Spoveď lekárky Daniely: Sme kulturistami i smrťou zároveň. Moje oči si to nezaslúžili vidieť

Daniela Bašistová je 28-ročná lekárka, ktorá už druhý rok pracuje na klinike anestéziológie a intenzívnej medicíny vo Fakultnej nemocnici v Trnave.

Samotný vstup do zamestnania nebol pre Danielu úplne ideálny. „Za necelé dva roky som sa musela naučiť veci, ktoré u nás vykonávajú lekári s päť, desať a viac ročnou praxou. Nikto sa ma nepýtal, či to zvládnem. Pri tak obrovskom nedostatku lekárov v našom odbore som nemala inú možnosť.“

Daniela vraví, že v tejto dobe človek nie je len lekárom, ale aj kulturistom. „Ťaháte ventilátor z poschodia na poschodie a otáčate pacientov na brucho, ktorí majú aj 160 kíl. Ste aj bežcom, pretože utekáte z posledných síl resuscitovať, ste aj call centrum, pretože vám zvoní telefón každých päť minút a ste aj smrť, pretože sa snažíte dôstojne odprevadiť ľudí na druhý svet v ich posledných sekundách života,“ hovorí s hrôzou lekárka Daniela.

Moje oči si to nezaslúžili vidieť…

Lekárka zúfalo rozpráva aj o nedostatku intenzívnych lôžok. „Voláte do centier pre pomoc. Potrebujete vykonať transport pacienta, ale v žiadnej nemocnici na Slovensku nie je jediné voľné lôžko, ktoré tak veľmi potrebujete. A tak beháte, pozeráte sa ľuďom do očí, ktorí sa dusia a hovoríte si, aké majú niektorí ľudia šťastie, že sedia doma a nemusia vidieť to, čo vidím ja. Toto si moje oči nezaslúžili vidieť.“

V nemocnici sa lekári čoraz častejšie stretávajú s mladými ľuďmi. Daniela dodáva, že denne stojí pred rozhodnutím, ktorú vekovú kategóriu (v tak obrovskom návale) pripojí na prístroje. „Na KAIM v Trnave liečime hlavne tridsať, štyridsať až päťdesiatročných pacientov, ktorí sú bez komorbidity. Bohužiaľ, sú v tak vážnom stave, že aj napriek intubácii, napojeniu na ventilátor, polohovaniu na brucho alebo na chrbát, zaisťovaniu invazívnych vstupov a opakovaným predychávaniam, je snaha, ktorú vynaložíme zrazu preč.“

Dodáva, že na červenom urgentnom príjme za deň príjmu a vyšetria aj 10 pacientov. Áristov volajú v momente, keď kriticky chorý pacient vyžaduje intenzívnu starostlivosť, pretože u neho hrozí zlyhanie funkcie jedného, či viacerých orgánov. U pacientov so SARS-CoV-2 ide hlavne o zlyhanie dýchacieho systému. Následne ho musia napojiť na ventilátor.

zdroj: TASR/ Michal Svítok

Ľudia nás prosia o život

Daniela vraví, že lekári „padajú“ únavou a častokrát melú z posledných síl. „Bežne s kolegami slúžime 24-hodinové služby. Nonstop! Bez jediného zažmúrenia oka. Keď si myslíte, že je to naše poslanie, tak vám poviem len toľko, že by mi ani vo sne nenapadlo, že v mojich 28-rokoch života bude mojim poslaním dennodenne pozerať na smrť ľudí, ktorí prosia o život. Aj napriek zavedenej liečbe im veľakrát nedokážete pomôcť.“

Lekárka hovorí, že mnohí ľudia si myslia, že sa zdravotníci stretávajú s 80-ročnými polymorbidnými pacientami. „Mýlia sa. Takí už ani nedostanú šancu, pretože v tej chvíli riešite 30 a 40-ročných pacientov, ktorí potrebujú ventilátor. Kde ho vziať, keď počet ventilátorov je obmedzený? Na ventilátor je nutný aj personál, ktorý by ho dokázal ovládať. Umelá pľúcna ventilácia síce pomáha, ale je to to aj zbraň, ktorá keď je v zlých rukách dokáže poškodiť. Skôr ako pomôcť.“

S hrôzou tiež dodáva, že videla umierať tridsaťročných ľudí. „Každý deň počujem krik a stonanie. Situácia je naozaj veľmi vážna a často dosť smutná. Môžete pred tým zatvárať oči, môžete sa tváriť, že COVID neexistuje, môžete hovoriť konšpiračné teórie a neveriť vede. Keď si vás to však vyberie, život sa človeku úplne zmení.“

zdroj: TASR/AP Photo/Evgeniy Maloletka)

Očkovanie je odpoveď

Daniela taktiež vysvetľuje, že pacienti, ktorým sa podarí vyviaznuť z kritického stavu, sa následne trápia rôznymi komplikáciami. Spomína napríklad fibrózu pľúc (zmnoženie väziva). V dôsledku čoho pľúca strácajú poddajnosť, elasticitu a jazvia sa. „Tento proces nie je možné vyliečiť, a tak sa zadýchavate pri akejkoľvek námahe. Bežné činnosť neudýchate,“ objasňuje lekárka.

Dodáva, že sa stretla s veľkým množstvom pacientov, ktorí tomu neverili. Postoj im zmenila práve vlastná skúsenosť, či pohľad na najbližších v kritickom stave.

 „Vidím oči plné nádeje, ale aj strachu, úzkosti, smútku a beznádeje. Najhoršie však je, keď vás prosia o pomoc, pretože majú doma vnúčatá a rodinu, o ktorú sa chcú a niektorí sa aj musia postarať. Chcú žiť! Vy aj napriek vynaloženiu všetkých síl to zrealizovať nedokážete. Podstatné je, aby sme si uvedomili, že máme len jeden život. Chceme ho žiť takto? Zatvorení v izbe? Byť v núdzovom stave? Chceme byť navždy izolovaní? Očkovanie je odpoveď na každú položenú otázku. Je to sloboda a zdravie pre nás a našich blízkych.“