Už je to 5 rokov. Ak umrie ďalší novinár, budeme za to môcť my všetci

Presne dnes je to už 5 rokov, čo Slovensko postihla udalosť, ktorá je sotva hodná krajín tretieho sveta. Vražda investigatívneho novinára Jána Kuciaka v jeho rodinnom dome vo Veľkej Mači otriasla naším národom v samotných základoch. S odstupom pol desaťročia sa však zdá, že Protesty za slušné Slovensko boli skôr len dobovým ošiaľom.

Prečo Ján Kuciak zomrel, je stále predmetom vyšetrovania, a kto som ja, aby som ukázal prstom na objednávateľa vraždy, keď to nedokáže ani samotný súd. Je viac menej jasné, že investigatívec stúpil na prsty niekomu, kto považoval za adekvátnu reakciu zobrať ľudský život. S prípadom sa spája najmä meno Marian Kočner, no o to teraz nejde.

Prvá smrť novinára bola vinou jednotlivca, ktorého činy sa nedajú nazvať ničím iným než zverstvom a len ťažko by sa dali spojiť s čímkoľvek ľudským. Ak však, nedajbože, umrie ďalší z našich radov, bude to vina nás všetkých. Nalejme si čistého vína – Slováci nenávidia novinárov a novinárske remeslo.

Dôkazy sú všade

Je to jasné, keď počúvame našich politikov, je to jasné, keď počúvame rozhovory na ulici a je to nad slnko jasné, keď čítame komentáre na sociálnych sieťach. Sme hyeny, krysy, klamári, agenti platení všetkými možnými stranami. Sme ľudský odpad, ktorý ľuďom len vymýva mozgy a ktorý vedome a naschvál šíri nepravdivé, manipulatívne informácie.

Klamali sme, keď sa započala vojna na Ukrajine. Klamali sme, aj keď mladík s nacistickými sklonmi zavraždil dvoch členov LGBTQ+ komunity na Zámockej ulici. Klameme vždy, keď v našich článkoch spomenieme prezidentku Čaputovú a zdanlivo dokonca zavádzame, aj keď informujeme o aktuálnom počasí.

Zvyšné príklady si pokojne domysli. Ide o zvláštny fenomén, ktorý je typický pre našu krajinu. Nerád spomínam sám seba, no v tomto prípade to bude potrebné, aby som sa dostal k mojej pointe. Zoznamovať sa nemusíme. Podstatné je, že žurnalistiku v súčasnosti študujem na univerzite, kde ju vyučujú tí najetablovanejší profesionálni slovenskí žurnalisti.

zdroj: TASR/Martin Baumann

Učia nás neklamať, učia nás informácie predať profesionálne a v súlade so všetkými zákonmi, ako aj etickým kódexom. Kladú dôraz na to, aby sme zdroje preverovali, kriticky zhodnotili a využili spôsobom, ktorý dané informácie predá príjemcovi v ich najčistejšej a najnestrannejšej forme.

Toto všetko sa deje v priebehu 5 rokov plných dôkladného a obsiahleho štúdia, na konci ktorého by univerzita nemala mať žiadne pochybnosti, že diplom odovzdá do rúk novinárovi, ktorý za niečo aj naozaj stojí.

Pracujem pre médium, ktoré patrí medzi tie najväčšie na Slovensku, a redakciu ktorá trávi denne dlhé hodiny preverovaním a prehodnocovaním faktov, pred ich uverejnením. Predtým, než taký krátky článok uzrie svetlo sveta, musí najprv prejsť rukami viacerých ľudí, ktorí preverujú jeho faktickosť a uisťujú sa, že v danom stave môže byť skutočne podaný ľuďom.

Urážky na dennom poriadku

Vyššie spomenuté činnosti zatiaľ vykonávam len pomerne krátko, no aj napriek tomu sa mi za ten čas neraz v hlave objavili pochybnosti o tom, či som sa predsa len nevybral zlým kariérnym smerom. „Ja by som vám chcel odkázať, že také primitívne články nemôže písať normálny človek,“ čítam napriek všetkému spomenutému v mojich osobných správach.

„Autor článku je asi homoš, keď nechápe, čo je mužnosť a ženskosť,“ čítam v komentároch pod článkom, ktorého som autorom. Nesťažujem sa, len poukazujem na stav, s akým sa tu na Slovensku vyrovnávame.

Načnime však aj spomínanú politiku, ktorej nenávisť voči novinárom vôbec nie je cudzia. Prominentným „kritikom“ žurnalistiky je napríklad bývalý premiér a predseda strany SMER-SD Robert Fico, ktorý v roku 2021 napísal: „Novinári SME sú Sorosovou čriedou prasiat, ktoré najskôr v roku 2020 chrochtali od blaženosti po výsledku volieb a ktoré dnes kvičia a útočia zo strachu, lebo vedia, že sa na nich už varí voda.“

zdroj: TASR/Jaroslav Novák

Samozrejme, útokov zo strany Roberta Fica a celkovo SMER-u bolo v minulosti viacero a snáď nie je potrebné každý jeden z nich menovať. Predošlý výrok hovorí viac než dostatočne. Nenávisť voči novinárom ale siaha na Slovensku omnoho hlbšie. Pripomenúť si môžeme napríklad už slávny moment ex-premiéra Mečiara.

Ten novinárovi, ktorý si len vykonával svoju prácu a službu vlasti pýtaním sa podstatnej otázky, veľmi nemilým spôsobom povedal: „Ak sa ma to ešte raz spýtaš, tak ti takú je*nem, že sa nespamätáš.“ Ukážkové a hodné predsedu vlády.

Na Slovensku sa mohol budovať obrovský korupčný systém, varuje Xénia Makarová

Pomerne smutným príkladom je aj niekdajší „hrdina“ slovenskej opozície a neskôr premiér a minister financií Igor Matovič. Ten ako v minulosti, tak aj v súčasnosti ostro kritizoval Roberta Fica a jeho stranu, pričom sa len málokedy vyhol použitiu označenia „mafia“. Svojmu predchodcovi sa však po strate obidvoch jeho predošlých funkcií začína v jednom podobať.

Bingo, ide o útoky na novinárov, pri ktorých si Matovič servítku pred ústa rozhodne nekládol. „Toto sa dialo v 30. rokoch minulého storočia, kedy novinári boli trošku iní. Hitler mal presne takýchto novinárov, ktorí mali vzorce, mali presne napísané, ako majú manipulovať s verejnou mienkou, a na konci dosiahli svoje,“ povedal počas svojho už pamätného prejavu v parlamente.

zdroj: TASR/Jaroslav Novák

Prirovnávať novinárov k poskokom nacistického režimu toho času prekročilo čiaru až natoľko, že redakcie naprieč celým Slovenskom uverejnili text, v ktorom rázne odmietali Matovičove výroky. Rovnako sa nevyhli ani pozornosti viacerých medzinárodných organizácií, čo len ďalej dosvedčuje, že opisovaný problém tu je a je rozsiahly.

Služba spoločnosti

Nalejme si čistého vína opäť, a teraz s troškou racionality. Novinárstvo nie je ani tak zamestnaním, ale skôr poslaním. Neber do úvahy môj názor, namiesto toho sa pozri na svetovú históriu. Už od počiatkov žurnalistiky sa novinári stretávali s pokusmi o umlčanie – či už išlo o rôzne formy cenzúry, zákazov či až prenasledovania. Dôvod je úplne jednoduchý.

Úlohou novinára je informovať ľud. Prinášame fakty, ktoré sú často nepekné a len málokomu sú po chuti. Upozorňujeme na korupciu, neprávo, hrôzy, ktoré sa vo svete dejú denne, a hľadáme možných vinníkov. Chceme, aby si vedel, čo sa deje, pretože je to dôležité.

Neinformované masy je jednoduché ovládať, čo podkopáva celý princíp demokracie, ktorá je v súčasnosti dôležitejšia než kedykoľvek predtým. O novinároch sa preto často hovorí aj ako o strážcoch demokracie. Informácie, ktoré sa snažia priniesť, sú tu preto, aby ľudia vedeli, kde pravdu v skutočnosti hľadať.

A ak máme uveriť slovám tej časti ľudu, ktorej sa naša rola nepozdáva, tak sme skutočne len krysy. V súvislosti s týmto sa obávam toho, čo sa s takou krysou stane, keď sa pánom domu stane ten, kto v nej vidí iba škodcu. Náš zosnulý kolega Ján to zistil a zomrel pre pravdu, ktorú nám chcel všetkým ukázať. Dnešná spoločenská atmosféra však dokazuje len jedno.

Ak umrie ďalší novinár, nebude za to môcť skorumpovaný podnikateľ, ktorého tajomstvá prostredníctvom profesionálnej žurnalistiky vyplávali na povrch. Bude to vina nás všetkých. Je opodstatnený dôvod obávať sa, že ak sa náhodou niekto v budúcnosti rozhodne zabiť posla, zvyšok z nás mu za to ešte zatlieska.