Spali sme v aute, boli počuť výbuchy a streľba. Slovák Paľo s priateľkou vycestovali na vlastnú päsť do Kyjeva.

Vybrali si naozaj nezvyčajnú destináciu na „roadtrip“. Slovák Paľo s priateľkou Miškou sa totiž niekoľko dní po ruskej invázii rozhodli vycestovať do hlavného mesta Ukrajiny, Kyjeva. Práve územie nášho východného suseda sa snaží dobyť ruský agresor a využíva na to najrôznejšie portfólio vojenskej techniky. Konflikt si v súčasnosti už vyžiadal tisícky obetí.

Zatiaľ čo množstvo Ukrajincov z Kyjeva uteká, Paľo urobil úplný opak. Ako nám ale prezradil, chcel skrátka pomôcť ľuďom v núdzi, čo súvisí aj s faktom, že on sám sa pasuje s vážnym zdravotným stavom.

Startitup sa tak so Slovákom spojil telefonicky v čase, keď práve opúšťal obliehané ukrajinské mesto. Porozprával nám, akú strastiplnú cestu prežili za posledné dva dní a najmä z prvej ruky opísal, ako to v Kyjeve tieto dni vyzerá.

Mariupol čelí humanitárnej blokáde

„Od ôsmej do polnoci bolo počuť desať alebo pätnásť detonácií. Boli také nesúrodé, tak raz za desať či pätnásť minút. Počuli sme aj streľbu z nejakej zbrane, samopalu alebo niečoho takého,“ zaspomínal na čerstvé zážitky z Kyjeva Paľo.

zdroj: Archív

O tom, ako musel s priateľkou prenocovať v meste vo vlastnom aute, nočnej návšteve, ale aj živote v Kyjeve sa dočítaš vo zvyšku článku.

• Prečo sa Paľo rozhodol vycestovať s priateľkou do Kyjeva?
• Ako vyzerala samotná cesta vojnou zmietanou krajinou?
• Ako dopadlo prenocovanie vo vlastnom aute v hlavnom meste Ukrajiny
• Paľo nám prezradil, či sa v Kyjeve bál o vlastný život
• „Bolo to šialené,“ podčiarkol

Paľo, povedz nám, kde sa práve teraz vlastne nachádzaš?

V súčasnosti už odchádzame z Kyjeva. Sme za „road blockom“, čo je typ zátarás. Sme práve na čerpačke, kúsok za Kyjevom. S priateľkou Miškou sme sa pred pár dňami vydali na Ukrajinu, konkrétne práve do Kyjeva. 

Na prvé počutie to znie naozaj nebezpečne. Prečo vám vôbec napadlo ísť na Ukrajinu?

Išli sme sem pretože, nás jedna známa poprosila, nemala kontakt ohľadom jej známych. Tak sme kúpili potraviny, nejaký benzín a vydali sme sa do Kyjeva. Dnes už cestujeme naspäť.

Momentálne (sobota, 5. marca, doobeda, pozn. redakcie) sa teda nachádzame asi päť kilometrov od mestských hraníc Kyjeva. Sme na pumpe a čakám priateľku a pôjdeme naspäť na Slovensko.

Už si to naznačil, hlavný dôvod cesty bol teda pomôcť spomínanej rodine?

Áno, oslovila ma dobrá známa, priateľka, ktorá mala strach o svoju rodinu. Aj ja som si v živote už kadečo prežil a keď už aj tu na Ukrajine ľudia bojujú o prežitie, skrátka sme sa rozhodli prísť pomôcť. Prešli sme cez 36 „road blockov“, naozaj strastiplnú cestu od slovenských hraníc až po Kyjev, Prespávali sme kade tade po moteloch a dnes sa už teda vraciame.

Ako dopadla samotná pomoc pre rodinu tvojej známej? Všetko dobre dopadlo?

Nakoniec sme zistili, že obchody sú otvorené a pumpy fungujú takým štýlom, že príde človek a pokladníkovi nahlási, že môže brať na jedno auto, buď 10, alebo 20 litrov benzínu. Takže toto je v poriadku, niektoré čerpačky sú síce odstavené, ale zatiaľ ľudia dokážu prísť a natankovať.

Keď sme sem išli do Kyjeva, tak tu funguje taký systém, že vždy jeden pruh je vyhradený pre cisterny a pre nákladné vozidlá prevážajúce napríklad potraviny. Tieto vozy vždy sprevádza sprievodné vozidlo, napríklad polícia.

A rodinka je v poriadku, sú šťastní, že môžu na Slovensko poslať odkaz a sme radi, že to všetko dobre dopadlo. Všetci veríme, že toto nešťastie, ktoré sa deje na Ukrajine, čoskoro prejde. Pretože musím povedať, že Ukrajina je naozaj krásna zem.

zdroj: archív

Ako zvláda rodina tvojej známej či ďalší ľudia aktuálnu situáciu?

Keď sme si volali aj s týmito ľuďmi napríklad cez WhatsApp, často nám vypadávali, nevedeli sme, čo sa deje, či išli do krytu, alebo nie. Nakoniec, našťastie, ani dnes žiadne sirény neboli. Večer sme ale počuli nejaké detonácie z centra Kyjeva, no potom sme už nepočuli ďalej nič.

Ľudia to tu ale zvládajú veľmi dobre. Vychádzali normálne aj von, venčili psíky, videli sme na ulici dokonca aj deti na prechádzke. Vyzerá to, že to berú tak, že je, ako je, a bude, ako bude. Museli sa zrejme prispôsobiť tejto situácii.

Už si to trochu naznačil. Bolo ťažké sa dostať vôbec do samotného Kyjeva?

Samozrejme, je rozdiel, keď má človek ukrajinskú značku a iné, keď má napríklad slovenskú. Mali sme informáciu od jedného novinára, že bez platných povolení sa nemáme šancu do Kyjeva dostať.

Tí ľudia, čo sú na „road blockoch“, tak sú tiež len ľudia. Keď sa im povie, že ideme zo Slovenska do Kyjeva pomôcť, tak nám doslova zapriali šťastnú cestu a nech to zvládneme. Sú úplne ústretoví a otvorení.

Prešli ste aj špeciálnymi kontrolami?

Samozrejme, napríklad kontrolujú telefóny, či si ľudia dačo nefotia. Majú totiž obavy napríklad zo špionáže. Taktiež prehľadávajú autá a pýtajú sa na výbušniny, drogy a podobne. Je to normálna vec, pretože treba byť opatrný.

zdroj: TASR/AP Photo/Serhii Nuzhnenko

Ako to vyzerá v samotnom Kyjeve?

Väčšinou tam je niečo ako domobrana. Mladí chalani vyzerajú tak na osemnásť. Majú v rukách zbrane a väčšinou sú spolu aj s nejakými staršími pánmi. Myslím si, že je to tak, že jeden, dvaja sú vojaci a nejakí títo ďalší muži sú z domobrany. Nevideli sme, ale nikde rozostavané nejaké vojská či tanky a podobnú techniku.

Väčšinou vídame tie „road blocky“, rôzne zátarasy, ktoré tvoria staré autobusy s vypustenými pneumatikami. Nič ale zničené sme nevideli. To je ale dobre, lebo čím menej zničeného, tým lepšie. 

Prešli sme krížom celý Kyjev, 24 kilometrov. Keď sme išli zo Žytomyra, tak tam je priamy úsek na Kyjev. No lenže po 40 kilometroch od neho bola blokácia. Povedali nám, že sa bojuje na tomto úseku pred Kyjevom, tak nás odklonili na južný koridor. Pár kilometrov sme aj spali od tej bojovej zóny. Konkrétne my sme ale na tomto úseku nepočuli nejaké zvuky boja.

Spomínal si ale detonácie v Kyjeve. O čo išlo?

Nevieme, čo to bolo, no išlo to z centra Kyjeva. V meste to v súčasnosti funguje tak, že je tam zavedený zákaz vychádzania od siedmej večer do ôsmej rána. Keď človeka v tom čase nájdu vonku, tak má problém.

Od ôsmej do polnoci bolo počuť desať alebo pätnásť detonácií. Boli také nesúrodé, tak raz za desať či pätnásť minút. Počuli sme aj streľbu z nejakej zbrane, samopalu alebo niečoho podobného.

Môžem ale spomenúť jednu vec. Keď sme boli odparkovaní, tak po polnoci prišla nejaká biela dodávka a vystúpili z nej dvaja ľudia, pripomínajúci vojakov. Sledovali a kontrolovali jeden panelák a pozerali na okná a balkóny. Potom ale odišli a do rána bol pokoj. 

Obzvlášť zaujímavé je, že ste nespali v Kyjeve v hoteli, ale nocovali ste vo vlastnom aute. Nemali ste strach?

Samozrejme, strach tam bol veľký. Ide o to, že sme nemali na výber. My sme išli k tej rodine, čo som spomínal, no prišli sme asi pol hodinu pred zákazom vychádzania. Mali sme aj nájdený hotel, kde sme chceli prespať, no po pár metroch nás otočili, že tam nemôžeme ísť. Potom sme už nevedeli, čo máme robiť, tak sme sa to rozhodli risknúť a prespať v aute.

Do rána aj baterka skapala, takže bola aj poriadna zima. Doslova ako v ruskom filme. Bolo to dosť šialené, pretože človek nevedel, čo má čakať. Keď počujete od vás tak na sto metrov vzdialené výstrely. Ešte bol počuť aj krik nejakej ženy. Skrátka sme nevedeli, čo sa deje.

Našťastie sme našli také miesta, že sme tam boli dosť skrytí. Aj keď vyšli z dodávky tí ľudia, čo vyzerali ako vojaci, tak ani nevideli, že sme tam. Ale bolo to šialené, zážitok na celý život.

Treba len dodať, že Ukrajina je normálne autonómny štát a tí ruskí vojaci tu naozaj nemajú čo robiť. No som rád a, našťastie, sme s priateľkou na vlastnej koži nezažili žiadne nálety a podobne. 

Médiá informujú aj o tom, ako sa Kyjevčania skrývajú pred náletmi na staniciach metra či v krytoch. Niečo podobné ste videli?

Sirénu v Kyjeve sme nezažili, ale v Žytomyri áno. Ľudia to ale brali vcelku s pokojom a prechádzali sa normálne po ulici. My na Slovensku sme nič podobné nezažili, no tam to už do istej miery možno berú ako normálnu vec.

My sami nevieme, ako by sme reagovali, no Ukrajinci po rokoch konfliktov asi už vedia, ako a kedy ide o reálny poplach a kedy ide o nejakú oficiálnu výzvu. Keď sme boli v meste Sambir, tak tam bola výzva, aby ľudia nevychádzali von a len s potvrdením chodili do práce.

Čo si o samotnom konflikte myslia bežní ľudia?

Bavil som sa o tom aj s rodinou, ktorej sme chceli pomôcť, a aj s ľuďmi z Kyjeva, ale aj mimo neho. Vôbec nechápu, ako toto mohlo celé vzniknúť. Nikto im totiž reálne nevysvetlil a vlastne nevedia, prečo tam vlastne Rusi sú. Sťažujú sa aj na to, že prečo NATO na Ukrajine neuzavrelo celý priestor. Chýba tam trošku reálna komunikácia s ľuďmi. Nechápu, prečo sa to už neskončilo mierom. Chceli by mať už svoj pokoj. 

zdroj: SITA/AP, Serhii Nuzhnenko

Stretli ste sa aj s nejakými novinármi?

Áno, v Sambire sme stretli jedného amerického reportéra. Mali v pláne ísť tiež do Kyjeva, no asi sa im to nejak pokazilo. Mali ísť konvojom, no nevyšlo im to. Poprosil ma o fotky zo zničených miest. No vysvetlil som mu, že sme tu kvôli humanitárnej pomoci, a keby sme nejaký záber mali, tak mu pošleme, no v tomto smere sme nič nevideli. Videli sme dokopy asi 25 ukrajinských cisterien s vojenskými návesmi a videli sme jeden tank.

Popíš mi možno ešte samotnú cestu zo Slovenska. Čo ste na nej všetko zažili?

Vyrážali sme pred dvoma dňami. Na Slovensku bol problém zohnať kanister, našťastie sme nakoniec zohnali dva. Samozrejme, treba tu mať také 25-litrové kanistre, nech si človek doplní palivo. My sme mali totiž informácie, že s čerpacími stanicami je trochu problém. Nakoniec sme zistili, že po Kyjev sa dá tankovať a cena benzínu je 35 hrivien, čo je tak euro za liter, čo je šialená cena. To na Slovensku nezoženieme. 

Išli sme ale cez Ubľu na Sambir. Tam sme prespali. Prvý úsek, práve sem, mal asi 160 kilometrov. Bol tam problém sa ubytovať, no ten americký redaktor, ktorého som spomenul, nám pomohol s ubytovaním v hoteli Imperial. 

Boli sme dohodnutí, že pôjdeme s americkým konvojom až do Kyjeva, no ako som hovoril, niečo sa nepodarilo, tak sme šli len sami. Dostali sme sa do mesta Žytomyr a tam sme prespali. Dovtedy to bola pokojná cesta, no potom začala úplná šialenosť.

Mali sme informáciu, že Kyjev je obkľúčený, tak sme nevedeli, ako sa do tam dostať. Ten americký redaktor nám najskôr povedal, že sa tam asi nedostaneme, no potom nám zistil informáciu, že jeden úsek by mal byť voľný a že ho máme nájsť. No nikdy sme neboli na Ukrajine a všetko bolo v azbuke, tak to celé dorozumievanie bolo rukami nohami.

Na „road blockoch“ nám páni ale vždy ochotne pomohli. Od Žytomyru bola tá blokáda a išli sme cez množstvo dedín. Už sme si mysleli, že sa do Kyjeva nedostaneme a že pôjdeme naspäť. Priateľka Miška ešte povedala, že vyskúšame jednu cestu a našťastie sme našli južný koridor, ktorým sme sa dostali do Kyjeva.