Maliarska genialita Slováka uchránila pred plynovou komorou. Kreslil Mengeleho šialené pokusy

Holokaust naozaj bol a nacisti naozaj zabili 6 miliónov nevinných ľudí. Myšlienka zbaviť sa židov žila v nacistoch už pred začiatkom druhej svetovej vojny. Čakali len na správnu príležitosť, aby sa mohli pustiť do masového zabíjania.

Židov surovo zobrali a natlačili do vagónov pre dobytok. Postojačky, v zime, bez vody trpeli jeden pri druhom. Mnohí boli vyčerpaní a vyhladovaní už z geta, a tak cestu neprežili. V tábore ich hodili na kopu ako odpadky.

Tých, ktorí zázrakom prežili, čakalo mučivé obdobie. Samozrejme, nie všetkých. Najprv museli prejsť selekciou. Buď ich čakal „život“ v tábore, alebo plyn. Židia však netušili, že idú na istú smrť. Nacisti sa postarali o pokojnú situáciu, inak by nastal chaos.

zdroj: Otvorený dom/ Ľudovít Feld - Autoportrét

Kreslil zverstvá „Anjela smrti“

Selekcia bola poslednou chvíľou, kedy sa rodiny mohli pozrieť do očí. Keď sa pomalými krokmi k nevinným ľuďom približoval Josef Mengele, vo vzduchu bolo cítiť smrť. Práve on má na svedomí tisícky životov (hovorí sa o 400-tisíc).

Súčasťou jeho „práce“ bolo rozhodovať o tom, kto je vhodným adeptom na ťažkú prácu a kto pôjde do plynovej komory. Z mužov si vyberal silných a mladých, zo žien mladé dievčatá. Tehotné ženy, starší ľudia boli okamžite odsúdení na smrť.

Aj napriek jeho krutosti miloval umenie. Mnohí židia ho v tábore portrétovali, spievali mu či hrali na rôznych hudobných nástrojoch. Jedným z jeho „dvorných“ umelcov bol aj Košičan Ľudovít Feld. Drobný mužík s veľkým srdcom a obrovským talentom.

V detstve ho ponižovali

Narodil sa 19. marca 1904 do chudobnej židovskej rodiny. Mal osem dobre stavaných súrodencov. Ľudovít bol úplný opak. Už ako osemročný prestal rásť. Malý židovský chlapec trpel diagnózou nanosomia pituitaria, známou ako hypofyzárne trpaslíctvo.

Nežilo sa mu ľahko. Vysmievali sa mu, ponižovali ho. Ľudovít síce trpel duševne, ale o to viac chcel na sebe pracovať. Začal študovať na Súkromnej grafickej škole Eugena Króna v Košiciach, neskôr na Akadémii výtvarných umení v Budapešti.

zdroj: archív Otvorený dom, Východoslovenská galéria

Už v tom čase boli židia prenasledovaní a on začal trpieť ešte väčšími úzkosťami. Ťažko povedať, prečo konvertoval na kresťanstvo. Možno v dôsledku svojho trápenia, možno chcel byť ušetrený. Rodina ho však zavrhla. Židia ho nechceli, pretože konvertoval na kresťanstvo a kresťania, pretože bol žid.

Mal šancu sa zachrániť, ale neurobil to. Denník Sme píše, že keď Nemci v roku 1944 začali zhromažďovať židov v košickej tehelni, on na zozname nebol. Jeho žiačka, ktorá mená spisovala, svojho učiteľa zámerne vynechala. Feld však chcel byť so rodinou a prihlásil sa dobrovoľne, a to aj napriek tomu, že ho rodina za konvertovanie odmietala. Ešte aj v tehelni sa mu naskytla možnosť na únik. Dostal ju od dozorcu, ale neprijal ju.

Pozornosť Mengeleho

Rodina Feldovcov musela nastúpiť na transport smrti, ktorý smeroval do Osvienčimu. Takmer celú jeho rodinu poslali ihneď do plynu. Ľudovít vyfasoval číslo A 7740, ktoré mu vytetovali na predlaktie.

Josef Mengele zbožňoval anomálie. Ľudovít ho zaujal svojim vzrastom a ušetril ho. Zaradený bol do baraku s deťmi. Nízky umelec im pripomínal neustále, že nie sú číslo, ale ľudia. Nechcel, aby deti zabudli na svojich rodičov, pôvod a najmä na vôľu žiť.

zdroj: Profimedia

Dozorcovia si všimli, že pri sebe nosí ceruzku a potajomky kreslí spoluväzňov. Jeho kresby si medzi sebou rozdeľovali a Feld bol vďaka tomu nie raz ušetrený. Jeho talent sa nedal skryť a onedlho získal pozornosť aj Mengeleho. Anjel smrti si vraj pri jednej kresbe spomenul na to, že pri selekcii, kedy museli väzni uviesť svoju profesiu Ľudovít povedal: „Ich bin Maler.“

Stal sa jeho osobným kresličom. „V deň oslobodenia mi ostali dve kresby. Áno, istý čas som bol smutným kronikárom z Osvienčimu,“ uvádza slová Ľudovíta Felda denník Pravda.

Mengele mu ponúkol cigaretu

Malý veľký umelec nemaľoval len Mengeleho, ale aj dôstojníkov a ľudí s telesnými abnormalitami a najmä jeho obludné experimenty. Jeho žiačka Silvia Fishbaumová pre denník Sme citovala Ľudovítove slová: „Mengele bol ku mne naoko až absurdne slušný. Raz, po niekoľkohodinovom vyšetrovaní, keď ma prezrel každý špecialista, aký len na svete existuje, mi Mengele ponúkol cigaretu a opýtal sa ma, ako sa cítim.“

Lajči báči o hrôzach nikdy nehovoril. Na Mengeleho tvár však nikdy nezabudol. Na konci vojny, keď Nemci začali zajatcov zaradom zabíjať, sa stal hrdinom. Zachránil 15 detí.

Poradil im, aby sa schovali. Skrývali sa pod pričňami v baraku dlhých 10 dní. Bola im zima a nemali žiadne jedlo. Medzi nimi boli trinásťročný Kalman Baron a štvorročný Peter Grumfeld. Felda navštívili štyridsať rokov po vojne. „Teraz už môžem spokojne zomrieť,“ povedal, keď ich uvidel.

zdroj: TASR/František Iván

Po vojne žil Lajči báči spolu so sestrou v Bratislave, kde sa venoval starej mestskej architektúre. Chýbalo mu však rodné mesto. Raz vyhlásil. „Som kronikár starých Košíc a teraz sa znovu budujú.“ Prežil dve vojny, no vždy veril v ľudskosť sveta a že nájde cestu k láske a harmónii.

Kresby predával pod cenu

Felda prichýlil v Košiciach aj uznávaný a jeden z najznámejších a najuznávanejších sochárskych majstrov košického regiónu 20. storočia Vojtech Löffler. Kamarátili sa od detstva, a tak nebol dôvod, aby mu neposkytol prístrešie. Lajči báči tak celé tri roky žil u Löfflerovcov a mal u nich aj ateliér.

Jeho žiakom bol aj akademický sochár Juraj Bartusz, ktorý ho u Löfflerovcov často navštevoval. Podľa jeho slov bol vzdelaný, rozhľadený a ovládal dejiny umenia ako nikto iný. Mal vraj zmysel pre detail, ktorý vedel ukážkovo stvárniť.

Vytvoril stovky kresieb, akvarelov, litografií, perokresieb, grafiky. Maľoval zákutia Košíc a aj Dóm sv. Alžbety. Miloval krajinky a nevyhýbal sa ani portrétom a keď ich predával, tak iba pod cenu.

Stopa Ľudovíta Felda

„Kreslenie pre mňa znamená hľadanie vlastnej rovnováhy. Pomáha mi zabudnúť na tie ťažké roky, čo som prežil. Kreslenie zachránilo môj život,“ povedal v dokumente Československej televízie z roku 1979. Na druhý svet sa odobral 18. mája 1991.

zdroj: TASR/Framtišek Iván

Väčšina košických povojnových výtvarníkov nosí v sebe stopu Ľudovíta Felda. Mnohí boli jeho žiakmi a vďačia mu za jeho rady. Aj preto pred niekoľkými rokmi v Košiciach otvorili múzeum, ktoré nesie jeho meno. Málokto si zaslúži pozornosť viac ako práve on.

Od roku 2018 „malý veľký“ košický výtvarník Ľudovít Feld má v rodnom meste aj svoj pamätník. Je dielom výtvarníka Jaroslava Begalu a jeho súčasťou je aj ostnatý drôt, ktorý symbolizuje to, čo život majstra Felda najviac ovplyvnilo. Roky strávené v koncentračnom tábore Osvienčim.

Text sme zrevidovali, doplnili o nové informácie a vydali nanovo. Článok bol pôvodne publikovaný v marci 2021.

Čítajte viac z kategórie: Zo Slovenska