Tatérka Erika necháva na ľudskej koži svoje stopy. „Trénovala som na grapefruite. Veľa mojich prác je výsledkom citového pohnutia“

6. novembra 2024 o 15:15

Erika Lenická necháva svoje stopy na ľudskej koži
Tetovanie je pre ňu komunikáciou a spojením

Erika Lenicka - @s.t.o.pa

Erika Lenická necháva svoje stopy na ľudskej koži
Tetovanie je pre ňu komunikáciou a spojením

Tetovanie je pre niektorých len módnym doplnkom či spôsobom, ako sa odlíšiť. Pre ďalších je však každé tetovanie príbehom, trvalým odtlačkom, ktorý odráža ich životné cesty, pocity a sny. Jedným z týchto spirituálnych umelcov je Erika Lenická, známa ako s.t.o.pa.

Pre Eriku tetovanie nie je len práca, ale nástroj hlbokej komunikácie. Každé jej dielo vzniká ako emocionálny záznam. Niečo ako výtvarný denník, ktorý sa pretvára priamo na koži klientov.

V rozhovore nám prezradila, ako sa od vzdoru voči autoritám dostala k vlastnej ceste tetovania, prečo nikdy nechcela byť učnicou v klasickom štúdiu a kde nachádza inšpiráciu.

Pri prechode do sveta tetovania zažila veselé aj nečakané chvíle – spomína napríklad začiatky, kedy si pre tréning pýtala prasacie kože od mäsiara. Jej prístup k tetovaniu je slobodný, intuitívny a s dôrazom na to, aby jej klienti cítili bezpečie a priestor na to byť sami sebou.

Zobraziť tento príspevok na Instagrame

Príspevok, ktorý zdieľa ✺ S t o p a . Erika Lenic (@s.t.o.pa)

Prečítaj si o tom, aké je to byť „chodiacou galériou“, o cestovaní, ktoré prináša nové perspektívy do jej tvorby, ale aj o tom, že najlepšie sa jej pracuje, keď si dáva dostatok priestoru na regeneráciu a spracovanie emočnej energie.

Kde nachádza inšpiráciu pre svoje diela
Prečo neplánuje svoju budúcnosť na dlhé obdobie dopredu
Ako ju detstvo ovplyvnilo vo výbere kariéry
Čo ju fascinuje na tradičnom domorodom tetovaní
Čo ju vo svete tetovania prekvapilo

Ako si sa k tetovaniu dostala? Bolo pre teba umenie vášňou už od detstva?

Závisí, čo považujete za umenie. Podľa mňa je umenie emócia preložená do určitej formy… obrazu, piesne, knihy, jedla, konverzácie. Je to veľmi abstraktný pojem. A zároveň jednoduchý. Ak sa pýtate, či som bola to milé dievčatko, čo sedelo tíško za stolom a kreslilo si, odpoveď je nie.

Práve naopak. Veľmi som bojovala s hranicami. Nepáčilo sa mi, keď mi ich niekto určoval. Bola a je pre mňa veľmi dôležitá sloboda, takže namiesto sedenia v lavici a dávania pozor na to, „čo nám kážu“, malo pre mňa väčší a hlbší rozmer pozerať sa von z okna na vtáky.

Nastala neočakávaná chyba, prosím skontroluj vyplnené údaje, alebo skús neskôr.