Trumpova ekonomická taktika naráža na realitu: Donald strieľa slepými nábojmi z éry Bismarcka (KOMENTÁR)

Vo svete politiky neraz platí, že čo fungovalo pred sto rokmi, nemusí nevyhnutne fungovať dnes. Donald Trump, známy svojou priamočiarosťou a presvedčením, že obchodné bariéry sú tou najrýchlejšou cestou k úspechu, sa inšpiruje minulosťou.

Vďaka tomu vracia na výslnie akéhosi „zabudnutého“ prezidenta Williama McKinleyho. McKinleyho meno sa dnes skloňuje najmä pre jeho zbožňovanú zbraň – clá. Problém je, že Trump si tento nástroj veľmi rád požičiava, ale aplikuje ho v úplne inom historickom kontexte. Pripomína tak strelca, ktorý siaha po starých puškách z éry Bismarcka – no len s napchatými slepými nábojmi.

Kde sa berie Trumpova láska k clám?

Samotný Trump je presvedčený, že ak Spojené štáty voľakedy zbohatli aj vďaka clám, musia z nich profitovať aj dnes. V tomto duchu sa s obdivom odvoláva na McKinleyho, ktorý podľa neho „urobil našu krajinu veľmi bohatou prostredníctvom ciel a talentu“.

McKinley bol v 19. storočí skutočne zapáleným ochrancom domáceho priemyslu. Ako kongresman presadil slávny McKinleyho colný zákon z roku 1890 a do bojového arzenálu si nakládol čo najvyššie clá na mnohé dovozy. Vo vtedajšom kontexte to dávalo zmysel: mladá priemyselná Amerika potrebovala odolať európskym konkurentom a udržať si domácu prosperitu.

Trump si z toho berie príklad. Clá vníma ako jediné a univerzálne riešenie pre všetky americké ekonomické či dokonca geopolitické problémy. Lenže ako podotýka McKinleyho biografia, v tých časoch „dokonca aj americké námorníctvo často považovalo svoju primárnu úlohu za ochranu obchodu“ – inými slovami, ekonómia bola v jadre národnej bezpečnosti, ale jej ciele boli odlišné. McKinley totiž cielil najmä na domáce publikum a stabilitu, kým Trump chce prostredníctvom hrozieb ciel ohýbať správanie iných krajín.

Prečo colná „páka“ ako zahraničnopolitický bič nefunguje

Trumpova motivácia je diametrálne odlišná než tá, ktorú presadzoval McKinley. Kým starý prezident kládol dôraz na domácu sebestačnosť, Trump vidí clá ako zahraničnopolitickú páku, pomocou ktorej prinúti iných hráčov k ústupkom.

Ako ukazuje príklad z kolumbijskej hranice, túto taktiku využíva na to, aby si vynútil deportáciu migrantov, pričom argumentuje clo ako „trest“, ak krajina nespolupracuje. Rovnakú hrozbu spomenul voči Mexiku, Kanade či Číne.

Táto stratégia má však svoje limity. Po prvé, ak Spojené štáty zavádzajú clá ako „trest“ alebo „hrozbu“, iné krajiny môžu reagovať buď odvetou, alebo v lepšom prípade iba vyčkávajú. Okrem toho platí, že čím viac si Washington pochováva dôveru partnerov, tým viac ich povzbudzuje k hľadaniu iných alternatív.

Až sa jedného dňa môže stať, že USA už nebudú mať vo svete takú výsadnú pozíciu vo vyjednávaniach, pretože si tieto vzťahy postupne zničia. Ako uvádza bývalý vysokopostavený poradca Bieleho domu Aroop Mukharji vo svojom texte pre prestížny časopis Foreign Affairs, „akékoľvek hrozby vysokých ciel narúšajú trhy, oslabujú aliancie a podkopávajú celý systém, ktorý USA vybudovali po druhej svetovej vojne.“

zdroj: TASR/AP Photo/Evan Vucci

Dve rozdielne storočia, dve rozdielne reality

McKinley fungoval vo svete, kde bolo bežné, že politické elity aj široká verejnosť podporovali vysoké dovozné clá. Začiatkom 20. storočia ešte len dozrievala predstava o voľnom obchode, globalizácia bola v plienkach a Spojené štáty naplno rozbiehali svoju priemyselnú expanziu. Mnohí voliči aj podnikatelia od colnej politiky očakávali jasné výhody.

Dnes je ale americká ekonomika neporovnateľne väčšia a silno integrovaná do svetového trhu. Dovozy a vývozy nepredstavujú len dočasnú záležitosť, ale stali sa nevyhnutnou súčasťou produkcie a spotreby. Kým McKinleyho „bublina“ mala klásť dôraz na posilňovanie domáceho priemyslu a ochranu pracovných miest, u Trumpa ide skôr o nesystematickú kolíziu s partnermi. Ako píše ďalej v texte Aroop Mukharji, v roku 1890 boli „clá vnímané ako nástroj na dosiahnutie ekonomickej sebaobrany“, dnes ich Trump používa „ako kľúč na zatlačenie zahraničných vlád do rokovaní o veciach, ktoré s obchodom často nesúvisia“.

Tým vzniká paradox: Trump tvrdí, že sa inšpiruje McKinleym, no v skutočnosti má McKinleyho model obrátený naruby. A vo finále môže hroziť, že keď colnými hrozbami skutočne vystraší obchodných partnerov, bude musieť tieto sankcie realizovať. Ak tak urobí, následná obchodná vojna s najväčšími partnermi by citeľne zdvihla ceny tovarov v USA, ohrozila pracovné miesta a podkopala dopyt po amerických produktoch v zahraničí.

Poučenie od „zabudnutého“ prezidenta

Mnohí kritici konštatujú, že McKinleyho colná politika sa napokon ukázala byť zastaranou. Nemožno však povedať, že by bola v jeho ére úplným fiaskom. Odstavenie McKinleyho z Kongresu v roku 1890 sa dialo aj pod vplyvom „gerrymanderingu“ – teda úprav volebných obvodov. O tri roky neskôr bol zvolený za guvernéra Ohia a napokon dvakrát za prezidenta.

Trump a Putin sa dohodli. „Putin aj Zelenskyj chcú vidieť koniec tejto vojny,“ vyhlásil americký prezident

Podstatné ale je, že McKinley – najmä pred nástupom do Bieleho domu – vnímal opatrenia v oblasti ciel hlavne ako nástroj vnútornej ochrany. Menej ho zaujímala expanzia na zahraničné trhy, než skôr stabilné ekonomické zázemie v Spojených štátoch. Jeho myšlienky sa opierali o jednoduchú logiku: ak domáca výroba dokáže uspokojiť spotrebu, krajina bude prosperovať a vyhne sa strachu zo zahraničnej konkurencie.

Lenže ani McKinleyho to, napokon, neuchránilo pred vstupom do vojny so Španielskom, kolonizačnými konfliktmi či vysielaním jednotiek do Číny počas tzv. Boxerského povstania. Inými slovami, starý model sebestačnosti bol čoskoro vytlačený realitou vzrastajúceho amerického imperializmu. Príbeh o tom, ako chcel McKinley predovšetkým „mier cez colné sadzby“, sa tak zlomil vo chvíli, keď si geopolitické záujmy vypýtali svoju daň.

Hľadá sa zmysluplné riešenie

Kritizovať clá ako také neznamená tvrdiť, že krajiny nemajú chrániť svoje strategické odvetvia. Naopak, občasné cielené clá na kľúčové sektory môžu byť legitímne – najmä ak slúžia na podporu výskumu, údržbu dôležitých priemyselných odvetví či potravinovú bezpečnosť. Lenže Trump siaha po „veľkom kladive“ a hrozí ním na všetkých okolo seba, akoby jedinou diagnózou bolo, že „všetko je defekt“ a jediným univerzálnym liekom je „buchnúť po tom“.

Problémom je, že svet takto nefunguje. Cielené opatrenia síce môžu krátkodobo priniesť čosi do štátnej kasy, avšak dlhodobé následky neraz prevážia zisky. Na rozsiahlom a globalizovanom trhu sa prepliesť s vysokými clami znamená oslabiť vlastných spotrebiteľov, obchodné reťazce, ale aj investorov. Tak ako Trump, ani iné krajiny nespia na vavrínoch, a ak ich Amerika tlačí do kúta, zareagujú podobne.

To všetko pripomína niekdajšiu Bismarckovu politiku železa a krvi, ktorú si Trump akoby romantizuje – lenže v realite 21. storočia to vyznieva ako nebezpečná hra. Ak chcú Spojené štáty budovať dôveru a zároveň si chrániť záujmy, nemali by všetko staviť na moment prekvapenia a silu.

McKinleyho i Bismarckova éra sú dnes vzdialené aj na mapách a kde kedysi mohla fungovať politika importných bariér, dnes môžu clá predstavovať skôr politický bumerang.

Trump tak zatiaľ „strieľa slepými nábojmi“ – zdá sa to efektné a mohutné. Ich reálna sila je ale často preceňovaná a z dlhodobého hľadiska môže ohroziť americkú reputáciu aj stabilitu svetovej ekonomiky. Clá môžu vyzerať ako lákavý nástroj moci. Minulosť nám však jasne ukazuje, že takéto krátkozraké opatrenia vedú skôr k chaosu než k sľubovanému zisku. A to je varovanie, ktoré by mal Washington brať na vedomie – nielen v záujme vlastnej prosperity, ale aj medzinárodného poriadku.

Komentár vyjadruje názory autora, ktoré nereprezentujú postoje celej redakcie.