Valentína bojovala s anorexiou, dnes má Chuť žiť: Radím nechváliť za to, že niekto schudne

Pre väčšinu z nás je jedlo synonymom fyzického uspokojenia a prostriedkom na zahnanie hladu. Pre ľudí s poruchou príjmu potravy sa však stáva nástrojom kontroly nad vlastným telom. 

S poruchou príjmu potravy bojujú ľudia po celom svete. Valentína Sedileková je jednou z tých, ktoré svoj boj s anorexiou vyhrali. Dnes je z nej mladá žena, ktorá má Chuť žiť. A to nie len abstraktne, pod jej záštitou totiž vznikol rovnomenný projekt, ktorý sa venuje poruchám príjmu potravy.

Anorexia je spomedzi všetkých duševných chorôb považovaná za tú s najvyššou úmrtnosťou. Štatistiky zahŕňajú aj prípady, ktoré skončili samovraždou. Konkrétne sa uvádza, že 1 z 5 prípadov anorexie končí práve takto.

Za poruchy príjmu potravy nevieme niekoho alebo niečo viniť

„Je to taká mozaika faktorov, ktoré do seba musia zapadnúť. Odborne hovoríme o rizikových faktoroch, ktoré zvyšujú pravdepodobnosť výskytu ochorenia,“ hovorí Valentína.

Ako Valentína pokračuje, medzi tieto faktory patria napríklad genetika a osobnostné črty, teda perfekcionizmus, črty neuroticizmu a zvýšená úzkostlivosť. Zaraďujeme tam tiež výchovu a kultúru.

Na človeka má vplyv to, aký význam sa prikladá štíhlosti, aký je ideál krásy a podobne. Okrem týchto faktorov, veľkú úlohu v dnešnej dobe hrajú aj sociálne médiá.

zdroj: Valentína Sedileková, Aneta Kmecová

Začína to v hlave

Veľa ľudí vidí za anorexiou odmietanie jedla. Je však za tým omnoho viac. „Jedlo aj hmotnosť sa javí ako primárny problém, ale v skutočnosti sú poruchy príjmu potravy v hlave, kde sa aj musia vyliečiť,“ vysvetľuje Valentína.

Síce je anorexia často považovaná ako problém stravovania, v skutočnosti to je veľmi silná nenávisť voči samej sebe, ktorá sa pretaví do ničenia vlastného tela skrz (ne)jedenie. Podľa Valentíny to je silný vnútorný kritik, ktorý nás neustále dáva dole. Tvrdí nám, že sme hlúpi, tuční, škaredí, zbytoční pre tento svet, ale keď schudneme, môže sa to zmeniť.

„Ostatní nás budú mať radšej, budeme sa lepšie cítiť a konečne budeme mať nejakú hodnotu. Napriek tomu, že je to klam, aj ja som chorobe uverila a za nájdenie tej sebahodnoty v trčiacich kostiach som bola ochotná položiť vlastný život,“ priznáva.

Aj napriek tomu, že pri anorexii postupom času dochádza k podvýžive a fyzickým zmenám, prvé, čo sa prejaví a čo sa silou choroby výrazne zhoršuje, je práve psychika. Aj Valentíne sa menila osobnosť a z veselého extroverta sa menila na veľmi utiahnutú, večne nervóznu, prípadne agresívnu osobu.

„Strácala som záujem o okolitý svet, o svoje koníčky, priateľov, ale aj rodinu. Stredobodom môjho života sa stalo jedlo. Upadala som do samoty, depresií, pohltili ma silné úzkosti, ktoré som prestávala zvládať,“ opisuje Valentína a dodáva, že bola psychicky aj fyzicky vysilená.

Štúdie nepreukázali, že by štýl výchovy spôsoboval poruchy príjmu potravy

Medzi rizikové faktory patrí aj spomínaná výchova. Avšak aj tá stále ostáva v hraniciach faktorov a ako Valentína poznamenala, žiadna štúdia nikdy nedokázala, že by za anorexiu, či inú poruchu príjmu potravy, mohol štýl výchovy alebo samotný typ rodiny, v ktorom dieťa vyrastá.

„Samozrejme, že moje detstvo a dospievanie s chorobou úzko súvisí. Čelila som všetkým vyššie spomenutým faktorom. Väčšina z nich sa však netýka výchovy a ani mojej rodiny konkrétne,“ hovorí Valentína.

Ako poznamenala, rodičovstvo nikto nevyučuje a jej rodičia sa tak ako o Valentínu, aj o jej sestru starali najlepšie ako vedeli „Mnohí rodičia, vrátane mojich, si choroby svojich detí veľmi vyčítajú,“ konštatuje.

 

 

 

 

 

Pozrite si tento príspevok na Instagrame

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Príspevok, ktorý zdieľa Valentína Vavi Sedilekova (@vavi.sedilekova)

Choroba nepostihuje len daného človeka, ale aj okolie

Valentína začala prekonávať chorobu najmä vďaka rodičom, ktorí našli psychiatra. „Napriek tomu sa môj stav nelepšil, pretože som sa liečiť nechcela a s rodičmi, ani s doktorkou som nespolupracovala,“ hovorí Valentína.

„Myslela som si, že najlepšie pre všetkých bude, keď to ukončím,“ konštatuje s tým, že ju choroba pohlcovala tak, že prestávala vládať. Toto bol moment, kedy prišiel zlom, keďže jej plán so všetkým skoncovať sa nepodaril.

Valentína si uvedomila, že môže zabojovať a hlavne, že choroba nie je jej priateľka. Pomohol jej telefonát od trénera, ktorý jej pripomenul, že má budúcnosť. „Taktiež mi pomohla láska a starostlivosť mamy. Dospela som k rozhodnutiu, že chcem byť zdravá a budem bojovať,“ opisuje Valentína a dodáva, že potom našla motiváciu a začala sa snažiť.

No to nebol koniec. Valentína sa lieči dodnes. Rok a pol po liečbe z anorexie jej diagnostikovali bulímiu a ako hovorí, dodnes hľadá balans.

 

 

 

 

 

Pozrite si tento príspevok na Instagrame

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Príspevok, ktorý zdieľa Valentína Vavi Sedilekova (@vavi.sedilekova)

Taktiež mala tri a pol roka amenoreu a rozhádzaný hormonálny obraz. „Počas choroby mi vypadala asi polovica vlasov, polámali sa mi nechty, pokazili zuby,“ hovorí.

Pochopiteľne, aj telo potrebuje čas, aby sa zahojilo a zistilo, že už neumiera. Ako Valentína hovorí, choroba zároveň postihuje aj okolie a sociálne kontakty.

„Skončila som s výkonnostnou atletikou, stratila som priateľov, prípadne tie vzťahy veľmi oslabila. Najväčšie dopady však boli na psychiku. Rok a pol som nedokázala cítiť radosť,“ opisuje situáciu, pričom dodáva, že antidepresíva berie dodnes. To však nič nemení na tom, že Valentína za ten čas spravila veľký krok a opäť má črty človeka, ktorým bola pred chorobou.  

Pri liečbe je dôležitá motivácia

Valentína sa pomoci ľudom s poruchami príjmu potravy venuje v rámci projektu Chuť žiť. Ukazuje im, aké sú príznaky poruchy príjmu potravy, ako sa takíto ľudia správajú, aby to vedeli vypozorovať, a následne im radí, čo robiť.

Projekt vznikol na základe Valentíninej osobnej skúsenosti s poruchami príjmu potravy. „Keď sa liečiš z nejakej závislosti alebo duševnej choroby, je dôležité nájsť motiváciu, prečo sa liečiť,“ konštatuje.

Pre Valentínu sa motiváciou stala myšlienka, že keď sa vylieči, bude schopná pomôcť druhým ľuďom. Tak sa jej v hlave začal rysovať projekt. Ako hovorí, táto motivácia sa pre ňu stala tak silná, že ju má dodnes.

 

 

 

 

 

Pozrite si tento príspevok na Instagrame

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Príspevok, ktorý zdieľa Chuť žiť (@chutzit)

Chuť žiť sa zameriava na tri oblasti: edukácia a destigmatizácia, pomoc a prevencia, a napokon medzinárodná spolupráca a liečba. „Snažíme sa šíriť kvalitné, medicínsky overené informácie o poruchách príjmu potravy a búrať mýty s nimi spojené,“ hovorí.

Taktiež sa v rámci projektu snažia posúvať motiváciu, nádej, rady a tipy do liečby. Tvoria a prevádzkujú rôzne siete pomoci. Momentálne funguje online poradňa, ale aj nutričný program, stacionáre, či prevenčný program.

Ako objasnila, v tomto roku pripravujú mentoringový program a fyzické stacionáre v Bratislave, kde budú prebiehať aj niekoľkomesačné liečebno-edukačné programy.

Valentína je milovníčka písania a vydala už niekoľko kníh. „Dali sa dokopy tri veci – moja láska k písaniu, dobrí ľudia a náhoda. Raz ma z atletickej súťaže hodili do auta Dášky Mellovej, ktorá ma viezla domov,“ opisuje. Prvú knihu vydala v 15 rokoch.

Práve v tomto momente sa to začalo rysovať. Valentína si s Dáškou sadla a prezradila jej, že rada píše. „Povedala, nech jej pošlem rukopis. Po pár dňoch si ho prešla a volala mi, že sa jej to páči a spraví všetko preto, aby sa to vydalo,“ hovorí o knihe s názvom Pokrvní. 

Zaujímaj sa, ale nehodnoť

„Zásadná vec je nerobiť diagnózy, nie sme lekári. Možno človek schudol, lebo má Crohnovu chorobu, možno má rakovinu. Určite preto radím nechváliť za to, keď niekto schudne, alebo nemať štipľavé poznámky, keď niekto priberie,“ hovorí Valentína.

Človek s poruchami príjmu potravy sa zvyčajne veľmi odťahuje, býva nervózny, prípadne agresívny, lebo nechce, aby mu niekto zasahoval do režimu. Valentína radí, aby sme sa zaujímali, prečo sa človek odťahuje, prečo stráca záujmy, priateľov alebo sa z extroverta stáva introvert.

zdroj: Valentína Sedileková

„Je to všetko jeho tajomstvo. Jeho a tej choroby. Aj okolie by malo byť vytrvalé, zaujímať sa oňho, ale nehodnotiť. Zbytočne nekomentovať a radšej povedať, že si tu pre neho, chceš mu pomôcť a získať si dôveru, aby si bol človek, ktorému sa kamarát s poruchami príjmu potravy otvorí,“ vysvetľuje Valentína.

Projekt Chuť žiť má spomínanú bezplatnú online poradňu, kde sú psychologičky, ktoré každému rady pomôžu. „Ak teda máš pocit, že sa s tvojím kamarátom, kamarátkou niečo deje, pozvi ju na kávu a opýtaj sa, ako sa má. Možno jej zachrániš život,“ hovorí. Fungovanie poradne podporuje Nadácia pre deti Slovenska zo zbierky Hodina deťom.

Sebaláska je prepojená s tlakom spoločnosti 

Žijeme vo svete, kde sa mnoho ľudí upriamuje na nedosiahnuteľné ideály, ktoré nám sú často predostierané aj prostredníctvom sociálnych médií.

„Ľudia dávajú štíhlosť na piedestál. Je to prvá vec, za ktorú vás pochvália a zároveň aj tá, ktorá nám príde pod ruku, keď chceme niekoho zraniť,“ hovorí Valentína a dodáva, že aj ju niekedy chytí skeptický pocit, že štíhlosť sa cení viac, ako úspechy, láskavosť, či zdravie.

Ako hovorí, súvisia s tým aj rodové stereotypy – už deti sa hrajú so štíhlymi princeznami a svalnatými superhrdinami. Na sociálnych sieťach opätovne vytvárame nereálny obraz o našich (ne)dokonalých životoch.

 

 

 

 

 

Pozrite si tento príspevok na Instagrame

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Príspevok, ktorý zdieľa Chuť žiť (@chutzit)

„Zrazu máme pocit, že všetci sú štíhli, šťastní a úspešní. Vytvára to veľký tlak. Instagram však nie je realita. Je v poriadku mať strie, celulitídu, a aj zlý deň, kedy si poplačeme. No nie je to, samozrejme, čiernobiele. Sociálne siete sú aj úžasný nástroj na to, ako šíriť osvetu a pekné myšlienky,“ hodnotí postavenie sociálnych sietí. 

Veľkú úlohu tu zohráva aj genetika. Ako aj Valentína poznamenala, nie každý môže mať tehličky na bruchu a štíhle stehná. Jednoducho dedíme predispozície po našich rodičoch a je dôležité ich akceptovať.

„Je v poriadku byť iný, väčší alebo menší, pokiaľ to, samozrejme, neohrozuje naše zdravie,“ hovorí, pričom dodáva, že nemá zmysel naháňať sa za nereálnymi ideálmi. 

https://www.startitup.sk/simona-o-hroznej-situacii-ludi-bez-domova-pytaju-sa-ma-ci-ma-niekto-tresta-tym-ze-im-pomaham-rozhovor/

Čítajte viac z kategórie: Zaujímavosti