viac docenené doma alebo v zahraničí?

Na úvod by som sa chcel poďakovať za možnosť sa porozprávať. Je to pre mňa príjemné, opäť po dlhom čase, poskytnúť rozhovor pre širšiu verejnosť a nielen ľudí z môjho odboru. Na otázku je pre mňa momentálne ťažké odpovedať. Lebo pre každého je forma docenenia a zadosťučinenia, ktorú spomínate, niečo iné. Už dlhšie hľadám docenenie mojej práce v pomoci.

Verím, že moje rady a skúsenosti môžu niekomu pomôcť, alebo nasmerovať ho smerom, ktorý hľadá, ale akosi ho nevie uchopiť v dnešnej turbulentnej dobe. Či už profesionálnym floristom v ich denných úskaliach alebo pestovateľom kvetov, ktorým sa snažím čo najlepšie odprezentovať ich kvety. Alebo aj projektom. Z tohto dôvodu je to pre mňa nemerateľné.

zdroj: Kávičkári/Vlado Vojtela, Jiří Šebek

Z môjho pohľadu kávičkára ma zaujali najmä dva highlighty – bar Sova a dlhoročná spolupráca s kaviarňou Za Zrcadlem. Ako takéto spolupráce vzniknú?

Chápem vaše upriamenie pozornosti práve na tieto dva projekty. Oba sú veľmi scénické a majú korpulentný charakter. Prvotný impulz na spoluprácu u mňa väčšinou vzniká prostredníctvom referencie alebo cez moje sociálne kanály. Keďže je moja práca prioritne vizuálneho charakteru, je to práve obraz/fotka alebo reálna návšteva priestoru, ktorá je prvým indikátorom na spustenie záujmu u potenciálneho klienta. Ale nie jediná. Musí, samozrejme, podporiť víziu investora alebo jeho architekta.

Tak to bolo v oboch spomenutých projektoch. Ale toto je príklad, ako to funguje na obchodnej báze. No asi by som s odstupom času, od ktorého pôsobím v tomto odbore, vnímal dnes už inak úvod spoluprác. Lebo toto je len prvopočiatočný impulz. Dôležitý je pre mňa postup, ako sa to bude ďalej vyvíjať. Je to skôr o nesilenom spoznávaní sa a pokiaľ sa ukáže, ako v oboch týchto projektoch, že si máme čo odovzdať aj po inej stránke, tak sa z pracovného/biznis vzťahu stane niečo úplne iné. Pocit zodpovednosti. Lebo za posledné obdobie sa mi prevažná väčšina spoluprác pretransformovala na priateľstvá. Vzájomnú úctu. A potom človek tvorí úplne inak.

Sú ale spolupráce, ktoré vznikajú úplne inak. A nemusia mať motiváciu len komerčnú, ale aj hlbšiu. Ako napríklad projekt Raňajky v tráve, ktoré sa každoročne uskutočňujú v Drážovciach pri Nitre. Je to krásny, čistý a ľudský projekt založený na ochotníctve a človečine. Tu som 2 roky po sebe vytvoril florálne inštalácie. Iba tak. Pre ľudí, ktorým som chcel odovzdať niečo iné.

Máte teda aj projekt, ktorý je vašou srdcovou záležitosťou nehľadieť na jeho veľkosť alebo výšku investície?

Ja považujem každú moju novú prácu za výzvu, keďže si dávam pri vstupe do projektu podmienku – nekopírovať, ale tvoriť na mieru. A preto by som nerád uprednostňoval mojou náklonnosťou k tomu alebo tomu projektu. Každý je pre mňa dôležitý a ku každému mám vzťah. Ale je pravdou je, že pri projekte pre mňa nie je rozhodujúce výška investície, alebo to, či je tento projekt na očiach. Aby mal spoločenský cveng.

Sú spolupráce ľudské. Kedy viem, že je potrebné pomôcť alebo len tak pripojiť sa a dať dohromady energiu s inými nadšencami. Možno usmerniť. Príkladom takéhoto projektu je aj W CAFE v Bratislave. Projekt, ktorý je založený na nápade, ľuďoch a snahe, ktorú ľudia vedia nesmierne doceniť. Alebo aj spomínané Raňajky v tráve.

zdroj: Kávičkári/Norbert Eggenhofer, Lukáš Moravský

Z dlhodobých spoluprác je to práve kaviareň a kadernícky salón Za Zrcadlem Michala Zapoměla v pražskom Karlíne. Bola to prvá prevádzka, ktorú ste dotvárali svojimi kvetinovými inštaláciami? Ako funguje takáto spolupráca dlhodobo?

Úprimne, klamal by som, keby som tvrdil, že spolupráca s týmto projektom je pre mňa prvá. Mám viacero projektov, ktoré sú dlhodobého charakteru. S takýmito spoluprácami je to už ako manželstvo. Napríklad Miss Slovensko. Dlhodobá spolupráca s Lýdiou Eckhardt, s ktorou z času na čas niečo vymyslíme. V rámci zariadení v gastro priemysle je to napríklad celkový dizajn interiéru pre hotel H11 v Nitre a veľa iných. Pokiaľ sa ale pýtate na úplne prvú, tak to si, žiaľ, nespomeniem. To by som musel zaloviť v pamäti aj 15 – 20 rokov naspäť. Ja niekedy totiž strácam časový prehľad. Život ide veľmi rýchlo.

Ale pokiaľ môžem uviesť príklad na spolupráci mňa a pána Zapoměla, tak je to súhra viacerých okolností, ktorá nás spája. Nielen to, že si štýlovo veľmi vyhovujeme, ale aj v rámci tvorby chápeme, že úplné obmedzovanie v kreativite nie je správna cesta. Výnimočnosť v jeho projekte je hlavne v jedinečnom interiéri, ktorý vytvoril pre pána Zapoměla dizajnér Vicente Nebot. A v kvalite a profesionalite samotného Michala.

Jeho práca a tvorba je veľmi precízna. Založená na skúsenosti a poznaní toho, čo jeho klient potrebuje. Od kvalitnej služby, cez výborné vlasové produkty, milý personál, poradenstvo. Príjemný a aktívny oddych od momentu vstúpenia do tejto oázy, až po sezónne zmeny, ku ktorým podielom dopomáham aj ja. Ide o komplementáciu všetkých prvkov. Je to veľmi jedinečný projekt, ktorý pozná svojho klienta, jeho požiadavky a smerovanie. Vyvíja sa s klientom a posúva ho vpred.

Ako často obmieňate inštalácie v tomto priestore? Uprednostňujete skôr sezónnu zmenu alebo trvalé inštalácie?

Ako každý, tak aj tento projekt sa nezaobišiel bez obmedzení v rámci korony. Čiže nerád by som uvádzal minulý rok ako príklad reálneho fungovania. Ale roky predtým to bolo na štvrťročnej báze. Čiže podľa ročných období a, samozrejme, vždy s jemným predstihom, aby sme dokázali urobiť tú správnu atmosféru aj u klientov pána Zapoměla. Výnimočnosť ale nemusí tkvieť len v objeme. Mnohí ľudia, ktorí poznajú tento projekt z môjho Instagramu si myslia, že výzdoba u pána Zapoměla je všade, kam sa človek obzrie. No nie je to tak.

V jeho prípade ide o dve veľké centrálne vázy, avšak ich umiestnenie je strategické. Sú v najviac atraktívnej zóne, ktorá môže v salóne existovať. A na tento dôležitý bod by som rád upriamil pozornosť. Zvyšné malé dekorácie sú umiestnené na stolíkoch a recepcii – no tu ide vždy o čerstvé kvety. Nie je dôležité obsiahnuť dekoráciami celý priestor. Dôležité je ich umiestnenie tak, aby komunikovali s divákom v správny čas v rámci návštevy priestoru. A potom môže byť investícia aj veľmi prijateľná.

Funkcia, akú má výzdoba, alebo spomínané inštalácie, zastať je taktiež dôležitá. A preto by som neporovnával význam celoročnej a sezónnej inštalácie. Toto rozhodnutie je u samotného architekta, a to hneď na počiatku, kedy sa identita a dizajn interiéru tvoril. Sezónna inštalácia by mala byť umiestnená tam, kde s ňou klient prichádza do kontaktu nielen optického. Ale môže s ním nadviazať aj iný zmyslový kontakt. Napríklad hmatový, čuchový… Stôl, pri ktorom sedí. Recepcia, pri ktorej je obsluhovaný. Bar, ktorý je centrom pozornosti.

zdroj: Kávičkári/Vlado Vojtela

Toto sú všetko také atraktívne zóny v priestore, ktoré je dobré obsiahnuť so živou rastlinou alebo sezónnou dekoráciou. Sú to zóny – indikátory, ktoré klientovi okamžite odhalia to, ako je o priestor postarané. A preto nechápem podniky, ktoré majú na kaviarenskom/jedálenskom stolíku suchý kvet alebo nevymenenú vodu vo vázičke. Ja sám ale vravím, radšej nič ako takýto prešľap.

Ešte predtým, ako sa rozhodne niekto pre väčšiu investíciu by som odporučil, aby si sadol medzi svojich klientov na pár dní, pozoroval ich a vnímal tie body, na ktoré sa jeho klient najviac v priestore opticky vracia. A pokiaľ to nevie uchopiť, tak vtedy je naozaj najlepšie vyhľadať odborníka, ako je architekt, interiérový dizajnér, človek, ktorý dokáže vnímať priestor a jeho funkčné rozdelenie a vzťahy.

Atmosféra, ktorú ste vytvorili v novootvorenom bare Sova hotela Pošta v Jasnej, je neuveriteľná. Čím bol pre vás tento projekt iný, výnimočný?

Pre mňa ako tvorcu, ktorý v takýchto projektoch pracuje ako jeden z článkov, je to výzva. Lebo je ťažké, keď robíte množstvo autorských projektov, zrazu pribrzdiť a načúvať všetky elementy okolo. No tento projekt bol od začiatku úplne iný. Hlavné presvedčenie do mňa prišlo v prvý moment stretnutia s pani architektkou Janette Pokornou. Ja som si s touto ženou nesmierne ľudsky sadol. A potom to šlo ako po masle.

Absolútne sme sa pochopili a hneď začalo vzájomné odovzdávanie si jednotlivých potrebných atribútov a elementov, ktoré nás smerovali stále ďalej a ďalej. Od idey, cez materiály, farby, výhľady, denné scény a ich variabilitu… Jednoducho, ako keď čítate knihu a predpokladáte vývoj deja, ale s napätím očakávate, aký bude záver. A túto knihu sme spolu čítali, tvorili a na záver aj šťastne odovzdali.

Západné Tatry, Vrbické pleso, lono prírody, neobmedzená inšpirácia. Čo je pri dotváraní ducha interiéru z vášho pohľadu, vo všeobecnosti, dôležité?

Budem teraz trošku drzý, ale skôr som sa vnútorne pousmial, lebo ste si v podstate v mojom ponímaní odpovedali sama. Úplne jednoduchá odpoveď. Duch. Áno. Je to práve SPIRIT, ktorý musí prejsť každým návštevníkom. Každou bunkou jeho tela. A musí ho vnímať všetkými svojimi zmyslami. Vôňou, zrakom, hmatom, chuťou… Myšlienka, idea a samotný duch/výpovedná hodnota musí preletieť cez návštevníka, aby vznikol jedinečný a neopakovateľný zážitok. A potom je pre mňa misia úplne zvládnutá. 

No, samozrejme, otázka znie, čo s duchom priestoru/projektu. Ako ho správne nájsť. Kde hľadať inšpiráciu. A toto považujem za oveľa väčší problém u projektov dlhodobého charakteru. Lebo v poslednom období pociťujem, že skôr majú problémy v súčasnosti dlhoveké projekty. Tie ako keby časom oslepli a nedokázali ten prvotný zápal a hlavne IDEU udržať a momentálne tápajú. A nové vízie a mladí ľudia ich dokážu aj s relatívne malou investíciou predčiť.

Ja aj keď učím a vzdelávam prízvukujem, že nie je dôležitá veľkosť investície. Ale dôležité je miesto investície. Na čom je vlastne postavená identita danej vízie. Kde prostriedky umiestniť, aby si to klient vážil. Ako napríklad kadernícky salón pána Zapoměla spolu s kaviarňou – Za zrcadlem.

zdroj: Kávičkári/Jiří Šebek

Viem však, že Jasná a Praha nie sú „vaše“ jediné. Život ste priniesli aj do Mirror baru v bratislavskom hoteli Carlton. Povedzte nám viac aj o tejto spolupráci.

Áno. Je to nesmierne krásny a vzácny projekt. Od samého začiatku do neho vniesla nesmierny cit pre kombinovanie pani architektka Lucia Ortutová. Tá mi dala úplne konkrétne a jasné zadanie. Ale to zadanie sa pomaly transformovalo a vychytávalo.

Keďže ide o zážitkový bar, bolo pre mňa veľkou výzvou dobre uchopiť jeho srdce, a tým je bez pochýb Peter Marcina, ktorý je excelentný barmajster. Jeho zmysel pre detail, od servírovania, cez chute, čuch až po samotný celkový feeling baru korunoval našu spoluprácu, ako trojlístka, pre mňa za jednu z najlepších. Spolupráca, ktorá ma veľa naučila, ale zároveň spolupráca, do ktorej som veľa vložil. Je to príklad toho, ako má vyzerať jedinečný a vzácny projekt v gastropriemysle v 21. storočí.

Na Slovensku asi nie je ešte také množstvo kaviarní, reštaurácií či hotelov, ktoré dotvárajú svoje interiéry kvetinovými inštaláciami.

Asi by to ani nebolo dobré. Ale naopak je tu veľa starých konceptov, ktoré nestačia ťahať s dobou. Reštaurácií s talianskou kuchyňou, pizzerií, kolíb… No ako dlho? Ja si myslím, že táto doba nám už ukazuje smer. A aj to, kto bude schopný zotrvať. Momentálne asi nie je cieľom hľadať masovosť a za každú cenu sa transformovať do naturálneho charakteru. Skôr je v rámci podnikania, a to sa týka aj gastro priemyslu a aj nášho floristického odvetvia udržať si jedinečnosť a vyvíjať sa spolu s naším zákazníkom.

Klienti sú dnes už niekde inde ako pred 10 – 15 rokmi. Potrebujú napredovať, mať pocit edukovania a konečne chápu aj to, že nie je reálne robiť menu za 3,50 eur vo vysokej kvalite. Ja veľmi často aj mojim študentom rozprávam príklady na gastro odvetví. Môj názor je, že najväčšiu inšpiráciu vždy nájdeme práve v inom odvetví ako v tom, ktorom sme denno-denne.

Myslíte, že sa trend dotvárania gastro prevádzok kvetinovými inštaláciami na Slovensku udomácni?

Naša nátura je nesmierne živelná. Sme veľmi absorpční a snažíme sa ísť nielen s dobou, ale veľmi často tú dobu aj formovať. No zároveň sa v poslednej dekáde veľmi výrazne vrátila aj do nás Slovákov zemitosť, naturalita a lokálpatriotizmus. Čiže nie je to vylúčené. Ale jednoznačne nadchádzajúca doba nás prinúti sama pričuchnúť ešte viac k regionálnej prírode a jej jedinečnosti, ktorú bez pochýb máme.

Páči sa mi, že mladá generácia Slovákov chápe, že rozvoj krajiny nespočíva len v 2 – 3 lokalitách. Ale pokiaľ sa máme ako spoločnosť posunúť vpred, tak jediná cesta je obsiahnutie regiónov. A tak môžeme vidieť dnes už odvážne projekty a v nich aj inštalácie v mestách, ktoré ožívajú z popola. Ako je bez pochýb Kremnica, Banská Štiavnica, a dokonca aj vidiek.

zdroj: Kávičkári/Jiří Šebek, Lukáš Moravský

Mnoho gastro prevádzok stavia na minimalizmus a maximálna výzdoba niektorých je živý kvet vo váze, je to podľa vás málo?

A viete, že sú to prevádzky, do ktorých chodím najradšej? Lebo práve tam si uvedomujem ten kontakt s detailom, odkazom. A upokojuje ma to. Ja som človek, ktorý miluje pre svoj pokoj harmóniu a čistotu. No vytváram často kontrast a korpulentnosť. Je to asi tak, že všetko sa musí nejako vyvažovať.

Čítajú nás mnohí majitelia prevádzok. A možno niektorí z nich zvažujú, že po obmedzeniach takouto formou vdýchnu svojej kaviarni či reštaurácii dušu. Zhrňme si pre a proti a prípadne, aká je následná starostlivosť, servis?

Je to veľmi ťažká otázka. Ja sa totiž snažím stále na začiatku uchopiť to, čo je hlavnou pridanou hodnotou tej danej prevádzky alebo projektu. Nie ani tak apriori cez kvety a moju prácu, ale hlavne cez jedinečnosť, a to, aby vynikol prvotný zámer, prečo vlastne vznikla. A ďalej sa to už vyvíja postupne.

Dovoľte mi demonštrovať to na príklade: Je to kaviareň? Pije sa tu káva výberová. Je to káva so sebou? Alebo sa tu má klient zdržať? Je to káva v spojitosti s bistrom? Alebo naopak s koláčikmi? Chodí sem klient doobeda na pracovné raňajky? Alebo mamička s kočíkom?

Ale všetky tieto otázky smerujú vždy k jednej podstatnej veci. K tej, ktorú vždy dávam na piedestál.

Moja odpoveď znie vždy poradensky a rovnako. Predstavte si klienta, ktorý chcete, aby jedného dňa prekročil prah vášho podniku. Oči, vlasy, pery, oblečenie. Jeho vôňu. Kabelku, ba dokonca knihu, ktorú si z tej kabelky vytiahne. A potom si napíšte to, aký život žije tento človek. A vy ten život musíte spoznať a pretransformovať do reality u vás. A vtedy dostanete odpoveď na úplne všetko. A nároky na prevádzku budú pre vás nepodstatné. Lebo príde deň, kedy ten klient bude vo dverách nie prvýkrát, ale 25. krát. A vy si uvedomíte, že to stálo za to.

zdroj: Kávičkári/Jiří Šebek

Je teda, pokiaľ vníma podnikateľ smerovanie svojej prevádzky v rámci takýchto inštalácií, dobré zveriť sa do rúk odborníka? Floristu?

Budem teraz absolútne otvorený a úprimný. Poznám viacero šikovných a kreatívnych ľudí, ktorí sa vybrali touto cestou a dokážu si sami dotvoriť interiér s relatívne nízkou investíciou, ale zároveň s veľkým efektom. Sú to dokonca projekty, do ktorých veľmi rád chodím lebo majú toho správneho nenapodobiteľného ducha. Jedným z takýchto je aj spomínané WCAFE v Bratislave. Kde je to práve majiteľ, ktorý chápe, že obmena a neustála zmena jeho priestoru je to, prečo k nemu chodia práve mladí a dynamickí ľudia.

Druhým príkladom je Mirror bar v Bratislave, kde sa vedúca osoba, Peter Marcina, absolútne zameriava na servis, drink, atmosféru a jedinečnosť a ostatné veci ponechal na odborníkov v tom danom odbore. Môže teda svoju pridanú hodnotu sústrediť úzko na jednu, ale veľmi podstatnú vec.

Na týchto príkladoch chcem uviesť jednu podstatnú vec. A to je to, že klient dnes nie je neuvedomelý. A hlavne nie je ani hlúpy. Klient docení nesmierne to, keď cíti priamy kontakt s vedúcou osobou, ktorá vedie daný priestor. A dáva jej pridanú hodnotu. A toto je základ. Aby sa venoval každý tomu, čo vie. A pokiaľ to nedokáže sám pretransformovať manuálne, technologicky, ale dokáže to správne a konkrétne zadefinovať, lebo pozná svojho klienta, tak nie je problém vyhľadať floristu s prosbou o takúto inštaláciu, či už vo forme sezónnej alebo vo forme dlhotrvajúceho charakteru.

Pri inštaláciách prevádzok tvoríte skôr na zákazku podľa predstáv klienta, alebo vám dávajú aj „voľnú ruku“?

Všetko záleží na tom, či ma osloví klient ako hlavného kreatívca alebo „iba“ ako tvorcu, ktorý má zrealizovať to, čo vymyslí architekt. No zväčša si ma klient objednáva, aby sa moja pridaná hodnota využila na 100 %. Čiže sa veľmi často stáva, že som s architektom ruka v ruke a spolu dotvárame to, aby každý detail zapadol do dokonalosti. No pokiaľ má byť moja kreativita využitá naplno, tak z 99 % môžem zodpovedne povedať, mám úplne voľnú ruku.

zdroj: Kávičkári/Jiří Šebek

Priznám sa, že milujem neurčité tvary a netypickosť vyjadrenia, či už v obraze alebo dizajne. Dokázala by som sa pozerať celého hodiny na vaše inštalácie, umelecké objekty, ktoré vytvárate. Neuvažovali ste, že im dáte „večný život“ formou obrazov či knižnou publikáciou spojenou s textom, pretože aj so slovom vám to ide…

K večnému životu môžem povedať pár slov. Moja práca je bezpochyby o jedinečnom zážitku, a tak k nej aj pristupujem. Je to o neopakovateľnom bode v živote. Kvety už dávno figurujú v živote človeka ako médium na zvýraznenie jedinečných momentov, ako je narodenie, krst, prvé sväté prijímanie, prvé rande, zásnuby, svadba… A odprevádzajú človeka na druhý svet. Je to jediné médium, ktoré človek vníma všetkými zmyslami, ktoré mu dal Boh a ukladá si ich vďaka nim do dlhodobej pamäti. A tieto zážitky si vybavuje v priebehu života lebo v ňom vyvolávajú emóciu. A toto je pre mňa večný život.

Ja si píšem básne už veľmi dlho. Poézia je pre mňa nesmierny druh odpočinku. Rád ju tvorím. Rád sa ňou vediem v živote. Hľadám v nej odpovede v ťažkých chvíľach, ale aj ma nesmierne upokojuje. Veľmi často, keď tvorím autorské projekty, ju transformujem práve do mojej práce. Určite plánujem moje básne vniesť do knižnej formy a možno aj spolu s dielami. No na to je ešte priskoro.

Máte neuveriteľný cit pre dizajn, vaše diela sú priam nadpozemské. V superlatívoch o vás hovoria doma i v zahraničí, napriek tomu z vás srší veľká pokora a skromnosť. To je dnes, priam nevídané u úspešných ľudí. Alebo práve preto ste úspešný?

Videli ste niekedy film Babička? Milujem ho, tie múdre slová, ktoré tam Jarmila Kurandová ako Babička číta z pera Boženy Němcovej. Vždy, keď mám ťažkú chvíľu a nechápem ľudí a dnešnú dobu, tak si pustím tento film, zavriem si oči a predstavujem si to, prečo je človek človekom. Tá hudba od Fischera ma doslova pohlcuje.

Viete, tu nejde o pokoru, a ani o úspech. Tu ide iba o to, že chcem robiť moju prácu preto, prečo vznikla. Pre radosť, pre prekonanie ťažkých chvíľ. Pre spomienku. Zamyslenie sa. Pre uvedomenie si, z čoho sme my ľudia vzišli. A preto tak bazírujem na našej flóre a našej identite.

Dva roky po sebe, vrátane toho minulého, ste sa stali víťazom súťaže Medzinárodný dizajnér roka časopisu Fusion Flowers. Je ešte vo vašom profesijnom či osobnom živote míľnik, ktorý by ste chceli dosiahnuť?

Jasné, že je. Ale toto pre mňa nie je míľnik predsa. Míľnik je, keď teraz učím neter kresliť ľudské postavy a ona konečne nakreslí pod hlavu krk.

Ale klamal by som, ak by som povedal, že ma takéto ocenenie nepotešilo. Základom tohto celého je uvedomenie si, že nebyť mojich najbližších spolupracovníkov, ako je moja pravá ruka Evka alebo fotografi, moji rodičia, nikdy by som nedokázal to, čo som docielil. A preto momentálne je to asi skôr na báze súkromného zadosťučinenia ako pracovného.

Nesmierne ma oslovuje priam súznenie vašej duše s vašimi rukami a ako dokážete vytvoriť florálne dielo s príbehom a hlbokou myšlienkou či spojiť ho s charitou. Ste iste veľmi duchovne založený človek.

Pred pár dňami mi zomrela starká, ktorá ma naučila vnímať prírodu. A ktorá mi spolu so starkým vniesla do života chuť transformovať veci a dávať im pridanú hodnotu rukami. Ja verím v to, že každá jedna drobnosť na tomto svete nie je drobnosť. Je to množstvo energie, ktorá je v daný moment na danom mieste, a nie náhodou. A je nesmierna česť stretnúť tento prvok. Či už je to zviera, človek, myšlienka, kameň, alebo starí rodičia. Povýšenie a vnesenie týchto vecí do mojej práce je pre mňa akýmsi zadosťučinením. Lebo mi to dáva priestor na tieto nesmierne dôležité prvky upozorniť, aby sa mohli ľudia nad tým zamyslieť a odniesť z toho to, čo najviac potrebujú. Nie plytko. Ale aby to s nimi pohlo tak, ako mnou v ten daný jedinečný moment.

A na záver, jednoduchá, no verím, že hlboká otázka: Za čo ste najviac vďačný?

Ja som vďačný hlavne za dar, že môžem robiť svoju prácu. Lebo pre mňa je to nesmierny záväzok pred sebou samým. Je to zodpovednosť za to, čo dali do mňa moji rodičia a starí rodičia, učitelia, moji priatelia. To, čo mi nadelil Boh a príroda. Ja to neviem ani opísať. Ja si vždy v takýto moment predstavím moju smrť a posledné sekundy môjho života. Každú jednu slzu. Každý úsmev. Bozk od milovanej osoby. Zovreté hrdlo. Oči a vône ľudí, ktorých som v živote stretol. Hlinu medzi prstami a jej neskutočný a neopísateľný dotyk. Toto všetko je nesmierny dar. Väčší nemôže ani existovať.