Sulík nás previezol v Toyote Mirai. Minister hospodárstva tvrdí, že Slovensko má pre vodík ideálne podmienky

Zdá sa, že klasické spaľovacie autá, aké má väčšina z nás v garáži alebo na parkovisku pred bytovkou dnes, to majú zrátané. Pohon na benzín a naftu je považovaný za neekologický a environmentálne neudržateľný, najmä kvôli emisiám CO2.

Ak pominieme možnú záchranu v podobe syntetických e-palív, o ktorých sme písali nedávno, ale kompetentní (teda napr. EÚ a jej úrady, ktoré rozhodujú o emisných normách) ju aktuálne stále ignorujú, zdá sa, že boj o budúcnosť dopravy zvádza elektrina a vodík. 

Auto na baterky už videl každý

Duel akoby už definitívne vyhrali elektromobily. O Tesle Elona Muska počul asi každý a elektrickú verziu niektorého známeho auta, prípadne od základov postavený e-model, má v roku 2021 v ponuke prakticky každá automobilka, vrátane tých „bežných“, ako je Volkswagen, Renault, Peugeot alebo Škoda. 

Dôvody? Elektromobil je v zásade pomerne jednoduchý a prostý koncept – predstav si detské autíčko na ovládanie, len vo veľkom. 

Jeden (alebo viac) elektromotorov, ktoré káblami pripojíš k batérii… plus nejaká tá rekuperácia. Že táto teória nie je úplne mimo, potvrdzuje aj množstvo ešte pred pár rokmi neznámych automobiliek, ktoré by si na klasické auto netrúfli: Nio, Rimac, Xpeng, Byton…

zdroj: Rimac

Samozrejme, do batérií zaručujúcich dlhší dojazd, alebo efektívnejšej aerodynamiky a pohonov, teraz bude automobilový priemysel investovať milióny dlhé desaťročia. 

Elektromobilom praje aj rozvinutá „infraštruktúra“, teda sieť možností, kde ich nabíjať.

Áno, pokiaľ nemáš garáž, máš problém, ale hovoríme skôr o tom, že nabíjačky môžu pri troche snahy vznikať pomerne rýchlo a lacno – napríklad v obchodných centrách alebo kdekoľvek inde, kde sa stačí napojiť na zdroj energie. Budovanie nabíjačiek je tak vlastne jednoduchšie, ako postavenie klasickej čerpacej stanice, nehovoriac o tej na vodík. 

Sú oblasti, kde to elektro možno nikdy nedá. Pamätaj preto na vodík

Už dnes dokážeme vyrobiť elektromobily, ktoré ponúkajú dojazd 400 až 500 kilometrov na jedno nabitie. S prichádzajúcim rýchlym nabíjaním, kedy tento objem do batérií znova dostaneš za jednu 40-50 minútovú prestávku, je pravdepodobné, že by podobný život zvládla väčšina motoristov, ktorí denne robia len 20 až 30-kilometrové trasy do práce a späť.

Lenže doprava, to nie sú len osobné automobily. A pri autobusoch, nákladiakoch či lodiach batérie stále nefungujú. 

Jednak je akékoľvek nabíjanie (čas, kedy je vozidlo mimo služby a nezarába) ekonomickou samovraždou, no čo je horšie, problémom je aj fyzika. Ťažší kamión potrebuje na presun o rovnakú vzdialenosť viac energie než auto. Potrebuje teda silnejšie batérie, lenže tie sú opäť ťažšie a väčšie!

Veľké stroje by teda na presun krížom cez Európu (ak by mali byť hnané len elektrinou), vlastne presúvali len seba a svoje batérie. Lenže my do nich potrebujeme dostať aj náklad a pasažierov, ideálne v čo najväčšom množstve. 

zdroj: Unsplash / Andrew Palmer

Potrebujeme čo najsilnejší zdroj energie s čo najnižšou hmostnosťou a rozmermi. Určite si dokážeš predstaviť, ako ďaleko zájde auto s energiou z 1 litra paliva. 

Toto porovnanie vychádza pre aj pre moderné batérie katastrofálne. Vodík je na tom naopak ešte lepšie než benzín. Ako uvádza web RMI.org, energetická hodnota benzínu je približne 46 megajoulov na kilogram, pri vodíku až 120 MJ/kg. U lítiových batérii bude táto hodnota prinajlepšom niekde okolo 1 až 1,5 MJ/kg.  

Autá na vodík sú vlastne elektromobily

Čítaš dobre. Nemecké BMW predstavilo svoj prvý vodíkový automobil, upravenú limuzínu radu 7, ešte v roku 2005.

Išlo o 6-litrový dvanásťvalec, ktorý naozaj spaľoval vodík priamo vo valcoch a bol vlastne úplne nezmyselný. Vodík si doň totiž tankoval v kvapalnej podobe a udávaná spotreba dosahovala aj 50 litrov na 100 kilometrov. 

zdroj: Wikipedia - Sachi Gahan

Dobový test portálu Wired pripomína aj to, že nádrže museli byť konštantne chladené na najviac -253 °C, inak sa kvapalný vodík ohrial a jeho molekuly jednoducho vyfučali z nádrže. Tá po 10 až 12 dňoch zostala úplne prázdna. 

Strih, súčasnosť a rok 2021. Toyota Mirai, ktúrú si zapožičal a na ktorej jazdí aj minister hospodárstva Richard Sulík, už používa stlačený (plynný) vodík, ako vysvetľuje napríklad The Drive v článku s Katšuhiko Hirošim priamo z Toyoty, keď uvádza, že čas prestať používať CTRL+C, CTRL+V z 13 rokov starých článkov. 

Modrá Toyota Mirai, ktorú sme videli zaparkovanú v areáli na mieste s tabuľkou „Kancelária ministra“, oficiálne spotrebuje len 0,8 kg vodíka na 100 kilometrov. 

Vzhľadom na objem nádrže by dojazd mohol dosiahnuť aj 500 kilometrov, teda za predpokladu, že by si mal kde natankovať. 

S nespornou výhodou, že vodík natankuješ za pár minút aj s platením a bagetou na pumpe, čím vlastne „znova nabiješ baterky na 100 %“. Vodík z nádrží totiž smeruje do tzv. palivových článkov (preto nálepky Fuel Cell), kde sa zmieša s kyslíkom zo vzduchu nasávaným prednou maskou. 

Výsledkom je elektrická energia, ktorá poháňa elektromotor (presne tak, ako v elektromobiloch) priamo, prípadne môže priebežne dobíjať oveľa menšie akumulátory, ktoré však slúžia viac-menej len na vyrovnávanie dopytu celého ústrojenstva. 

zdroj: Toyota

Sulíkova Národná vodíková stratégia

Všetko na prvý pohľad dáva zmysel. V Petržalke môžeš parkovať pred bytovkou a nemusíš hľadať nabíjačku – natankuješ na čerpacej stanici. Môžeš ísť krížom cez celú krajinu a nestarať sa o dojazd – natankuješ za 5 minút a nečakáš na dobíjanie. 

Batéria je len malá, odpadá starosť o jej recykláciu a drastický pokles kapacity po 10 či 15 rokoch. Vodík je oveľa efektívneší uchovávateľ energie ako batérie, takže naň môžu už dnes jazdiť aj autobusy, kamióny a podľa Airbusu čoskoro aj lietadlá. 

Prečo sa teda ešte vôbec zaoberáme elektromobilmi a prečo majú navrch, kým Toyota Mirai je opustený samuraj? „Problémom je infraštruktúra, na Slovensku zatiaľ nemáme ani jednu čerpaciu stanicu,“ odpovedá pre Startitup Richard Sulík. 

Pripomína aj nutnosť vodík vyrábať, prepravovať a skladovať. V tomto však vidí pre Slovensko príležitosť a rozvoj celej technológie je jednou z jeho priorít. 

Kľúčovým prvkom je podľa neho cena vodíka, respektíve cena jeho výroby. Alebo ešte inak, cena elektriny, ktorú nevyhnutne potrebuješ na jeho výrobu.

Slovensko má mať výhodu v tom, že vodík podľa ministra môžu vyrábať naše jadrové elektrárne v Mochovciach a Jaslovských Bohuniciach, hlavne v noci, kedy je elektrina z nich „lacnejšia“.

Štiepenie jadra totiž prebieha neustále a nemôžeš ho len tak zastaviť. V čase, kedy krajina spí a spotreba klesá, tak máme elektriny nadbytok a treba ju predávať či posielať niekam inam. 

„Väčší elektrolyzér urobí z jednej megawatthodiny približne 20 kg vodíka. Tá je cez deň drahá, ale v noci cena energie na tzv. spotových trhoch klesá veľmi nízko, dokonca býva aj negatívna. Pri cene energie 20 eur na MWh by kilogram vodíka vyšiel na 1 euro, s ktorým prejdem aj 100 kilometrov,“ vysvetľuje svoje nadšenie Sulík.

Okrem toho, že by si Slovensko vodík samo vyrábalo, sa má štát postarať aj o budovanie minimálne prvých dvoch vodíkových čerpacích staníc v Košiciach a v Bratislave, ktorá bude dokonca priamo v areáli okolo Ministerstva hospodárstva. 

Ideou je nakopnúť „použiteľnosť“ vodíka napríklad pre mestskú hromadnú dopravu. Viac vodíkových áut na cestách potom pravdepodobne motivuje súkromníkov, aby sa do výstavby infraštruktúry zapojili tiež. 

Vraj nie na úkor elektromobility

Zo Sulíkových vyjadrení a tlačoviek je možné nadobudnúť pocit, že Ministerstvo hospodárstva naplno preferuje vodík a elektromobilitu odsúva na druhú koľaj, hoci automobilky ho zatiaľ takmer ignorujú a vozidlo s nabíjacím káblom v kufri by ti, naopak, najradšej predali už dnes. 

Budeme teda o desať rokov vodíkovou veľmocou s vlastnými štátnymi čerpačkami a vodíkom na export, no bežní občania sa budú pýtať, kde majú nabíjať svoju Teslu, Škodu Enyaq alebo Volkswagen ID.3?

Rezort tvrdí, že podpora vodíkových technológií je nezávislá a ide len o jednu vetvu štátnej podpory, ktorá v žiadnom prípade rozvoj elektromobility nenahrádza, nejde na jej úkor a nijako neobmedzuje.

Faktom však zostáva, že kým o plánoch na vodík sa na Slovensku aktuálne hovorí naplno, podpora pre elektromobilitu zostáva kdesi v hmle. Sulík rovno priznáva, že ďalšieho kola dotácií sa tento rok určite nedočkáme a určitou formou, ktorá by však mala byť iná ako tá za minulej vlády a ktorú si pár jedincov a firiem rozchytalo doslova za pár minút, príde najskôr v roku 2022. 

Jeho ministerstvo tiež neurčito spomína tzv. zdieľané nabíjačky – teda projekt, v rámci ktorého by si mohol nabíjať pri ktoromkoľvek stojane v meste alebo na diaľnici aj bez toho, aby si musel nosiť 5 rôznych nabíjacích kariet od každej firmy.