V srdci Európy si 2 krajiny posunú štátne hranice. Nečakaná zmena má jasný cieľ

Obidve krajiny sa rozhodli vymeniť si určité územie z praktických dôvodov, predovšetkým kvôli nejasnej hranici pod vodnou hladinou vodnej nádrže Egelsee, ktorá vznikla pred desiatimi rokmi.

Podľa informácií z rakúskeho portálu OE24, ide o výmenu približne 240 metrov štvorcových územia z každej strany. Táto výmena územia je motivovaná tým, že existujúca hranica prechádza cez vodnú nádrž Egelsee, čo znejasňuje jej viditeľnosť.

Hranica medzi Rakúskom a Lichtenštajnskom, dlhá približne 35 kilometrov, zahŕňa úsek, kde je hranicou potok Esche. Na tomto potoku bol medzi rokmi 2011 až 2013 vybudovaný rybník Egelsee s cieľom zlepšiť povodňovú ochranu.

Odvtedy je pôvodná štátna hranica nezreteľná. Portál Kurier uvádza, že výmena bude spravodlivá. Rakúsko získa 239 metrov štvorcových pôdy, zatiaľ čo Lichtenštajnsko získa väčšinu vodnej plochy Egelsee, ktorá doteraz patrila pod mesto Feldkirch v Rakúsku.

Ďalej, nová dohoda má znížiť existujúci zákaz stavby z desiatich metrov na jeden meter z každej strany hranice. To prinesie výhody vlastníkom príslušných pozemkov. Zmena však ešte vyžaduje schválenie zo strany spolkovej krajiny Vorarlbersko v Rakúsku.

Spoločné korene a historický vývoj

Lichtenštajnsko a Rakúsko majú spoločnú históriu, ktorá siaha do čias Habsburskej monarchie, keď obidve územia boli súčasťou rozsiahlejšieho impéria. Tento spoločný historický základ tvoril ich vzájomné vzťahy, ktoré boli vždy charakterizované blízkosťou a spoluprácou.

Po rozpade Habsburskej monarchie po Prvej svetovej vojne si Lichtenštajnsko udržalo úzke diplomatické a hospodárske väzby s Rakúskom.

Formovanie hraníc v Európe

V širšom kontexte, vzťahy medzi Lichtenštajnskom a Rakúskom sú zaujímavé aj z pohľadu formovania hraníc v Európe. Európa je kontinentom, kde hranice a ich menenie boli častým zdrojom konfliktov, ale aj diplomatického úsilia.

Procesy, ako je rozširovanie Európskej únie, priniesli nové výzvy a príležitosti pre formovanie hraníc, ako aj pre vzťahy medzi štátmi. V tomto kontexte je príklad dohody medzi Lichtenštajnskom a Rakúskom o výmene území z praktických dôvodov pozoruhodným príkladom, ako môžu krajiny konštruktívne riešiť otázky hraníc a územnej suverenity.

Hranice Slovenska

Formovanie hraníc Slovenskej republiky bol komplexný proces, ktorý sa neodohral naraz, ale postupne a zahŕňal viacero dôležitých historických udalostí a rozhodnutí. Tento proces sa začal v zásade už v období konca prvej svetovej vojny a kulminoval vznikom Československej republiky v roku 1918, kedy sa slovenské územie stalo súčasťou novovzniknutého štátu spolu s českými zemami a Podkarpatskou Rusou.

Po rozpade Rakúsko-Uhorska boli hranice Slovenska vymedzené Parížskymi mierovými zmluvami, konkrétne Trianonskou zmluvou v roku 1920, ktorá definovala hranice medzi Československom a jeho susedmi. Slovensko získalo územie, ktoré predtým patrilo Uhorsku, ale muselo sa vysporiadať s novými výzvami, ako boli etnické a územné spory s Poľskom o Spiš a Oravu a s Maďarskom o južné Slovensko.

Druhá svetová vojna a následná Mníchovská dohoda v roku 1938 spôsobili ďalšie územné straty pre Československo. Slovensko, ktoré sa v tom čase stalo samostatným štátom pod nemeckým vplyvom, získalo niektoré územia späť, no tieto zmeny boli po vojne zrušené. Po oslobodení v roku 1945 a obnovení Československej republiky boli hranice Slovenska obnovené podľa predvojnového stavu, s výnimkou úprav v prospech Sovietskeho zväzu a Poľska.

Rozdelenie Československa v roku 1993 predstavuje posledný významný moment v histórii formovania hraníc Slovenskej republiky. Tento proces prebehol pokojne a bol výsledkom politických dohôd medzi českými a slovenskými lídrami. Hranice medzi Českou a Slovenskou republikou, ktoré vznikli po rozdelení, zostali nezmenené od čias federácie a sú výsledkom historických, kultúrnych a politických faktorov.

V súčasnosti sú hranice Slovenskej republiky plne uznané medzinárodným spoločenstvom a Slovensko je členom Európskej únie a Schengenského priestoru, čo umožňuje voľný pohyb osôb medzi Slovenskom a ostatnými členskými štátmi bez nutnosti pasových kontrol na hraniciach. Formovanie hraníc Slovenskej republiky je tak príkladom dlhého a zložitého procesu, ktorý bol ovplyvnený radom historických udalostí a politických rozhodnutí.