Umenie slova na Slovensku neumrelo: „Slam poetry nie je skutočná poézia,“ vysvetľuje majsterka republiky

O Slam Poetry sa na Slovensku zatiaľ málo rozpráva a ešte menej vie. Napriek tomu sa u nás nájdu poetické špičky tohto žánru, ktoré nás dokonca reprezentujú aj v zahraničí. Možno si ani nevedel, že najbližšie majstrovstvá Slovenska budú v Banskej Bystrici už v októbri. Ak si však o tento performatívny žáner hovoreného slova ešte nezakopol, Potopa Baša ti rada vysvetlí, o čo ide. 

Slovenskí slameri organizujú kultúrne akcie po celom Slovensku a za posledné roky sa prerástli z Košíc smerom na západ raketovou rýchlosťou. O titul Majstra Slovenska každý rok bojujú desiatky poetov a skutočnou špičkou sa stane len ten, kto získa priazeň publika. Víťazom každej „slamovej“ akcie je totiž ten, koho si zvolia samotní diváci. 

Najčastejší opis Slam Poetry znie nejak takto: „Slam je performatívna forma poézie, ktorá kombinuje prvky poézie a divadla.“ Táto definícia však nedostačujúca a aj ak k nej doplníme, že hlavnými piliermi „slamu“ je aj dobrý text, mimika, pohyb, rytmus a princíp improvizácie, pravdepodobne ti to veľa nepovie. Ironicky teda ide o žáner, ktorý využíva najmä slová, no sám sa nimi ťažko opisuje. 

Jednoducho, kto na Slam Poetry nebol, ťažko si ju vie predstaviť. Organizátori básnických večerov sem-tam dokonca vytiahnu vetu: „Slam je všetko, čo nie je hocičo iné.“

Aby sme teda skúsili porozumieť tomuto žánru viac, privolali sme si na pomoc poslednú majsterku Slovenska v Slam Poetry. Potopa Baša scénu poetov reprezentuje už roky a minulý rok zastupovala Slovensko na majstrovstvách Európy v Antverpách. 

 

 

 

 

 

Zobraziť tento príspevok na Instagrame

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Príspevok, ktorý zdieľa SLAM POETRY SK (@slampoetrysk)

• Prečo práve Slam Poetry?
• Čo jej už pripadá cez čiaru?
• Považuje Slam Poetry za kontroverzné umenie?
• Čo vraví na kritiku?

V prvom rade, prečo sa realizuješ práve cez slam?

K slamu som sa dostala relatívne náhodou približne pred 5 rokmi na odporúčanie kamaráta Matúša Kolesára. Nezačala som s tým nutne kvôli potrebe sa akokoľvek realizovať, no krôčik po krôčiku som si veľmi obľúbila hneď viacero aspektov, ako napríklad:

Niektoré tvoje texty vedia byť aj veľmi osobné alebo intímne. Máš nejakú hranicu medzi tým, čo si ochotná prezradiť v básni, a tým, čo už ti príde „príliš“?

Nie a zároveň áno. Vyrastala som dlho v domácnosti, kde sme sa témy intimity a mnoho iných tém dotýkali často veľmi okrajovo, a narazili sme tak na nejedno tabu, alebo dokonca aj zbytočnú démonizáciu. Ak sa nám kedykoľvek podarilo túto bariéru prekročiť bez nedorozumení, cesta viedla (chvalabohu) cez nadhľad a humor.

Myslím, že toto nastavenie som si premietla aj do svojej tvorby ako spôsob bezpečného nabúravania aj tých vlastných zbytočných blokov a bariér.

Uznávam, že niekedy to môže pôsobiť ako póza, niekedy ako tlačenie na pílu a neraz to možno tak aj je. Vtedy sú to také „zakopnutia“, skrz ktoré hľadám vlastný postoj, komfortnú zónu a svoj autentický hlas v rozprávaní o témach, ktoré ma v hlave vždy nejak „svrbeli“.

Sama sa tak postupne kalibrujem a ladím svoj pohľad na intimitu, otvorenosť a prípadne aj vulgárnosť.

zdroj: Archív Potopa Baša

Myslíš si, že Slam Poetry je kontroverzný typ umenia?

Myslím si, že existujú slameri, slamerky, slamerstvá a aj samotné slamy, ktoré vedia byť pre ľudí nejakým spôsobom kontroverzné. Zároveň som ale presvedčená, že každý si tam vie úplne rovnako nájsť ten svoj „balzam na dušu“. To je krása rôznorodosti tohto žánru, a rôznorodosť mne osobne teda kontroverzná nepríde.

Môžeme sa vďaka nej učiť lepšie načúvať, spoznávať a komunikovať, prípadne otvorene diskutovať individuálne postoje aj napriek ich odlišnosti. Slam by som označila skôr ako progresívnu formu (aj keď progres je dnes tiež, bohužiaľ, nie úplne populárny výraz), ktorá nás nachvíľu vytiahne z našich bublín a umožní nakuknúť do iných.

Čo si myslíš o kritike typu „Slam Poetry nie je skutočná poézia“?

Je to pravda. Slam poetry je poézia neskutočná. Slam poetry je vlastne hoax. Zdieľajte ju, kým ju nezmažú.

V skratke, ale v prvom rade neviem, kto určuje, čo je tá skutočná poézia a čo nie. Tá „tradičná“ poézia má totiž v slame svoje zastúpenie tiež, rovnako ako acapella rap, poviedkárstvo, folk, storytelling, alebo teda ľudové rozprávačstvo, glosovanie, spoločenská kritika, citový výlev, prúd myšlienok…

Príď na stage a povedz zo tri haiku, bude to v „cajku“. Hlavnou podmienkou je byť autorom toho, čo prednášaš.

V slame ide aj o performance, nielen o text. Čo robí podľa teba slamera dobrým performerom?

Autenticita. Vždy. Nie vždy pozná človek svoju performerskú identitu hneď od začiatku, ale super je, že sa to dá trénovať. V kľude sa inšpiruj, skús si text zaspievať, ak ťa to baví. Skús pri prednese potancovať, prejsť sa, možno aj tak prídeš na to, že ti je najlepšie stáť na mieste, a to je úplne v poriadku tiež.

Hlavne nájdi polohu prednesu, ktorá ti z toho všetkého vyhovuje najviac. Buďte svoji (svoji a žiadni iní). Zároveň sa ale nebojte experimentovať a skúšať pri tom rásť. Je to prirodzené.

zdroj: Archív Potopa Baša

Máš v pamäti nejakú odozvu divákov, ktorá ťa ovplyvnila alebo ti dala pocit, že to má význam robiť?

Tomu ver. Už len prítomnosť publika, ktoré žáner zaujíma, je veľká vec. A že to publikum posledné roky spolu so scénou rastie! Všeobecne, posledné slamové majstrovstvá SR v Tabačke plnej divákov, ktorí sa prišli pozrieť na to, ako sa na jednom pódiu predviedli ľudia z rôznych kútov Slovenska, z rôznych subkultúr, s rôznymi príbehmi a posolstvami, a aj napriek rozdielom našli tú spoločnú reč, ktorou bolo práve slamovanie.

Ak to nie je dôvod tento žáner „pestovať“ ďalej, tak neviem čo. Potom tu bol ešte taký osobný svetlý moment počas slamovania na festivale Pohoda, keď som v publiku vzadu zahliadla diváka, ktorý si recitoval môj text so mnou ako karaoke. To ma dojalo a celkom nakoplo k pokračovaniu so slamom. Dobrý egoboost nemôže byť zlý.

Ktorý je tvoj obľúbený text a prečo?

Od druhých slamerov by som vymenovala aj top 20 bez závislosti od poradia. Slovenské slamové esá ako Mara, Samčo, Jánoš, Bedňa, Klobušník, Freya, Monos, Sveťo Šomšák a mnoho ďalších ma neraz chytili slovom za srdce. Čo sa ale mojich textov týka, je to trochu ťažšie.

Obľúbený text asi nemám, ale moja obľúbená performance je Omša, ktorá je vždy zhotovená na mieste ako polo-improvizácia, ktorá je prednášaná ako tradičné záverečné požehnanie zahŕňajúce reakciu publika, ktoré hromadne pravidelne zvoláva „AMEN“.

Niektorí si môžu myslieť, že ide o znesväcujúcu satiru, pre mňa je to skôr univerzálna pocta a prejav vďaky formou, s ktorou som sa pravidelne stretávala odkedy si dokážem čokoľvek pamätať, a hoci je môj vzťah s náboženstvom veľmi vlažný, je to stále súčasťou mojej vnútornej kultúry.

Touto formou, aj s dávkou nadhľadu a humoru, vzdávam vďaku v prvom rade divákom, následne účinkujúcim a na záver aj organizátorom.