Strata domáceho miláčika bolí rovnako, ak nie horšie, ako smrť blízkeho človeka
- Niektorí smútia viac za zvieratami ako za ľuďmi
- Eutanáziu berú ľudia na celom svete odlišne
- Smútok za zvieratami často popierame kvôli hanbe
- Niektorí smútia viac za zvieratami ako za ľuďmi
- Eutanáziu berú ľudia na celom svete odlišne
- Smútok za zvieratami často popierame kvôli hanbe
Slováci sú milovníkmi domácich zvierat a predovšetkým psov, podľa prieskumu agentúry Go4Insight z roku 2021 má 39 percent Slovákov doma aspoň jedného psa. V prípade mačiek toto číslo klesá na 20 percent, avšak prieskum, ktorý bol vykonávaný na vzorke 1 000 obyvateľov potvrdil, že máme k zvieratám blízko. TASR o tom informoval Rastislav Kočan zo spomínanej agentúry.
Kľúčovou zložkou života človeka je vnímať blízku osobu ako zdroj útechy, podpory či radosti, ale aj smútku, keď nám chýba. Výskumníci tvrdia, že podobné pocity máme aj voči zvieratám, ale záleží na type človeka.
Reakcie ľudí po eutanázii sú rôzne
Väčšiu pravdepodobnosť na vytvorenie intímnych väzieb s domácimi miláčikmi majú starší ľudia, ľudia, ktorí stratili dôveru v iných, a ľudia, ktorí majú asistenčné zvieratá. Dôsledok citového spojenia s našimi obľúbenými chlpatými či operenými priateľmi je v smútku, ktorý pociťujeme, keď o nich prídeme. Niektoré aspekty tohto trúchlenia sú jedinečné.
Pre mnohých môže byť smrť domáceho maznáčika jedinou skúsenosťou, ktorú majú so smútkom spojeným s rozhodnutím o eutanázii. Vo výsledkoch výskumu sa uvádza, že práve pochybnosti či vina o rozhodnutí o eutanázii domáceho zvieraťa môžu vyvolať rodinné nezhody.
Eutanázia však ľuďom dáva priestor pripraviť sa na stratu svojho miláčika. Možnosť rozlúčiť sa, naplánovať posledné chvíle a posledné „zbohom“. Reakcie ľudí po eutanázii sú podľa Science Alert po celom svete rôzne.
Eutanázia (podľa portálu Lekár) – v prípade človeka ide o usmrtenie na žiadosť pacienta, ktorý trpí nevyliečiteľnou alebo smrteľnou chorobou. Na Slovensku je eutanázia trestným činom a kladie sa na úroveň vraždy.
Eutanázia môže byť pasívna a aktívna. Pri aktívnej eutanázii ide o cielené a aktívne skrátenie života pacienta umelým zásahom, ktorý urýchľuje príchod smrti. O pasívnej eutanázii hovoríme vtedy, ak sa pacient zriekne opatrení vedúcich k predlžovaniu jeho života.
Skúsenosti ľudí s eutanáziou domácich zvierat ovplyvňujú kultúrne presvedčenia, povaha a intenzita ich vzťahu, štýly pripútania a osobnosť.
Výskum z Izraela zistil, že až 83 percent ľudí malo po eutanázii zvieraťa pocit, že urobili správne rozhodnutie. Verili, že svojmu bývalému spoločníkovi pomohli smrťou minimalizovať utrpenie. 16 percent účastníkov štúdie z Kanady sa však „cítili ako vrahovia“. Výskum v USA zas ukázal, že 41 percent sa cítilo vinných a štyri percentá pocítili samovražedné sklony po odsúhlasení eutanázie svojho zvieraťa.
Neuznávaný smútok
Strata zvieraťa je z týchto dôvodov stále spoločensky menej prijateľná, spoločnosť tento typ smútku plne nedoceňuje, prípadne až ignoruje. O to ťažšie je pre niektorých ľudí smútiť za svojím nebohým zvieracím sprievodcom na verejnosti.
Ľudia často popierajú vlastný smútok za domácim maznáčikom, pretože to považujú za hanebné. V iných prípadoch necítia podporu zo strany zamestnania, keď si chcú kvôli trúchleniu za zvieraťom zobrať dovolenku, alebo aj zo strany rodiny.
Môže ísť o smútok, ktorý spoločnosť nepovažuje za legitímny, neuznávaný a nepodporovaný. Výskum dokázal, že ho ľudia pri eutanázii zvieraťa pociťujú a spôsobuje im ťažkosti pri vyrovnávaní sa s touto stratou.
Vzťahy ľudí s miláčikmi však môžu byť pre istých jedincov rovnako silné a zmysluplné ako tie medziľudské. Strata domáceho miláčika nie je menej bolestivá, ani menej smutná, čo dokazuje samotný smútok a trúchlenie. Akceptácia smrti domáceho miláčika je veľkou pomocou pre trpiacich ľudí. Predovšetkým pre tých, ktorí si so svojimi zvieracími spoločníkmi počas niekoľkých rokov vybudujú silné emočné puto.
Zdroje: Science Alert, TASR, Lekár