Tri roky vojny na Ukrajine, tri príbehy a jasný odkaz: Mier netrvá navždy. Buďte vďační za pokojnú oblohu

Sú to už tri roky, čo sa za našimi hranicami odohráva ozbrojený konflikt. V skoré ráno 24. februára 2022 sa Ukrajina prebudila do vojny. Rusi zahájili nevyprovokovaný útok. Hoci mnohí Ukrajinci tušili, že niečo podobné príde, ostali v šoku. 

Za tri roky prišli o život desaťtisíce vojakov a státisíce prišli k zraneniam. Podľa správy OSN z februára 2025 bolo zabitých viac ako 12 654 civilistov a ďalších 29 392 bolo zranených. Štvrtina Ukrajincov opustila svoju krajinu.

Za týmito číslami sa však skrývajú konkrétni ľudia. Matky, ktoré prišli o svojich synov. Deti, ktoré prišli o svojich otcov. Celé rodiny, ktoré stratili domov. Ľudia, ktorí už navždy ostanú poznačení vojnou fyzicky a psychicky.

My ti prinášame tri príbehy, každý je v niečom iný, no predsa majú niečo spoločné. Všetci sa 24. februára 2022 prebudili do iného sna. Sna, v ktorom sa ich život zmenil od základov. Z mladého kuchára užívajúceho si život v Odese sa stal vojak. Mladá dizajnérka Tetiana síce bývala nejakú chvíľu v Kyjeve, dnes žije v Bratislave. Podnikateľka Zoriana síce stále žije v Kyjeve, no zmenilo sa jej prežívanie bezpečnosti.

EXKLUZÍVNE: Tajná ukrajinská dronová základňa ukrytá v podzemí. Slováci boli na mieste, kam sa bežní ľudia nedostanú

Všetci traja tvrdia, že vojna nie je len vzdialeným problémom, ale niečím, čo sa môže kedykoľvek dotknúť ktorejkoľvek krajiny. Preto apelujú na vďačnosť za mier a pripravenosť.

Viktor, 34 rokov, vojak v pobrežnej hliadke na juhu Ukrajiny

Kde teraz žiješ a čo robíš?

Som vojak v pobrežnej hliadke na juhu Ukrajiny. 

Čo si robil pred vojnou?

Pracoval som ako kuchár v sushi bare v Odese, mojom rodnom meste. Boli to úžasné časy, bol som mladší a zdravší.

Čo ti najviac chýba zo života spred vojny ?

Možnosť plánovať a organizovať si život. Momentálne nemôžem nič plánovať, ani deň dopredu. Úplne som stratil slobodu mať nad svojím životom kontrolu. A nielen ja. Každý. Žijeme len pre daný deň.

Čo by si odkázal ľuďom, ktorí žijú v mieri?

Buďte vďační za pokojnú oblohu, za to, že nemáte vojnu. A prosím, neopakujte naše chyby. Vždy je dobré byť pripravený na najhorší možný scenár, kde sa môžeš spoľahnúť iba na seba, na svoje schopnosti. Prečo? Ľudia sú zvyknutí na svoju komfortnú zónu a myslia si, že bude trvať naveky. Myslia si, že mier, finančná stabilita bude trvať navždy, ale vidíme, že to tak nie je.

Svet sa rapídne mení, myslím si, že mierové časy sú preč, môžeš to vidieť v juhovýchodnej Ázii či v moslimských krajinách. Musíme čeliť výzvam a pokračovať v živote, snažiť sa byť šťastní a byť užitoční pre ostatných aj v takýchto podmienkach.

Je to bežný problém, máme nejaké predstavy o našej budúcnosti, a keď sa očakávania nestretnú s realitou, trpíme. Ale možno sa Trumpovi podarí vyriešiť problém. Potom nás budú čakať nové výzvy – možno expanzia Číny, expanzia Islamského sveta. Myslím si, že Trump chce byť mierotvorca a zanechať veľkú stopu v histórii ako prezident, ktorý urobil Ameriku opäť veľkou.

Zoriana, 50 rokov, podnikateľka, Kyjev

Kde teraz žiješ a čo robíš?

Žila som a žijem v Kyjeve. Vonkajšia stránka môjho života sa nezmenila.

Tušila si, že Rusko zaútočí?

Bolo veľa informácií, že sa niečo chystá. Ľudia sa pripravovali na to najhoršie.

Zdalo sa, že sa pripravovali… Ale na toto sa nedá pripraviť, pretože z pohľadu modernej civilizovanej osoby vojna nie je možná. Je príliš nezmyselná a zastaraná. A napriek tomu sa to stalo 24. februára.

Pamätáš si prvý deň vojny?

24. februára bolo zničeného príliš veľa. Nielen domy a celé mestá, ale aj predstava o relatívnej bezpečnosti existencie sa rozplynula. Vnímanie plánovania sa skreslilo. A to hlavné – my sme to prekonali, ale Západ to ešte čaká. Toto je posolstvo, ktoré som chcela odovzdať ľuďom, ktorí žijú v iluzórnom mieri svojej krajiny.

Tetiana, 29 rokov, dizajnérka

Kde teraz žiješ a čo robíš?

Žijem na Slovensku v Bratislave a pracujem na diaľku pre ukrajinskú spoločnosť.

Kde si žila a čo si robila pred 24. februárom?

Žila som v Kyjeve, žila som tam aj počas vojny. Dva roky.

Tušila si, že Rusko zaútočí?

Rusko zaútočilo už v roku 2014, pred 24. februárom sa už objavovali správy o začiatku plnohodnotnej invázie, ale nikto tomu neveril, bolo to absurdné, pretože žijeme v 21. storočí… ale.

Pamätáš si prvý deň vojny?

Áno, bol to neuveriteľný chaos, ľudia boli vystrašení, v práci nám dali výplatu, aby sme mohli odísť, a keď sme prechádzali cez most, počuli sme výbuchy, bolo to nebezpečné, nad hlavami lietali vojenské lietadlá. Ľudia vykupovali celé obchody. Mnohí odišli a vznikli veľké zápchy. Tí, čo zostali, pripravovali zásoby potravín, neustále sa ozývali letecké poplachy.

Čo ti najviac chýba z predvojnového života?

Bezpečnosť v krajine, pokoj, istota v budúcnosti.

Aká bola pre teba najväčšia zmena?

Strata domova.

Aký odkaz by si chcela odovzdať ľuďom žijúcim v mierových krajinách?

Nezabúdajte, že toto je vojna, je to strašné, ľudia práve teraz zomierajú. Ak chcete pomôcť – pomôžte krajine, armáde, Ukrajincom, podpora je veľmi dôležitá.

Čítajte viac z kategórie: Zahraničie