Takmer milión Slovákov má príznaky depresie a úzkosti. Priznať si duševné problémy sa však hanbia (ROZHOVOR)

Duševné zdravie je témou minulosti, súčasnosti a budúcnosti. 73 % ľudí na Slovensku sa hanbí rozprávať o svojom duševnom zdraví. Takmer milión Slovákov má príznaky depresie a úzkosti, odbornú pomoc však odmietajú.

„Duševné choroby sú zahalené rúškom tajomstva, mýtov a stigmy. Ľudia majú strach hovoriť o týchto témach, vyvoláva to v nich obavy,“ ozrejmuje Andrej Vršanský z Ligy za duševné zdravie.

Vznik duševných chorôb ma mnoho faktorov – genetické predispozície, prežité traumy, rodina, výchova, ťažké detstvo, osobnostné črty, tlak z okolia či šikana. Jedným z nich sú podľa odborníkov aj sociálne siete.

„Pre veľkú skupinu ľudí je v podstate nepredstaviteľné žiť bez sociálnych sieti a internetu. Stalo sa to prirodzenou súčasťou života. Je to výzva, pred ktorou ľudstvo stojí a ktorá najviac zasahuje najmladšiu generáciu. Týka sa však nás všetkých,“ hovorí Vršanský.

• Krízová linka nestíha dvíhať telefóny. Kde je problém?
• Čo spôsobí onálepkovanie či odsúdenie duševne chorému človeku?
• Sociálne siete prinášajú podnety, ktoré predstavujú nové riziká. Ako sa s nimi naučiť žiť?
• Mýliť sa je ľudské. Prečo však chyby považujeme za zlyhanie?
• Snaha o dokonalosť a vyhýbanie sa chybám. Ako ostať napriek tlaku sociálnych sietí a okolia „v pohode“?

Liga za duševné zdravie poskytuje pomoc najmä ľuďom v produktívnom veku, ktorí  prechádzajú náročnými životnými situáciami. Zvýšila pandémia prítomnosť psychických ochorení?

Pandémia výrazným spôsobom spopularizovala tému duševného zdravia. Nie je však 100 % jasné, ktorá časť vyššieho výskytu príznakov duševných porúch je spôsobená zvýšenou prevalenciou alebo či je to spôsobené tým, že sa zmiernila stigma.

Na základe nášho prieskumu, ktorý sme robili na reprezentatívnej vzorke obyvateľstva v auguste 2021, príznaky úzkosti medziročne medzi ľuďmi stúpajú. Ľudí, ktorí majú vážne úzkosti, je viac, ale na druhej strane ľudí, ktorí nemajú žiadne príznaky alebo veľmi mierne, je menej.  Zároveň vyšlo, že práve na mladých ľudí má pandémia najnegatívnejšie následky.

Je však nutné povedať, že paradoxne sa v roku 2020 na Slovensku znížil počet samovrážd a nie je to len fenomén, ktorý by bol výnimočný pre našu krajinu, je to rovnako aj v Amerike.

V ťažkých dobách jednak stúpa počet ľudí, ktorí majú skúsenosť s duševnou poruchou, no na druhej strane nám nejakým spôsobom pravdepodobne funguje spolupatričnosť. Aj to, že sa o týchto témach rozpráva, pomáha do istej miery predchádzať tým najhorším prejavom – samovraždám.

Stíhate komunikovať so všetkými ľuďmi, ktorí vás kontaktujú?

Nestíhame. Sme nezisková organizácia, ktorá nemá systémovú štátnu podporu. Ide o extrémne náročnú prácu, ktorá sa nedá robiť zadarmo. Kapacita ale závisí od našej schopnosti získať peniaze na prevádzku, aby sme mohli zaplatiť kvalifikovaných odborníkov, ktorí zdvíhajú telefóny a odpisujú na e-maily.

Na našej linke dôvery Nezábudka nemáme problém s dopytom, máme problém s tým, že naša ponuka je limitovaná nedostatkom zdrojov.

Koľko ľudí sa vám ozve v aktuálnej situácii v priebehu jedného mesiaca?

Mesačne je to okolo 1 300 až 1 400 ľudí. Ide o vybavené kontakty. Zároveň množstvo ľudí sa nám nedovolá, lebo je telefón obsadený. Tým, že nedokážeme posilniť našu linku, mnohí musia volať viackrát. To nie je len náš problém, ale aj problém ostatných liniek, ktoré sa na Slovensku nachádzajú.

Duševných ochorení je celá škála. Ktoré Slovákov postihujú najčastejšie?

Podľa štatistík, ktoré hovoria o výskyte jednotlivých typov diagnóz, sa na Slovensku najčastejšie vyskytujú úzkostné poruchy, depresie a potom sú to závislosti, predovšetkým na alkohole.

Na Slovensku je zhruba 350-tisíc ľudí, ktorí majú diagnostikovanú  duševnú poruchu. Podľa odhadov takmer 80 % ľudí s príznakmi depresie a úzkosti nevyhľadáva pomoc odborníka. Hovoríme teda o jednom milióne osôb, ktorí potrebujú nejakú starostlivosť, väčšina z nich ju ale nevyhľadáva a nedostáva.

Jedným z najčastejších ochorení je vyššie spomínaná depresia. Ľudia často používajú slovo depresia, keď sú smutní. Týmto spôsobom ho však len bagatelizujú. Ako sa teda správa človek, ktorý skutočne trpí depresiami? 

Depresia je ochorenie ako každé iné. Má však rôzne odtiene – môže byť niekde na začiatku alebo, ak ju človek dlhodobo nerieši, môže prejsť do vážnejších foriem.

Ja síce nie som psychológ ani psychiater, ale odborníci na duševné zdravie, ktorí majú dlhodobé výcviky, množstvo praxe, tak depresiu v  princípe pomenúvajú ako neschopnosť mať radosť zo života a mať dobrú náladu. Ak máme depresiu, tak najčastejšie nevieme vlastnou vôľou alebo zvolenými aktivitami zabezpečiť, aby sme mali z niečoho radosť. 

Ako by sa k takému človeku malo správať okolie?

Duševné choroby sú zahalené rúškom tajomstva, mýtov a stigmy. Ľudia majú strach hovoriť o týchto témach, vyvoláva to v nich strach a obavy Je to sčasti, preto, lebo nemáme dostatok informácií a sčasti preto, že nechceme tomu človeku ublížiť a starať sa do vecí, v ktorých nevieme poradiť.

Snaha poradiť je za každých okolností tá najbežnejšia chyba, ktorú robíme. Prvá zásada, ako sa rozprávať s človekom, ktorému je ťažko, je nedávať mu rady do života. On o tom vie určite viac ako my. My mu nevieme poradiť, lebo na to nemáme vzdelanie, nepoznáme situáciu a veľakrát ani nerozumieme, čo v skutočnosti prežíva.

Druhá rada je nebagatalizovať problémy. Vety, ako – Veď to nevadí, to prejde. Choď si zašportovať alebo choď na pivo s kamarátmi, potom ťa to prestane trápiť – to len zhoršia a danej osobe depresiu len prehĺbia.

Bagatelizovanie a dávanie rád do života je naozaj zlá stratégia, ak chceme človeku pomôcť. To, čo človeku skutočne pomôže, aby bol silný, je vypočuť ho a byť empatický.

Okolie ale neraz človeka odsúdi či onálepkuje slovom – blázon. Aký môžu mať tieto poznámky vplyv na duševne chorého človeka?

Môže to mať skutočne devastačné následky, pretože človek, ktorý pociťuje psychickú ťažobu, sa nerozhodol, že ju bude pociťovať. Nie je to zlyhanie, dôvodom sú v mnohých prípadoch fyziologické zmeny či nepríjemné životné situácie, ktoré daná osoba nie je schopná vyriešiť.

Ak my nazveme človeka slovom blázon, tak ide o mimoriadne neférovú vec. Vyčítame mu niečo, za čo on nemôže. Výroky ako – si blázon, si šialený, sú nielen nekorektné, ale zároveň nimi vyčleňujeme jednu obrovskú skupinu ľudí z kruhu osôb, ktoré spoločnosť považuje za „normálnych“.

V tom prípade sa dá hodnotiť aj vyspelosť našej spoločnosti a to, ako vieme tolerovať inakosť a do akej miery je inakosť príležitosťou a nie ohrozením.

Profesor Jozef Hašto a Fedor Gál v našej diskusii z októbra hovorili o tom, ako spoločnosť vnímala psychické choroby počas socializmu. Tvrdili, že spoločnosť sa tvárila, že psychické poruchy ani neexistujú, veď všetci boli šťastní. Čo bol a je, samozrejme, nezmysel.

 

 

 

 

 

Zobraziť tento príspevok na Instagrame

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Príspevok, ktorý zdieľa Liga za duševné zdravie (@ligazadusevnezdravie)

Tým sú títo ľudia terčom nepochopenia. Nebolo by teda lepšie, ak by boli ticho?

Určite by to nebolo lepšie. Ak sme ticho, dusíme to všetko vo svojom vnútri a po čase to vybuchne. Ak sa rozprávame, zdieľame svoje pocity a sme schopní ich pomenovať, tak vlastne vypúšťame paru.

Poslednou kampaňou, ktorú sme v rámci Ligy za duševné zdravie mali, bolo vypusťme paru a ten základ na vypustenie pary je rozhovor – autentický rozhovor o pocitoch a o tom, čo nás trápi.

Hanbíme sa hovoriť o tom, že sa cítime zle. Máme strach z odsúdenia. Čo by ste odporučili ľuďom, ktorí majú obavy z návštevy u psychológa, cítia sa zmätení, zúfalí, nešťastní, sklamaní či sami?

Neviem si predstaviť situáciu, ktorá by bola viac obohacujúca pre človeka, ktorý má duševné ťažkosti, ako návšteva psychológa a rozhovor o podstatných veciach s vyštudovaným odborníkom, ktorého jediným záujmom je pomôcť danej osobe či už osobnostne rásť alebo odstrániť problém. Je to skvelý prínos aj pre človeka, ktorý duševným problémom netrpí.

73 % ľudí na Slovensku vníma, že hanba v súvislosti s duševným zdravím v spoločnosti pretrváva. V každej rodine je však veľmi málo pravdepodobné, že sa nenachádza človek alebo aj viacerí ľudia, ktorí zažívajú takýto typ ťažkostí. My sa o nich len nerozprávame a máme obavu z toho, ako zareaguje naše okolie na to, že som bol za psychiatrom či psychológom. Keď sa ale o tom začneme rozprávať, tak zistíme, že v tom nie sme sami.

Napriek tomu, že duševné zdravie aj naďalej patrí medzi tabuizované témy, tak svoju pozornosť získava čoraz viac. Ide o tému budúcnosti?

Je to téma minulosti, súčasnosti aj budúcnosti. Svetová zdravotnícka organizácia (WHO) už v roku 2000 tvrdila, že krivka výskytu duševných porúch oproti iným tradičným ochoreniam pomerne strmo rastie a predpovedala, že práve duševné zdravie bude jedným z primárnych problémov ľudstva. Táto predikcia sa naozaj potvrdila a duševné zdravie sa stalo témou číslo jedna na celom svete.

Duševné zdravie spopularizovala aj pandémia. Na Slovensku však stále platí, že sa skôr hanbíme o tom rozprávať, nezdieľame svoje vlastné príbehy, nepriznávame si našu zraniteľnosť. Máme tendenciu sa tváriť, že sme úžasní, skvelí a skromní. Samozrejme, skutočné prežívanie nezodpovedá realite.

 

 

 

 

 

Zobraziť tento príspevok na Instagrame

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Príspevok, ktorý zdieľa Liga za duševné zdravie (@ligazadusevnezdravie)

Sociálny svet sa za posledné obdobie do veľkej miery zamenil za virtuálny. Ten však na psychiku ľudí nemá ten najlepší vplyv. Ako fenomén sociálnych sietí vnímate vy?

Môj osobný názor je, že sociálne siete prinášajú podnety, ktoré predstavujú nové riziká. Tu neprichádza otázka, či s nimi budeme alebo nebudeme žiť, ale otázka, ako sa s nimi vysporiadame. Nebezpečenstvo sociálnych sietí je, samozrejme, to, o čom sa vo všeobecnosti vie.

Moja kamarátka mi prednedávnom povedala, že si svoj život na Instagrame sama sebe závidí. A to  hlavne preto, lebo človek má tendenciu zdieľať len tie krásne momenty a prezentovať sa v najlepšom svetle.

Je to výzva, pred ktorou ľudstvo stojí a ktorá najviac zasahuje najmladšiu generáciu. Týka sa však nás všetkých. Na druhej strane internet, sociálne siete a celkovo technológie nám priniesli aj množstvo pozitív. Musíme len nájsť spôsob, ako so sociálnymi sieťami koexistovať a využívať ich vo svoj prospech.

Sociálne siete prežívajú zlaté časy. No, nenávistné komentáre a kyberšikana v online priestore naberá na sile. Čím to podľa vás je?

Pre veľkú skupinu ľudí je v podstate nepredstaviteľné žiť bez sociálnych sietí a internetu, lebo sa to stalo prirodzenou súčasťou života. Riziká, ktoré s tým súvisia, spočívajú predovšetkým v tom, že sme ochotní človeku na internete povedať aj veci, ktoré by sme mu nikdy pri osobnom stretnutí nepovedali.

Tento fenomén spôsobuje množstvo problémov, lebo ak niekto dostane nenávistnú spätnú väzbu, tak nie je jednoduché sa s tým vysporiadať. Veľakrát je to ďaleko za hranou.

Napriek tomu, že dnes sú sociálne siete zahalené do rúška hejterských komentárov, útokov a dezinformácií, majú aj ďalšiu stránku, a to dokonalosť – upravené fotky s filtrami a bezstarostný život, ktorý je tam prezentovaný na dennej báze. Majú tieto instagramové ideály krásy vplyv na našu sebadôveru?

Určite áno, keď vidíme, akí sú ostatní úžasní a aké fantastické zážitky majú a my nie, tak to určite sebavedomiu nepridáva. Rovnako, ako keď sa hodnotíme podľa toho, čo vidíme na sociálnych sieťach, tiež sa cítime menejcenní.

Na druhej strane k tomu môžeme zaujať aj opačný postoj založený na porozumení tomu, prečo sa ľudia takýmto spôsobom prezentujú. Môžeme rozumieť tomu, že to čo vidíme, nie je skutočnosť ale iba želanie reality.

Ľahko sa to hovorí, ale ťažie sa to robí, pretože generácia dnešných mladých ľudí vyrastá so sociálnymi sieťami a je to súčasť ich života. Je veľmi dôležité, aby sa aj v školách aj v rodinách podporovali rozhovory a aktivity, ktoré zreálnia pohľad na svet sociálnych sietí, aby ľudia rozumeli tomu, že svet je často zložitejší, ako vyzerá. 

Oplatí sa aj napriek častému skresľovaniu reality zostať na Instagrame?

Nie je realistické si myslieť, že mladí ľudia teraz nebudú na sociálnych sieťach. Oni na nich budú, ale keď vyrastajú s tým, že vedia, čo sa na sociálnych sieťach deje, že to nemusí byť verný obraz reality, tak to môžu brať iným spôsobom.

No, z istého hľadiska sa na nich neoplatí zostať, ale paušalizovať túto odpoveď, že všetci odíďme zo sociálnych sietí, pretože to je iba čisté zlo, nie je správna odpoveď.

Je to o tom nájsť si správny režim a pochopiť sociálne siete v tom, akú  úlohu majú zohrávať v našich životoch a akú nemajú.

Rovnako, ako na Instagrame, aj v realite chceme byť dokonalí. To však nejde a často sa popálime. Mnohí to ale berieme za pochybenie. Prečo?

Mýliť sa je ľudské. No, väčšina z nás nechce pred ostatnými ľuďmi vzbudzovať dojem, že zlyhala. Často nám to naznačuje aj samotné okolie – nemáme robiť chyby, máme byť dokonalí a robiť chyby nie je v poriadku.

Ak sme v prostredí, ktoré na nás tlačí, že ideálom je dokonalosť a bezchybovosť, tak pri každom pochybení sa budeme cítiť pod tlakom.

Chyba, ktorá je vnímaná ako zlyhanie, je záležitosťou prostredia a nastavenia spoločnosti, v akej žijeme.

Máme obavy z toho, čo nám povie okolie. Ako to však zmeniť, čo je dôležité si uvedomiť?

Je dôležité, aby okolie bolo tolerantné voči tomu, že robiť chyby je v poriadku. Chyby sa dajú interpretovať nie ako chyby, ale príležitosti na ich nezopakovanie – príležitosti na učenie.

Ak však chceme zmeniť povahu prostredia, je dôležité priznať si vlastnú zraniteľnosť – začať od seba. Priznanie zraniteľnosti a toho, že sme niečo spravili inak, ako sme si predstavovali – je v poriadku. Zároveň tým vieme inšpirovať aj prostredie okolo nás, aby sa začalo správať inak.

Presne takéto posolstvo šíri aj mobilný operátor 4ka s Ligou za duševné zdravie. Jedna vec je, ak si priznáme, že je v poriadku robiť chyby, pretože je to nástroj učenia sa. Druhá a často ešte úžasnejšia vec ale je, ak si žijeme s postojom, že je v poriadku nielen že ja sám robím chyby, ale že aj tí druhí okolo nás robia chyby. 

Vlastným prístupom tak budujeme toleranciu v komunite a spoločnosti, v ktorej žijeme. Všetci by sme predsa chceli žiť v takej spoločnosti, v ktorej sa cítime ako ľudské bytosti a v ktorej sa môžeme pomýliť.