Tragická smrť 12-ročného chlapca: Homofóbna šikana je ničivejšia než iné jej formy, varuje psychológ

Minulú stredu 5. marca sa v úseku medzi železničnou zastávkou Košice-Ťahanovce a Ťahanovským tunelom odohrala tragédia, keď dvanásťročný chlapec ukončil svoj život skokom pod vlak. 

Podľa anonymného zdroja z chlapcovho okolia mohlo za tragickým rozhodnutím stáť dlhodobé homofóbne šikanovanie: „Všetci sa to boja povedať, ale zjavne to urobil kvôli šikane a strachu z inakosti. Chlapec sa hľadal, bol jemný, pre niekoho zženštilý. Rád sa jemne obliekal, mal samé kamarátky a asi žiadneho kamaráta. Postupne si uvedomoval, že je iný. Na svoju adresu si neraz vypočul, že je buze*ant, te*loš, tr*nska.“

Vyšetrovanie okolností stále prebieha

Na prípad upozornil ako prvý Inštitút ľudských práv prostredníctvom tlačovej správy. „Je strašné, že v našej spoločnosti sa môže stať, že 12-ročné dieťa trpí natoľko, že sa rozhodne ukončiť svoj život. Nesmieme to akceptovať. Homofóbne šikanovanie nemá v kultúrnej spoločnosti miesto,“ vyjadril sa k situácii Peter Weisenbacher, riaditeľ Inštitútu ľudských práv a spoluzakladateľ Dúhového PRIDE.

„Vyzývam predstaviteľov všetkých demokratických strán, aby sa zasadili za dôsledné vyšetrenie toho, čo k tomuto činu viedlo. Musíme však urobiť aj niečo preto, aby sme takýmto tragédiám v budúcnosti predišli. Je potrebné, aby vláda prijala efektívne opatrenia na prevenciu homofóbie a šikany medzi maloletými, ktorá sa často odohráva priamo v školách,“ dodal.

Krajské riaditeľstvo Policajného zboru v Košiciach potvrdilo fatálnu zrážku, pričom vyšetrovanie okolností prípadu stále prebieha. Hovorkyňa polície Jana Mésarová uviedla, že obhliadajúci lekár nariadil zdravotno-bezpečnostnú pitvu na zistenie presnej príčiny úmrtia. 

V súvislosti s touto tragickou udalosťou sme kontaktovali aj psychológa a riaditeľa IPčko.sk Mareka Madra, aby sme sa dozvedeli viac o problematike homofóbnej šikany. Zaujímalo nás, ako správne riešiť šikanu, v čom najčastejšie robia rodičia a školy chyby a aké kroky je potrebné podniknúť, aby sa podobným fatálnym tragédiám dalo predísť. 

• V čom je homofóbne šikanovanie špecifické oproti iným formám šikany?
• Čo sa deje v hlave dieťaťa, ktoré si takouto šikanou prechádza?
• Aké varovné signály by malo okolie vnímať?
• Ako by mali rodičia postupovať, ak zistia, že je ich dieťa obeťou šikanovania? 
• Čo ak škola situáciu nerieši a akú úlohu zohrávajú rovesníci pri prevencii?

V čom je homofóbne šikanovanie špecifické oproti iným formám šikany?

Homofóbne šikanovanie sa od iných foriem šikany líši tým, že neútočí len na konkrétne správanie alebo vlastnosti dieťaťa, ale zasahuje jeho identitu, ktorú si často ešte len formuje. Deti a dospievajúci, ktorí zažívajú šikanu kvôli svojej skutočnej alebo predpokladanej se*uálnej orientácii, sa môžu cítiť osamelo, odmietnuto nielen rovesníkmi, ale aj širším sociálnym okolím. Vrátane rodiny a školy.

Jednou zo špecifických čŕt homofóbneho šikanovania je aj to, že obete sa častejšie zdráhajú vyhľadať pomoc. Môže za tým byť strach z ďalšieho zneváženia, odhalenia ich identity, ale aj obava, že dospelí situáciu nepochopia, prípadne že sa stretnú s rovnakými predsudkami. Ak sa obeti nedostane podpory, šikana môže viesť k výraznému zníženiu sebahodnoty, úzkostiam, depresii a v niektorých prípadoch až k samopoškodzovaniu či suicidálnym myšlienkam.

Pre deti a mladých ľudí je obzvlášť traumatizujúce, keď sa v dôsledku homofóbneho šikanovania cítia, že ich existencia je v spoločnosti neakceptovateľná. Kým pri iných formách šikany môže existovať nádej, že sa zmenou prostredia alebo správania situácia zlepší, pri homofóbnom šikanovaní si mladý človek môže uvedomiť, že je terčom kvôli tomu, kým je.

To môže vyvolať hlboký pocit bezmocnosti a izolácie. Preto je nevyhnutné vytvárať v školách a komunitách bezpečné prostredie, kde bude jasne komunikované, že každý má právo na rešpekt a ochranu, bez ohľadu na svoju identitu.

Čo sa deje v hlave dieťaťa, ktoré si takouto šikanou prechádza?

Dieťa, ktoré prechádza homofóbnou šikanou, zažíva mimoriadne intenzívny psychický tlak. Ten môže mať hlboké a dlhodobé dôsledky na jeho duševné zdravie. V jeho mysli sa odohráva zmes strachu, hanby, pocitu osamelosti a sebahodnotenia, ktoré sú silne narušené negatívnymi skúsenosťami. Šikana spojená s identitou alebo vnímanou odlišnosťou zasahuje priamo do toho, kým dieťa je. Tým pádom je ešte ničivejšia než iné formy ubližovania.

V hlave dieťaťa môže neustále prebiehať vnútorný boj medzi tým, čo cíti, a tým, čo mu spoločnosť alebo jeho rovesníci hovoria, že je „správne“ či „normálne“. Môže prežívať intenzívny strach z odhalenia, najmä ak o svojej se*uálnej orientácii alebo identite ešte nehovorilo ani doma, ani s blízkymi.

Pocity neistoty a ohrozenia môžu vyústiť do seba-obviňovania a pochybností o vlastnej hodnote. Dieťa sa môže začať pýtať, či si šikanu „nezaslúži“ alebo či by malo zmeniť svoju osobnosť, správanie alebo dokonca vlastnú identitu, len aby zapadlo a nebolo vystavené ďalším útokom. Takéto skúsenosti môžu viesť k úzkosti, depresii, zníženej sebadôvere a v extrémnych prípadoch až k sebapoškodzovaniu či samovražedným myšlienkam.

Neustála bdelosť, vyhýbanie sa určitým miestam alebo ľuďom, strach z verejných situácií či dokonca nenávisť voči vlastnému telu a identite. Tie môžu byť výsledkom dlhodobého vystavenia homofóbnej šikane. Často sa objavuje aj pocit izolácie, keďže dieťa môže nadobudnúť presvedčenie, že mu nikto nerozumie alebo ho neprijme také, aké je. Ak sa k tomu pridá odmietanie zo strany rodiny alebo komunity, dieťa sa môže cítiť úplne bezmocné a nevidieť žiadne východisko.

zdroj: ipcko.sk

Aké varovné signály v správaní dieťaťa by mali rodičia a učitelia vnímať ako možné indikátory samovražedných myšlienok?

Medzi najčastejšie prejavy patrí náhla podráždenosť, časté výbuchy hnevu, úzkosť, hlboký smútok alebo apatia. Dieťa môže byť uzavretejšie, strácať záujem o aktivity, ktoré ho predtým bavili, alebo sa naopak správať impulzívne a riskantne. Dôležitým signálom je aj reč o smrti a beznádeji, keď dieťa vyjadruje myšlienky typu „Na ničom už nezáleží“, „Bolo by lepšie, keby som tu nebol/a“, alebo „Nikto by si to ani nevšimol“. Takéto výroky by nikdy nemali byť ignorované.

Sebapoškodzovanie môže byť spôsobom, akým sa dieťa snaží vyrovnať s vnútornou bolesťou. Varovné je aj to, ak dieťa začne rozdávať svoje veci, lúčiť sa s ľuďmi neobvyklým spôsobom alebo si „uzatvárať“ záležitosti. Môže ísť o príznaky toho, že sa pripravuje na ukončenie života. Problémy so spánkom a stravovaním, ako je výrazná nespavosť, nadmerná spavosť, znížená chuť do jedla alebo prejedanie, môžu naznačovať prehlbujúcu sa psychickú krízu.

Dieťa sa môže tiež začať izolovať, vyhýbať sa kontaktu s rodinou a priateľmi, odmietať komunikáciu a sociálne interakcie. Ďalším znakom môže byť zhoršenie školského prospechu, problémy s koncentráciou alebo náhly nezáujem o školu a učenie. Zvýšená impulzivita, riskantné správanie, experimentovanie s d*ogami a alkoholom alebo nebezpečné správanie v doprave a na internete môžu tiež naznačovať, že dieťa prežíva vážnu krízu.

Nezvyčajný pokoj po období depresie môže byť taktiež varovným signálom. Ak sa dieťa po dlhom období smútku a zdanlivej beznádeje náhle zdá byť pokojné a vyrovnané, môže to znamenať, že sa rozhodlo pre samovraždu a našlo v tomto rozhodnutí „riešenie“. Ak si rodičia alebo učitelia všimnú niektorý z týchto signálov, je dôležité ich neignorovať a začať s dieťaťom otvorenú, empatickú a nehodnotiacu komunikáciu. Priama otázka typu „Mávaš myšlienky, že by si nechcel/a žiť?“ nie je nebezpečná. Naopak, môže pomôcť dieťaťu otvoriť sa a vyhľadať odbornú pomoc. 

Ako by mali rodičia konkrétne postupovať v prípade, ak zistia, že je ich dieťa obeťou šikanovania? 

Prvým krokom je vytvorenie bezpečného priestoru na rozhovor, kde dieťa môže bez obáv hovoriť o svojich skúsenostiach. Je dôležité mu dať najavo, že nie je vinné za to, čo sa deje. Vyhýbanie sa obviňovaniu alebo podceňovaniu situácie je kľúčové. Frázy typu „to prejde“ alebo „musíš sa brániť“ môžu dieťaťu dať pocit, že jeho trápenie nie je brané vážne.

Prvým krokom je aktívne počúvanie bez podceňovania alebo zľahčovania situácie. Dieťa potrebuje cítiť, že mu rodič verí a jeho pocity sú legitímne. Frázy ako „to sa deje každému“ alebo „musíš byť silný/silná“ môžu viesť k ešte väčšiemu pocitu izolácie. Namiesto toho je dôležité dieťaťu potvrdiť, že to, čo zažíva, nie je v poriadku, a že existujú spôsoby, ako mu pomôcť. Podpora by mala byť zameraná na schopnosť situáciu riešiť inak ako násilím.

„Zničilo to život celej mojej rodine,“ vypovedá exčlen Jehovových svedkov. Podľa hovorcu organizácie sú „čestní a mierumilovní“

Ďalším krokom je dôkladné zmapovanie situácie. Ako často sa šikana deje, kto je do nej zapojený, kde a kedy prebieha. Na základe týchto informácií je vhodné kontaktovať školu. Ideálne je začať rozhovorom s triednym učiteľom alebo školským psychológom, ak je k dispozícii. Ak škola nemá odborníka na duševné zdravie, je vhodné obrátiť sa na výchovného poradcu, vedenie školy a CPP. Pri komunikácii so školou je dôležité zachovať konštruktívny prístup, vyjadriť obavy a očakávať konkrétne kroky na riešenie situácie.

Popri riešení situácie v škole je dôležité, aby rodičia poskytli dieťaťu emocionálnu podporu aj doma. Môže byť užitočné zapojiť ho do aktivít, ktoré mu pomôžu obnoviť sebadôveru a posilniť jeho sociálne väzby. Zároveň je vhodné sledovať jeho psychický stav. Ak sa objavia príznaky úzkosti, depresie alebo výraznej zmeny správania, je na mieste zvážiť odbornú pomoc psychológa. Odborník môže pomôcť dieťaťu zvládnuť dôsledky šikanovania, naučiť ho zvládacie stratégie a poskytnúť podporu pri znovunadobudnutí pocitu bezpečia.

Čo ak škola situáciu nerieši? 

Ak škola situáciu nerieši dostatočne alebo je šikana závažná (napríklad fyzické napadnutia, vyhrážky či kyberšikana), je potrebné zvážiť ďalšie kroky. Napríklad kontaktovanie školskej inšpekcie alebo príslušných autorít, ako je polícia či organizácie venujúce sa ochrane detí a mládeže.

Najdôležitejšie je, aby dieťa vedelo, že v tejto situácii nie je samo a že existujú spôsoby, ako šikanu riešiť. Práve pocit podpory a bezpečia môže byť preň rozhodujúci pri zvládaní tejto náročnej skúsenosti.

Ako by mali rodičia komunikovať, ak majú podozrenie, že dieťa je šikanované kvôli odlišnosti alebo se*uálnej orientácii?

Prvým krokom je nevyvíjať na dieťa tlak, aby sa okamžite zdôverilo. Namiesto priamych otázok typu „Si šikanovaný/šikanovaná?“ alebo „Prečo si iný/iná?“ je lepšie otvárať rozhovory nenásilne. Napríklad „Ako sa cítiš v škole?“ alebo „Ako vychádzaš s kamarátmi?“. Ak dieťa nerozpráva, je vhodné vytvárať bežné situácie na rozhovor. Napríklad počas spoločnej cesty autom, pri večeri alebo pri aktivitách, kde sa cíti uvoľnene.

Dôležité je tiež nehodnotiť a nepredpokladať. Ak dieťa naznačí, že sa necíti prijaté, rodič by mal reagovať s empatiou a bez zľahčovania jeho skúseností. Frázy ako „To prejde“ alebo „Možno si to len namýšľaš“ môžu dieťa ešte viac uzavrieť. Namiesto toho je dôležité dať mu najavo, že jeho pocity sú reálne a že rodič je pri ňom: „Mrzí ma, že sa tak cítiš. Chcem ti pomôcť. Ako ti môžem byť oporou?“

Ak sa dieťa prizná, že zažíva šikanu pre svoju orientáciu alebo iné aspekty identity, rodič by mal reagovať prijatím a podporou. Je možné, že samo ešte spracúva svoje pocity a potrebuje čas, aby pochopilo, kto je. Rodič môže vyjadriť pochopenie slovami: „Ďakujem, že si sa mi zdôveril/a. Chcem, aby si vedel/a, že ťa mám rád takého/takú, aký/aká si.“

zdroj: Unsplash/@kaitlynbaker, Unsplash/@kj2018

Čo ak dieťa mlčí? 

Pokiaľ dieťa váha s odpoveďami alebo sa bojí hovoriť, môže pomôcť, ak rodič sám pomenuje niektoré možné pocity, aby mu ukázal, že ich chápe. Takýto prístup mu môže pomôcť otvoriť sa a uvedomiť si, že má v rodičovi oporu. Rodič by mal byť pripravený na rôzne reakcie. Od popierania cez hnev až po slzy. Namiesto snahy dieťa okamžite „opraviť“ alebo „upokojiť“. Je dôležité nechať ho prežívať emócie a uistiť ho, že je v bezpečí. Pomáha aj zdôrazniť, že šikana nie je jeho chyba a že existujú spôsoby, ako situáciu riešiť.

Ak dieťa naznačuje, že sa cíti bezmocne alebo uvažuje o smrti či úteku, rodič by mal vyhľadať odbornú pomoc. Školského psychológa, CPP, odborníka na duševné zdravie alebo krízové centrum. Často sa deti boja, že rodičia budú konať proti ich vôli (napr. pôjdu priamo za agresormi), preto je dôležité ich uistiť, že riešenie bude prebiehať tak, aby sa cítili bezpečne.

Dôležité je tiež, aby rodič pracoval na svojom vlastnom vzdelávaní o LGBT+ témach a iných identitách, ak sú súčasťou šikany, ktorú dieťa zažíva. Ak si nie je istý, ako na danú tému reagovať, môže vyhľadať informácie z odborných zdrojov alebo sa obrátiť na organizácie, ktoré sa tejto problematike venujú.

V niektorých rodinách môžu prevládať tradičnejšie či konfrontačnejšie prístupy k riešeniu šikany… Ako by mali rodičia postupovať?

V prostredí, kde môžu prevládať tradičnejšie postoje k výchove, je pre rodičov kľúčové uvedomiť si, že takéto prístupy môžu situáciu ich dieťaťa ešte zhoršiť. Šikana, najmä tá, ktorá súvisí s identitou dieťaťa, je obzvlášť citlivá a vyžaduje dôkladnú a empatickú reakciu.

Tam, kde môžu byť postoje k šikane stále ovplyvnené presvedčením, že „deti si to vyriešia medzi sebou“, je dôležité komunikovať s učiteľmi, výchovným poradcom, CPP alebo školským psychológom a jasne vyjadriť očakávanie, že škola situáciu bude riešiť. Ak škola reaguje neadekvátne alebo situáciu bagatelizuje, je potrebné postupovať, ako som uviedol vyššie. 

Dôležité je tiež pomôcť dieťaťu vybudovať zvládacie stratégie. To znamená učiť ho, ako reagovať na šikanu bez toho, aby sa vystavilo ďalšiemu nebezpečenstvu. Rodičia môžu spolu s dieťaťom nacvičiť, ako odpovedať na verbálne útoky, kedy je bezpečné sa brániť a kedy je lepšie vyhľadať pomoc dospelého. V prípade kyberšikany je potrebné naučiť dieťa, ako ochrániť svoje súkromie online a ako nahlásiť nevhodné správanie.

Je na mieste vyhľadať odbornú pomoc. To môže byť náročné najmä v regiónoch s nedostatkom psychológov. Preto je dobré informovať sa o možnostiach anonymnej online podpory či krízových liniek. Kultúrne špecifiká regiónu môžu zohrávať úlohu aj pri reakciách širšej rodiny alebo komunity. Ak napríklad starí rodičia či iní príbuzní zastávajú názor, že „dieťa sa musí naučiť brániť samo“, je vhodné viesť s nimi trpezlivý dialóg. Vysvetliť, prečo je potrebný iný prístup. Ukázať im konkrétne príklady negatívnych dopadov šikany môže pomôcť zmeniť ich pohľad.

Najdôležitejšie je, aby dieťa cítilo, že má v rodičoch bezpečné útočisko. Aj keď ho škola alebo rovesnícke prostredie môže odmietať, domov by mal byť miestom, kde môže byť samo sebou a kde je bezpodmienečne prijaté. Rodičia sú preň kľúčovou oporou – ich pochopenie, trpezlivosť a aktívna podpora môžu byť tým, čo mu pomôže prekonať túto náročnú situáciu.

Akú úlohu zohrávajú rovesníci pri prevencii šikanovania?

Rovesníci zohrávajú v prevencii šikanovania kľúčovú úlohu, pretože tvoria sociálne prostredie, v ktorom sa šikanovanie deje. Ich postoj môže významne ovplyvniť dynamiku moci medzi agresorom a obeťou. Ak sa postavia na stranu obete, môžu zásadne zmeniť situáciu a zabrániť tomu, aby sa šikanovanie prehĺbilo alebo opakovalo. Naopak, ak ostanú pasívnymi pozorovateľmi alebo dokonca podporia agresora, šikanovanie môže zosilnieť.

Motivovať rovesníkov k tomu, aby sa postavili na stranu obete, je možné viacerými spôsobmi. Prvým krokom je vzdelávanie a budovanie empatie. Deti a mladí ľudia si často neuvedomujú, aký vážny dopad môže mať šikanovanie. Prostredníctvom interaktívnych workshopov, diskusií a príbehov z reálneho života môžu pochopiť, aké je dôležité byť aktívnym obhajcom spravodlivosti a ako ich postoj môže pomôcť zastaviť ubližovanie.

Ďalším spôsobom je posilňovanie rovesníckeho vedenia. Školy môžu vytvárať programy rovesníckej podpory, kde budú starší alebo skúsenejší žiaci vzorom pre mladších. Rovesníci môžu byť školení v tom, ako zasiahnuť bezpečným spôsobom – napríklad tým, že verbálne vyjadria nesúhlas so šikanou, poskytnú podporu obeti alebo upozornia učiteľa či školského psychológa.

Dôležitou súčasťou motivácie je aj podpora pozitívneho skupinového správania. Ak sa v triede alebo škole vytvorí kultúra, kde je rešpekt a vzájomná podpora normou, bude pre žiakov prirodzené zasiahnuť v prospech obete. To možno dosiahnuť systematickým posilňovaním hodnôt rešpektu a spolupráce prostredníctvom školských kampaní, spoločných projektov a aktivít podporujúcich tímovú spoluprácu a participáciu.

Rovesníkov možno motivovať aj tým, že im poskytneme konkrétne nástroje na efektívne reagovanie. Mnohí sa boja postaviť na stranu obete, pretože nevedia, ako správne konať, alebo sa obávajú, že sa sami stanú cieľom agresora. Ak dostanú jasné usmernenia a podporu od dospelých, zvýši sa ich ochota zasiahnuť.

Ako by mala škola postupovať v prípade, že identifikuje u dieťaťa známky psychickej záťaže, ktorá by mohla viesť k samovražedným myšlienkam?

Je nevyhnutné okamžite a citlivo zasiahnuť. Prvým krokom je vytvorenie bezpečného prostredia. Odborníci, ako školskí psychológovia, sociálni pracovníci alebo učitelia, by mali s dieťaťom viesť rozhovor, ktorý nie je konfrontačný, ale naopak empatický a podporujúci. Mali by klásť otvorené otázky, ktoré umožnia dieťaťu hovoriť o svojich pocitoch, zážitkoch a myšlienkach bez strachu z odsúdenia.

Ak sa objavia signály, že dieťa premýšľa o samovražde, je nutné bezodkladne kontaktovať odborníka na duševné zdravie. Škola by mala mať vypracovaný krízový plán, ktorý obsahuje jasné postupy v takýchto situáciách. Ten by mal zahŕňať aj kontaktovanie rodičov dieťaťa s citlivým a rešpektujúcim prístupom. Rodičia by mali byť informovaní o situácii, avšak spôsobom, ktorý nevyvoláva paniku, ale naopak vedie k spolupráci na riešení problému.

Súčasne je dôležité riešiť aj samotnú situáciu šikanovania. Ak je situácia natoľko vážna, je nevyhnutné zabezpečiť okamžitú bezpečnosť dieťaťa. To môže zahŕňať aj privolanie odbornej pomoci alebo sprevádzanie dieťaťa na odborné vyšetrenie k psychiatrovi. Po takomto zásahu je dôležité sledovať, ako sa dieťa cíti, udržiavať s ním pravidelný kontakt a poskytnúť mu dlhodobú podporu.

Čítajte viac z kategórie: Zo Slovenska