Temná história, ale aj svetlá budúcnosť raketovej základne na Devínskej Kobyle

Devínska Kobyla, 514 metrov vysoký horský masív nad sútokom Dunaja a Moravy, bola vďaka svojej strategickej polohe od prehistorických dôb dôležitým strážcom geopolitických rozhraní. Spolu so skalným bralom hradu Devín tvorili vstupnú bránu do Karpatskej kotliny. Devínsky hrad ako historicky a turisticky významnú a atraktívnu pamiatku predstavovať netreba. Vrchol Devínskej Kobyly však skrýva aj ďalšie, na prvý pohľad skryté vojenské štruktúry, o ktorých je povedomie verejnosti omnoho menšie. Stavebne najvýraznejšími z nich sú pozostatky raketovej základne, ktorú za socializmu vybudovala Československá ľudová armáda ako súčasť obrany štátov Varšavskej zmluvy proti letectvu a raketám NATO.

zdroj: Ústav pamäti národa

Strážca hraníc so Západom

Devínska Kobyla sa stala pasívnym strážcom rozhrania medzi socializmom a slobodným Západom už krátko po skončení druhej svetovej vojny. Na jej úpätí sa rozvinulo masívne strážené pohraničné pásmo. Totalitný režim upevňoval svoju pozíciu a potreboval udržať občanov na svojom území z politických i ekonomických dôvodov. Nevedomosť ľudí a nemožnosť porovnávať režim v ČSR s režimami na Západe umožňovala komunistom účinnejšie šíriť propagandu a zároveň udržať nevedomých občanov ako lacnú pracovnú silu. Ak by bolo cestovanie na Západ povolené, ľudia by si ľahko porovnali, aké je pracovať a žiť v slobodnej krajine a rovnaké podmienky by požadovali aj doma. 

Hraničné pásma mali hĺbku 2 až 12 kilometrov. Vonkajšie hranice zakázaného pásma, tvorili štátne hranice, vnútorné tvorili ostnaté drôty, medzi ktorými bol od roku 1951 do 1965 aj plot s napätím 4000 – 6000 V. Na existenciu elektrického plota neupozorňovali žiadne tabule. Miesta v ich okolí nemohli byť obývané a nútené presuny obyvateľov zasiahli najmenej 300 dedín a osád. Vstup do týchto pásiem bol považovaný za priestupok a aj v prípade, že nešlo o úmysel. Ak sa niekto pokúsil o nepovolený prechod hraníc bol chytený a udalosť kvalifikovaná ako pokus o trestný čin opustenia republiky (trestaný odňatím slobody až na päť rokov) alebo ako pokus o velezradu a vyzvedačstva (trestané smrťou). Utečenci neboli iba občania Československa, ale aj Nemeckej demokratickej republiky či Poľska. 

Na to, aby sa zamedzilo možnosti nelegálne prechádzať hranice bola vytvorená ozbrojená, represívna zložka nazývaná Pohraničná stráž. Úlohou jej príslušníkov bolo strážiť hranice proti nelegálnemu prechodu na Západ a v prípade, že utekajúci neposlúchol, mali použiť strelné zbrane. Stráženie hraníc a bezpečnosti vstupu a prechodu cez hraničné pásma boli plne nadradené záchrane ľudských životov. Ak bol utečenec pri streľbe pohraničníkov poranený, bolo dôležitejšie zaistiť stopy a počkať na ďalších príslušníkov ako podať trpiacemu prvú pomoc.

zdroj: Ústav pamäti národa

Podľa údajov Ústavu pamäti národa sa o prechod hraníc len v období medzi rokmi 1970 a 1989 pokúsilo spolu 9556 osôb. Je však možné, že záznamy sú nekompletné, keďže v mnohých prípadoch sa ľudia utopili v Dunaji a vyplavilo ich až na rakúskej strane. V takom prípade Pohraničná stráž nepátrala po ich telách.

zdroj: Ústav pamäti národa

“Za ochrannou hrádzou sa automobil zastavil a mladíci sa spolu so psom rozbehli k štátnej hranici vzdialenej asi 400 metrov. Dvaja príslušníci Pohraničnej stráže po nich vystrelili každý päť nábojov, žiadny z nich však pravdepodobne kamarátov na úteku nezasiahol. Mladíci sa pokúsili preplaviť rieku Morava, ktorá bola v tej dobe rozvodnená, čo pre nich predstavovalo nebezpečenstvo. Neskôr sa ukázalo, že dvaja z nich (Brejka a Dlubač) sa v rozvodnenej rieke utopili. Misiu sa podarilo splniť iba Imrichovi, ktorý aj vďaka svojmu psovi, preplával na druhú stranu a dostal sa do utečeneckého tábora Trainskirchen.”

Úryvok z dokumentovaného priebehu úteku Milana Dlubača, Ondreja Brejku a Jozefa Imricha, ktorí boli priatelia a chceli spolu emigrovať cez zelenú hranicu pri Moravskom Jáne do Rakúska.  Útek sa podaril iba poslednému z nich, Jozefovi Imrichovi. (zdroj: Projekt Dokumentace usmrcených na československých státních hranicích, 1948 – 1989, Portréty usmrcených, Ústav pro studium totalitných režimů)

zdroj: Ústav pamäti národa

Trestné stíhanie hrozilo aj všetkým, ktorí akokoľvek pomáhali svojim blížnym pri preniknutí hraníc. Boli cielene vyhľadávaní a exemplárne potrestaní. 

„…naraz zazvonili nejakí cudzí páni. Bože, ja som ale fakt vôbec to už nedávala do súvislosti s nimi, s tými našimi známymi, lebo rok skoro prešiel… Všetky knihy, všetko vyhadzovali. Hľadali všetko možné a spýtali sa: ,Viete, prečo sme tu?‘ ,Nie, neviem.‘ A furt som nevedela. Ja som skutočne už to absolútne vypustila.

….‘Len si zoberte nejaké toaletné [potreby] na tých pár dní, potrebujeme sa s vami o niečom porozprávať.‘ Zobrala som ozaj taštičku takúto, no a do toho auta ma posadili a ako sme vyšli za Bratislavu, tak mi zaviazali oči, ruky som mala voľné.“

Z rozhovoru s Eugéniou Vysočilovou – Anoškinovou, ktorá pomohla kamarátovi dostať sa cez hranice. Za tento čin bola v roku 1953 odsúdená na 3 roky väzenia za velezradu. Trest vykonávala vo väzniciach v Ruzyni, na Pankráci a v Želiezovciach. Robota na poli bola podľa jej slov pre ženy ťažká a oblečenie chatrné. (zdroj: Projekt Svedkovia neslobody Ústavu pamäti národa)

zdroj: Ústav pamäti národa

Protilietadlová raketová základňa

Aktívnym strážcom železnej opony sa vrchol Devínskej Kobyle stal až v 90-tych rokoch potom, čo tu socialistická armáda medzi rokmi 1979 a 1983 vybudovala protilietadlovú raketovú základňu. V 1983 sa do nej nasťahoval 6. protilietadlový raketový oddiel 186. protilietadlovej raketovej brigády Československej ľudovej armády a zostal tu až do roku 1997. Mal za úlohu strážiť socialistické Slovensko pred hrozbou “imperializmu”. Jednalo sa o demonštratívne, takzvané  “mierové” palebné postavenia slúžiace na zviditeľnenie vojenskej sily komunistického režimu v čase mieru.  Podobné vizuálne exponované základne sa vybudovali na viacerých miestach po krajine. V prípade vypuknutia ozbrojeného konfliktu sa technika presúvala do iných, chránenejších záložných palpostov. 

Verejnosti prístupná až od roku 2016

Čo skutočne skrývala raketová základňa dobre strážená za vysokým betónovým plotom sa verejnosť dozvedela až v roku 2016 keď sa celý areál voľne sprístupnil. Základňa pozostávala z troch súborov objektov – Áčko boli obytné budovy pre velenie, Béčko boli kasárne pre vojakov a Céčko boli objekty pre vojenskú techniku. Dokopy 20 stavieb, jedna malá pozorovateľňa a štyri odpaľovacie rampy. Aj potom, čo si väčšinu stavieb zabrala príroda sú mnohé z nich fascinujúce. Obrovská mierka betónových bunkrov, kde sa uskladňovali rakety, či masívnosť klenbových lodí zodolneného úkrytu veliteľstva vyvoláva celé spektrum pocitov i otázok. V objekte spustnutých kasární je ešte aj dnes cítiť na vtedajšie pomery nadštandardnú kvalitu. Spoločenské priestory mali veľkorysé rozmery, celosklenenú fasádu z dymového skla orientovanú do zelene či mramorovú podlahu. Tá sa pod nánosom zotletého lístia a rozbitého skla z fasád ešte stále dá miestami vytušiť. I obyčajné garáže pre vojenské vozidlá svojimi rozmermi zaskočia. 

zdroj: Tomáš Manina

Aká bude budúcnosť Devínskej Kobyly?

Masívnosť, odolnosť a špecifický charakter vojenských stavieb raketovej základne vyvoláva oprávnenú obavu ako s nimi do budúcna naložiť. Mnohé štandardné postupy tu neprichádzajú do úvahy a úlohu neuľahčuje ani mimoriadna ekologická hodnota chránenej krajinnej oblasti Devínska Kobyla, ktorá je a bude takouto záťažou ohrozená. Základňa má však potenciál stať sa pozoruhodným mementom minulosti a zároveň živým odkazom do budúcnosti, ktorý ukáže ako sa dokážeme vysporiadať s našou myšlienkovou i hmotnou históriou. Najbližšie roky ukážu, či budú jednotliví aktéri schopní nájsť udržateľné a zaujímavé riešenie.                                                                                                                    

Inšpiráciou, dúfajme, bude aj študentská ideová architektonická súťaž, ktorá práve prebieha (1.6. – 29.10 2021). Jej cieľom je navrhnúť program využitia areálu. Organizujú ju architekti z ateliéru Šebo Lichý s podporou ITB Development. Všetky informácie o súťaži nájdete na webovej stránke raketovazakladna.sk.

Andrea Bystrická a Juliana Gubišová