Šokujúca kanibalská medicína v Európe. Múmia v prášku mala liečiť široké spektrum chorôb

História medicíny je plná liečebných postupov, ktoré z pohľadu dnešnej doby pôsobia zvláštne, pomýlene alebo vyslovene desivo. Medzi takéto praktiky patrí aj „múmia“ – liečivá látka získavaná z mumifikovaných ľudských pozostatkov. Informuje o tom web sciencealert aj theconversation.

Od 12. do 17. storočia lekári po celej Európe predpisovali prášok z múmií ako univerzálny liek na choroby rôzneho druhu – od vnútorného krvácania a zlomených kostí až po epilepsiu a melanchóliu. Veríš tomu? Ľudia skutočne konzumovali rozdrvené múmie v presvedčení, že im to pomôže.

Medicínsky poklad dávnych čias

Kedysi považovaná za mocný elixír naplnený životnou silou starovekých civilizácií, múmia bola neodmysliteľnou súčasťou lekární. Bohatí po nej túžili a učenci ju odporúčali. S vývojom medicínskych poznatkov sa však postupne menili aj postoje k tomuto nezvyčajnému lieku. Do 18. storočia prakticky vymizol z lekárskej praxe a upadol do zabudnutia.

Viera v liečivú silu múmie mala hlboké korene v prevládajúcich medicínskych teóriách tých čias. Jednou z nich bola náuka o podpisoch, ktorá tvrdila, že prírodné látky sa podobajú chorobám, ktoré majú liečiť. Mumifikované mäso, zachované po stáročia, sa javilo ako zrejmý kandidát na liečbu rozkladu, rán a vnútornej degenerácie.

Vitalizmus a prenos životnej sily

Ďalšou vplyvnou myšlienkou bol vitalizmus – predstava, že životnú silu možno prenášať z jedného tela do druhého, obzvlášť zo zachovaného ľudského tela do živého pacienta. Vieš si predstaviť, že lekári skutočne verili, že konzumáciou časti múmie získaš časť jej dlhovekosti?

K rozšíreniu tohto neobvyklého lieku prispela aj európska fascinácia medicínskymi tradíciami islamského sveta. Arabskí lekári ako Avicenna opisovali terapeutické využitie bitúmenu – prirodzene sa vyskytujúcej dechtovitej látky nazývanej tiež „mūmiyā“, ktorá mala liečivé účinky pri hojení rán.

Keď európski učenci preložili tieto texty do latinčiny, mylne si spojili „mūmiyā“ s egyptskými múmiami. Predpokladali, že nabalzamované telá obsahujú podobné regeneračné vlastnosti. Výsledkom bol rozmáhajúci sa obchod s rozdrvenými ľudskými pozostatkami. Múmie pochádzali z egyptských hrobiek, od vykrádačov hrobov a dokonca aj z miestnych popravísk.

Univerzálny liek na všetky neduhy

Múmiu predpisovali na neuveriteľne široké spektrum chorôb. Lekári verili, že urýchľuje hojenie, zabraňuje infekcii, a dokonca lieči epilepsiu. Pacienti ju konzumovali v práškovej forme alebo zmiešanú v tinktúrach a lekári ju odporúčali pri vnútornom krvácaní, mŕtvici a tuberkulóze. Niektorí tvrdili, že odháňa melanchóliu alebo obnovuje mladistvý elán, čo z nej robilo obľúbený liek medzi európskou elitou.

Lekárne mali v zásobách prášok z múmií spolu s ďalšími liekmi ľudského pôvodu, ako bol prášok z lebky (cranium humanum) a destilovaný ľudský tuk (axungia hominis). Za najúčinnejšie považovali tie najstaršie pozostatky. Keď dopyt po múmii prevýšil ponuku pravých egyptských múmií, vynaliezaví obchodníci sa obrátili k novším mŕtvolám. Niektorí dokonca vykrádali šibenice, aby uspokojili potreby trhu.

Dokážeš si predstaviť, že by si zašiel do lekárne a poprosil o dávku rozdrvenej múmie na tvoju bolesť hlavy? Pre dnešného človeka to znie nepredstaviteľne, ale vtedy to patrilo k bežnej praxi. Lekári by ti s vážnou tvárou namiešali prášok z ľudských pozostatkov s presvedčením, že ti ponúkajú najlepšiu možnú pomoc.

Koniec kanibalistickej medicíny

Napriek svojmu rozšírenému používaniu mala múmia aj svojich odporcov. Do 16. storočia začali niektorí lekári spochybňovať jej účinnosť aj etické dôsledky. Švajčiarsky lekár Paracelsus (1493 – 1541) tvrdil, že liečivú hodnotu majú len čerstvé ľudské pozostatky – nie starobylé, nabalzamované mäso. Iní túto praktiku odmietali ako číre povery.

Narastajúci dôraz na empirickú vedu v 17. a 18. storočí ďalej narušil vieru v múmiu. S pokrokom anatómie a patológie myšlienka, že stáročia staré konzervované tkanivo lieči živých, pôsobila čoraz menej pravdepodobne. Zároveň sa začali meniť aj postoje verejnosti k ľudským pozostatkom.

Vzostup egyptológie a archeologický záujem o múmie ich prekvalifikoval skôr na historické artefakty než na medicínske komodity. Ich konzumácia pôsobila nevkusne dokonca aj pre tých, ktorí kedysi prisahali na ich liečivé vlastnosti. Do začiatku 18. storočia múmia z medicínskej praxe prakticky zmizla a zostala v análoch histórie ako príklad niekedy desivej medicínskej minulosti.

Koniec múmií v lekárničkách, začiatok v múzeách

Zlatá maska Tutanchamóna a iné archeologické objavy pomohli vytvoriť nový rešpekt voči starovekej egyptskej kultúre. To prispelo k tomu, že ľudia začali vnímať konzumáciu múmií ako nevkusnú. Múmie sa stali skôr kultúrnym dedičstvom než surovinou na výrobu liekov.

Úpadok múmie nám pripomína, ako medicínske poznanie postupuje vpred. Zanecháva za sebou kedysi uznávané liečebné postupy v prospech prístupov založených na dôkazoch. Napriek tomu, hoci medicínsky kanibalizmus dnes pôsobí šokujúco, túžba po zázračných liekoch pretrváva. Od liečby kmeňovými bunkami až po doplnky dlhovekosti, ľudia stále túžia využiť samotnú podstatu života – aj keď s väčšou vedeckou prísnosťou.

Keď sa obzrieme späť na používanie mumifikovanej medicíny, uvedomíme si, že hranica medzi vedou a poverou nie vždy vystupuje tak jasne, ako by sme si mohli myslieť. Len si predstav, koľko dnešných medicínskych postupov budú o tristo rokov považovať za barbarské alebo nevysvetliteľne zvláštne.

Čítajte viac z kategórie: Zaujímavosti