Vojnový reportér na Ukrajine: Na Donbase o žiadnej genocíde nevedia, celá je fake a vymyslená

Ukrajina, náš sused a krajina, ktorá je už niekoľko mesiacov stredobodom pozornosti sveta kvôli ruskej invázii. No konflikt tam trvá už roky, presnejšie od 2014, kedy Rusko anektovalo Krym a na východe začali boje s dvoma Rusmi podporujúcimi separatistickými regiónmi.

Slovák Tomáš Forró jazdí na Ukrajine už niekoľko rokov priamo na frontovú líniu a neraz sa ocitol aj na separatistických územiach, ktoré podľa vlastných slov preskúmal naozaj dôkladne.

• Ako sa to celé začalo a prečo začal jazdiť na Ukrajinu
• Urobili Ukrajinci genocídu na (pro)ruských obyvateľov?
• Ako si myslí, že to môže celé dopadnúť

Prečo ste pred rokmi začali jazdiť na Ukrajinu?

V tom roku 2016, kedy som sa začal touto témou aktívne zoberať, som bol ešte najmä v Latinskej Amerike. Keď som sa vrátil, tak som od kolegov jednoducho dostal tip na slovenských a českých separatistov, ktorí pôsobili v tom čase na proruskej strane frontu. Spojil som sa s nimi a po niekoľkých týždňoch dohadovania mi vybavili možnosť návštevy vojnovej zóny.

Prvýkrát som tam teda išiel práve z tej strany proruských bojovníkov do veľmi zvláštneho osobitného sveta, do ktorého takmer nikto nemal prístup, keďže tamojšia vláda separatistov veľmi systematicky obmedzovala možnosti nezávislých novinárov prísť tam.

Samozrejme, malo to vysvetlenia, prečo som tam zrovna vtedy mohol ísť, ktoré som odhalil, keď som prišiel na miesto. Nešlo im len o to, aby som nestranne ukázal, ako sa tam žije, ale aby som im pomohol legitimizovať ich prebiehajúce voľby, preto sa veľmi snažili, aby tam prišli nejakí ľudia zo Západu.

zdroj: TASR/AP, Evgeniy Maloletka

Presne na to ma tam vtedy potrebovali, čo som ale ja, samozrejme, odmietal a trochu som sa z toho vyzul. Ospravedlnil som sa, že som bol deň predtým opitý a tá delegácia išla bezo mňa.

Potom som sa rozhodol obehnúť tie volebné okresy sám, pešo, s fotoaparátom, veď mal som na to akreditáciu. Samozrejme, hneď v prvom ma zatkli a ukázalo sa, že celá tá rozprávka o slobodných voľbách bol len taký humbug pre tých, ktorí tam boli ochotní prísť.

Boli tam napríklad českí komunistickí poslanci, ktorí potom tvrdili, že to boli najslobodnejšie voľby, aké v živote videli, že ich tam hostili vodkou vo volebných miestnostiach. A ja som mal zatiaľ úplne opačnú skúsenosť.

Hovoríte, že toto odtrhnutie regiónov nespôsobila ruská strana, ale miestni oligarchovia. Môžete nám to vysvetliť?

Nehovorím, že oni spôsobili to odtrhnutie.

Keď vysvetľujem, ako to celé začalo, tak opisujem ten príbeh tak, že keď sa začal na Ukrajine Majdan, čiže bežní občania sa snažili dať najavo vláde, že chcú približovanie k EÚ, tak na východe sa začal takzvaný antimajdan.

To boli tiež také demonštrácie, ktoré ale na rozdiel od toho veľkého kyjevského majdanu neboli spontánne – bolo to platené a organizované miestnymi oligarchami. Oni sa ale nechceli odtrhnúť a to je na tom to zaujímavé.

Oni sa len jednoducho báli o svoj biznis, keďže tí na východe obchodovali hlavne s Ruskom. Chceli mať teda stále dobré vzťahy s Ruskom, ruskými oligarchami i ruskou mafiou a obávali sa, že ak sa Ukrajina začne obracať smerom na Západ, tak vlastne prídu o svoje peniaze a o svoj vplyv.

Preto začali organizovať tieto demonštrácie „antimajdan“. Na začiatku boli ale relatívne pokojné, ľudia na seba maximálne kričali či niečo hodili, no ešte sa tam nestrieľalo.

To sa celé zmenilo, keď sa Rusko rozhodlo anektovať Krym (február 2014) a vtedy aj samotní oligarchovia, ktorí ten antimajdan vymysleli a udržiavali pri živote, zrazu úplne vydesení zistili, že robotníci, baníci, ktorých tam privážali autobusmi a dávali im salámy, majú už zrazu v rukách zbrane.

Už nekontrolujú oni, ale ľudia z FSB (ruská tajná služba) a prichádzajú tam záhadní neoznačení muži v nepriestrelných vestách so samopalmi, ktorí pomocou peňazí vytvárajú prvé jednotky, s ktorými začínajú obsadzovať prvé ukrajinské mestá a dediny.

Takže tam už bol nejaký pokyn z ruskej strany, aby to územie dostali pod svoju kontrolu?

Áno.

Ja to hovorím tak zjednodušene, že tí ukrajinskí oligarchovia celý ten požiar zapálili, bez toho, aby si uvedomili, čo to spôsobí, neuvedomovali si, že to Rusko vzápätí využije i proti im samým a že z toho spraví naozaj otvorený vojenský konflikt.

Keď hovorím, že tí oligarchovia si neuvedomovali, že to použijú aj proti im samým, tak mám na mysli to, že dnes sú z nich často nuly – niektorí sú vo väzení, niektorí prišli o všetko, čo mali, lebo keď to tam prevzali Rusi, ruské tajné služby, ruské špeciálne jednotky, tak sa o týchto oligarchov prestali zaujímať a zbavili ich tam akéhokoľvek vplyvu.

Hovoríte, že už v tom čase si ruská tajná služba dávala vypracovať analýzy o tom, ako by mohla vyzerať alebo ako by bolo možné plošne napadnúť Ukrajinu. Takže oni to chceli už popredu zastaviť tak, že by tú Ukrajinu obsadili?

Zrejme áno. O tomto sa budeme s istotou dozvedať až veľmi neskoro, možno o desiatky rokov po skončení tejto vojny, nech skončí akokoľvek, lebo to sú veľmi citlivé informácie. Tie, ktoré dnes máme, sú z vnútra z tajných služieb – dokonca ruských tajných služieb.

Keď vypukla vojna, tak bolo evidentné, že dokonca rádoví zamestnanci, rôzni agenti a analytici týchto služieb, boli z toho vydesení. Tie dokumenty, z ktorých ste citovali, to sú vlastne anonymné výpovede niekoľkých pracovníkov FSB, ktorí priznali, že áno, my sme dostávali zadania na vypracovanie napríklad bojaschopnosti ukrajinskej armády, reakcií civilného obyvateľstva na prípadný ruský útok atď. No nikoho ani vo sne nenapadlo, že to reálne k takej veci smeruje – k masovej invázii.

Tam je aj celá tá chyba, ktorú vidíme, že to Putinovi nevyšlo. On sám priznal, že tieto analýzy nevypracovali, ako by to malo byť, aká bola naozaj situácia, ale ako to od nás šéfovia žiadali.

A to je presne črta, ktorá je dnes už potvrdená z mnohých zdrojov, že aj ruské tajné služby fungujú na tomto autoritatívnom princípe. Pokiaľ nepíšete, čo od vás žiadajú vaši velitelia, nedostanete prémie alebo vás časom vyhodia. Všetci majú robiť, čo sa od nich čaká, a písať, čo od nich chcú.

Toto potom presne vyústilo do situácie 24. februára, kedy ruské vojská masívne napadli Ukrajinu a o 2 až 3 týždne začali extrémnym spôsobom prehrávať, pretože všetko, čo vedeli o Ukrajine, bolo celé zle.

Napadá vám, prečo dátum toho útoku bol práve koniec februára?

Myslím, že to plánovali o čosi skôr, ale možno si pamätáte, že už od konca novembra začali americké tajné služby a niektoré americké médiá veľmi hlasno hovoriť o tom, že sa pripravuje masívna ruská invázia, čomu nikto neveril, ani ja sám, evidentne tomu neverila ani samotná ukrajinská vláda.

No niekoľko týždňov pred inváziou už začali zverejňovať naozaj také konkrétne veci, že to sa už nedalo ignorovať. Myslím si, že takto bezprecedentne americké tajné služby začali publikovať svoje tajné informácie, čo sa nikdy nedeje, práve preto, aby ešte dali Ukrajincom nejaký čas, čo sa im aj podarilo.

„Z“ ako nový hákový kríž? Údajný uniknutý dokument z Ruska ukazuje hrozivé pozadie invázie

Som presvedčený, že Rusi chceli zaútočiť o čosi skôr, možno na začiatku februára, ale práve preto, že Američania priamo odhaľovali nejaké akcie, ktoré sa mali priamo udiať o 2 dni napríklad – rôzne diverzné akcie, rôzne provokácie a takzvané false flag operácie, čiže útoky, pri ktorých sa tvárite, že ste Ukrajinci, aby ste potom mohli povedať, že to je dôvod, prečo musíte zaútočiť.

Tým, že to vopred publikovali, vlastne zničili tú pripravenú akciu. Myslím, že kvôli tomu sa to minimálne o niekoľko týždňov oneskorilo, a to boli týždne, kedy Ukrajina už veľmi dobre vedela, čo sa stane, a tie týždne mali na to, aby sa zamerali na všetko, čo prehliadali posledných pár mesiacov.

Internetom sa šíri video civilistov v aute, ktorých vraj zabili Ukrajinci. Môže ísť o výmysel

Ja ale naozaj ešte raz úprimne hovorím, že ja som tomu tiež neveril. Myslel som si, že to je nejaká diverzná, falošná operácia Američanov, ako to urobili v Iraku, keď tvrdili, že tam sú chemické zbrane, no nakoniec tam žiadne neboli, že sú to skrátka nejaké špinavé spravodajské hry.

Do posledného týždňa pred inváziou som neveril, že sa to takto stane. Neveril som tomu preto, lebo podobne, ako to tvrdilo aj tisíce analytikov, to jednoducho nedávalo zmysel.

Keď sa to stalo, vy ste mali plánovanú cestu na Ukrajinu, ktorú ste na poslednú chvíľu odvolali, lebo ste dostali správy od ľudí, ktorých ste tam poznali. Poznajúc tú situáciu na tej frontovej línii, ako dlho ste si mysleli, že Ukrajina vydrží?

Presne v ten deň, keď sa začal útok, som mal ísť na Ukrajinu lietadlom, ktoré, samozrejme, zrušili, tak som sa vydal vlakom. Keď som bol na hranici, tak mi veliteľ, za ktorým som mal ísť, zavolal, že „sem absolútne nemôžeš ísť, sme na Hostomeli a všetci tu zomierame a keď prídeš, zomrieš tiež“. Takže som sa obrátil a začal pomáhať na hranici utečencom.

Článok o Hostomeli:

„Prišiel ruský mier“. Pilot slávneho Antonova ukázal vyrabované letisko po Rusoch

Ja som si bol istý a hlavne podľa správ tých ľudí, ktorí tam priamo bojovali, že Ukrajina bude do troch dní stratená. Ja som mal túto úplnú istotu. Stalo sa to, tuším, vo štvrtok a už v sobotu alebo v nedeľu navrhli západné tajné služby Zelenskému, aby sa evakuoval, pretože Kyjev padne.

No to sa všetko zvrátilo. A tu to vidíme, že u žiadnej vojny, nech ju akokoľvek pripravujete, tak ten výsledok neviete predvídať.

Okrem toho, že sa ukrajinská armáda držala veľmi hrdinským spôsobom a dokázala zničiť obrovské množstvo techniky a ruských vojakov už v prvých dňoch, tak už aj to rozhodnutie Zelenského, že povedal „nie, ja tu zostanem, ja nepotrebujem evakuovať, ja potrebujem zbrane“, to je taktiež niečo, čo okrem vojakov zachránilo Ukrajinu.

Som presvedčený, že keby on ako hlava štátu a veliteľ utiekol, tak by sa zrútila aj celá ukrajinská obrana, lebo ten prezident je takým príkladom a keď ten zlyhá, utečie, ako napríklad predtým proruský prezident Janukovyč, tak bojová morálka Ukrajincov by určite tak nevyzerala.

Viackrát ste boli na frontovej línii, pohybujete sa ozbrojený?

Akonáhle sa novinár chytí zbrane, už prestáva byť novinárom a stáva sa vojakom. Robíme tam vlastne presný opak toho, čo robia vojaci, ktorí sa snažia maskovať, my sa potrebujeme ukázať, že tam nie sme súčasť vojenskej jednotky, nie sme nejakou stranou, sme neutrálni.

Vieme, že tam zomrelo naozaj veľa novinárov, a vieme, že niektorých z nich Rusi chytili a zabili ich strelou do hlavy z blízka, jednoducho ich zavraždili, čo je proti všetkým medzinárodným dohodám. To je, bohužiaľ, údel, ktorý musíme niesť, ale nie je to dôvod, aby som zobral do ruky zbraň.

zdroj: SITA/AP

Nestretávate sa len s ukrajinskými vojakmi, ale spomínali ste aj tých Slovákov a Čechov na strane separatistov, dokonca máte zaujímavý zážitok s jednotkou Berkút (proruská strana, pozn. redakcie), ktorá strieľala demonštrantov na Majdane. Poviete nám o tom viac?

Berkút bola kedysi jednotka vnútornej polície na Ukrajine, ktorá riešila poriadok. Keď sa začal Majdan, tak práve túto jednotku nasadil proruský prezident Janukovyč na pacifikáciu protestov.

Pamätám si tie scény, najskôr tam ľudia mali polámané ruky od gumových projektilov a o pár dní už do nich strieľali ostrými nábojmi. Naozaj tam akoby vypukla normálna vojna. Takže to bol dosť smutne slávny oddiel a keď revolúcia na Majdane skončila úspechom, tak členovia tejto jednotky utiekli, pretože im hrozilo väzenie za zločiny, ktoré páchali na vlastných obyvateľoch.

Veľa z nich utieklo práve na tieto okupované proruské teritóriá, kde sa naopak cítili hrdinami – hrdinami odboja proti „fašistickému Západu“.

Oni tam neboli len hrdinami, ale ako to býva na týchto územiach, kde je úplná anarchia, oni evidentne dostali nejaké územie pod svoju kontrolu a ja som cez to územie prechádzal.

Mal som akreditáciu, legitimáciu a oni ma napriek tomu zastavili, skontrolovali veci a našli mi nepriestrelnú vestu a helmu. Potom si ma začali pozerať na internete a zistili, že som predtým pôsobil aj na Ukrajine, kde som bol v dobrovoľníckych jednotkách, ktoré oni nenávidia, takže ma tam chceli zastreliť. Najprv ma chceli mučiť a potom zastreliť.

Narýchlo sa mi však ešte podarilo spojiť s tou centrálnou vládou tam, bol som tam na ich povolenie a oni sa spojili s veliteľom toho Berkútu, že aby ma okamžite pustil, že to bude obrovská medzinárodná blamáž, keď zabijú medzinárodného novinára, ktorý nič zlé neurobil. Na to ten veliteľ povedal, že „on je teraz náš“, a položil telefón.

Takže úplne šialená situácia, ktorá sa stala z úplne pokojného rána, keď som už vlastne odchádzal z toho územia. Našťastie tam potom prišla bežná polícia, ktorá ma zobrala do väzenia a to bolo naozaj vykúpenie, lebo typickou metódou týchto ľudí z Berkútu je, že vás zoberú do pivnice, tam vás budú mučiť niekoľko dní a potom vás zabijú, zmiznete bez stopy.

Takže keď ma prišli vziať policajti, už som vedel, že budem minimálne niekde zaregistrovaný, niekde to musia zapísať, takže bude nejaká stopa po mne a už nemôžem len tak zmiznúť. Tak to aj bolo. Potom ma našťastie prišli úplne vyslobodiť polovojenské jednotky z centrálnej vlády, na ktorú som volal.

Poďme aj na tú ukrajinskú stranu územia, je teda niečo pravda na tom proruskom naratíve, že tam vraždia ruské obyvateľstvo, deti? Dokonca o tom hovoria aj niektorí naši politici.

Ja vám to poviem tak, ja som sa od toho roku 2016, kedy som tam začal chodiť, za celý ten čas, až do poslednej návštevy, snažil zistiť čokoľvek o tejto téme – od politikov, veliteľov i bežných ľudí, všade, ten región som prešiel naozaj dôkladne, obidve tie republiky, pýtal som sa ľudí, že ak máte k tomuto, prosím, niečo, tak mi to povedzte, ja to chcem svetu povedať.

Ľudia tam o tom hovorili, sťažovali sa, že takto nás tu zabíjajú, no keď som sa spýtal „kde a kto, ja tam pôjdem, ja sa tam spýtam ľudí“, tak asi 5-krát sa mi stalo, že som dostal takýto tip. Ja som tam išiel a tí ľudia na tom mieste o tom v živote nepočuli.

Jeden z takýchto známych incidentov mal byť v Slavjansku 2014, keď tam mali ukrajinskí vojaci ukrižovať 3-ročného chlapčeka. Samotní ruskí novinári boli z toho takí vydesení, že tam išli, niekoľko štábov, a zistili, že to bolo celé vymyslené – fake, blud.

Tí ľudia tam o tom v živote nepočuli a ešte tá žena, ktorá mala byť hlavnou svedkyňou v reportáži, tak jednoducho utiekla preč, odmietla sa s nimi ďalej rozprávať a v živote nebola v utečeneckom tábore, ako tvrdila v tej jednej jedinej reportáži.

Podobným prípadom sme ešte pred inváziou venovali pozornosť aj v Startitup:

Slovensko je zatiahnuté do hybridnej vojny. Mŕtve dievčatko neexistuje, novinári dostali príkaz, aby to odvysielali

Teda veľká časť mojej práce spočívala v tom, že som sa snažil overiť a ukázať, že tam naozaj prebiehala nejaká genocída na proruské obyvateľstvo, ale nikto tam o tom nevedel jedinú vec – jedinú!

Keby to bolo aspoň tak medzi, že niečo sa tu stalo, nejakých ľudí tu zabili, ja by som o tom hovoril a vedel by som pochopiť, že tých ľudí to vydesilo, aj keď to nebolo také zlé, ako sa hovorí, ale ja som nenašiel jedinú!

A toto je ten moment, keď prídeme do 24. februára 2022 a vystúpi prezident najväčšieho štátu na svete a tento blud, otvorené klamstvo, na ktoré on a ani nikto iný nemá žiadne dôkazy, lebo sa im to nepodarilo ani vyfabrikovať, aby tomu niekto uveril, tak vyhlási, že toto bol dôvod, prečo on napadol druhú krajinu. To je pre mňa šialené.

zdroj: TASR/Alexander Demyanchuk, Sputnik, Kremlin Pool Photo via AP

Naozaj neviem, či je na svete veľa ľudí, ktorí vedia o tom viac ako ja, pretože ja chápem, že možno tí proruskí ľudia o tom nechceli hovoriť Červenému krížu alebo komukoľvek z OECD, ale mne, ktorý som tam s nimi bol.

Vidím, že mi dôverovali a oni sami mi nevedia niečo o tom povedať, nepoznajú nikoho, kto by takto zomrel, nepoznajú miesto, kde sa to stalo, a to sa bavíme o veľmi malom regióne, kde všetko sa dá veľmi ľahko zistiť. Všade ma pustili, všade som to mohol overiť, jednoducho sa to nikde nestalo.

Samozrejme, boli civilné obete na oboch stranách, lebo boli boje, bombardovanie, boli aj prípady mučenia, obidve strany to robili – ja som o tom písal, je to veľmi dobre opísané aj v správach Červeného kríža a OECD – ale to sa bavíme o veľmi jednotlivých prípadoch, ale nič o tom, že by niekto vraždil desiatky či stovky ľudí a dalo sa hovoriť o genocíde. To je úplne šialené a vymyslené.

Vy aj v tých reportážach píšete, že ešte časť toho obyvateľstva na Ukrajine je aj teraz proruská. Ako to vnímate a ako veľmi sú ešte dnes tam ľudia proruskí?

Tento problém existuje, ja sám som ešte prekvapený, že existuje do takej miery na Donbase – myslím, že to je posledný región, kde ešte možno takýchto ľudí nájsť.

Nedávno som sa vrátil z Lysyčansku, hneď za riekou je Severodoneck. Ide asi o najhoršie miesto na svete, kde dnes možno byť. V oboch mestách ešte ostali desaťtisíce ľudí, ktorí odmietli odísť, napriek tomu, že im vojaci ponúkali bezpečný spôsob úteku, ubytovanie a jedlo.

Ja som do tohto mesta vošiel, rozprával sa s tými ľuďmi a naozaj som tam videl to desivé množstvo civilov, ktorí žijú teraz na uliciach. Nie je tam voda, jedlo, elektrina, benzín, plyn… úplný stredovek.

Pýtal som sa ich, prečo ste tu zostali a oni „lebo čakáme na osloboditeľov“. Ja ešte raz: „Na koho?“ „No na armádu z Ruska a LĽR (Luhanská ľudová republika).“

Boli to chlapi v mojom veku, tak sa ich pýtam ďalej, že „na čo na nich čakáte, na čo vám to bude?“ A jeden z nich hovorí: „My máme veľmi zlého prezidenta na Ukrajine a v LĽR nemajú žiadneho prezidenta.“ Hovorím im, že či vedia, čo sa stane, keď tu prídu, že ich navlečú do uniforiem a pôjdete zomierať na frontu.

To sa naozaj deje, mám kontakty aj v tom LĽR, kde niektorí moji známi vyše mesiac nevyšli z bytu, lebo normálne chytali ľudí na ulici pred supermarketom, hneď ich obliekali do uniforiem a posielali na front, ani ste sa nevrátili domov, už ste sa možno nikdy nevrátili domov.

Toto som im vysvetľoval. Oni to nechápali, počuli to prvýkrát v živote, lebo samozrejme propaganda im takéto veci nehovorí.

zdroj: TASR/Natacha Pisarenko

Takíto ľudia tam naozaj sú. Pokiaľ im nezničia dom a nezabije ich ruská bomba, tak si hovoria, že to nejako prežijú a keď už je to naozaj zlé, že tí ukrajinskí vojaci mali pravdu a mali odísť, tak potom už je väčšinou neskoro, lebo už nemáte ako odísť.

To sa stalo aj v Severodonecku, kde ľudia uviazli uprostred najhoršieho konfliktu od 2. svetovej vojny a sú v podstate odsúdení na zomretie, či už bombou, alebo nedostatkom vody, jedla, liekov… Ďalší Mariupol.

Väčšinou sa bavíme o senioroch, o ľuďoch, ktorí majú veľmi silní sentiment, ani nie tak k Rusku, ale skôr k Sovietskemu zväzu. Keď som sa veľakrát s nimi o tomto rozprával, tak som si všimol, že im ani naozaj nejde o to Rusko, ale akýsi návrat do čias, keď boli mladí a nemali problémy. Ruská propaganda to vie a tak s nimi aj pracuje. Tí ľudia si vôbec neuvedomujú, čo ich tam čaká.

Je známe, že strašne veľa ľudí, ktorí sa následne ocitnú pod tou ruskou okupáciou, precitnú, že ten život je zrazu rádovo horší, ako bol pod Ukrajinou a chcú odtiaľ utiecť. To je možné vidieť aj v tejto oblasti Severodonecka, odkiaľ sa teraz strašne veľa ľudí snaží dostať, napríklad aj cez Rusko do Litvy a EÚ.

zdroj: SITA/AP, Alexei Alexandrov

zdroj: TASR/ AP/ Vadim Ghirda

Ako vidíte dnes motiváciu Ukrajincov? Prieskumy hovoria, že až 90 % ľudí tam tvrdí, že Ukrajina bude bojovať až do konca. Môže byť ten prieskum pravdivý alebo ide o propagandu?

Myslím, že je do veľkej miery pravdivý. Ako som už povedal, s výnimkou Donbasu, čo je malý fliačik Ukrajiny, kde ľudia neveria ani svojej armáde a predstavujú si niečo, čo neexistuje, tak v ostatných častiach, dokonca aj na frontovej línii, je dnes obrovská podpora toho, ako sa Ukrajina bráni.

Hovorím „dnes“, lebo je myslím pochopiteľné, že ak by tie boje trvali niekoľko mesiacov a napríklad by začínala Ukrajina prehrávať, tak by sa to mohlo začať celé lámať v neprospech.

Nemôže nás prekvapiť, že by sa tieto postoje začali časom a vyčerpanosťou meniť. Vytrácali by sa ilúzie, že to niekedy skončí, prípadne v nejakej dohľadnej dobe.

Ako toto môže podľa vás celé dopadnúť?

Nech to dopadne akokoľvek, už v istom dôležitom zmysle Ukrajina vyhrala, a to tak, že sa jej podarilo zamedziť masívnej invázii, následne sa jej podarilo oslobodiť veľkú časť svojho územia a získala si pozornosť celého západného sveta, taktiež ukázať problémy, aké mala posledných 30 rokov s Ruskom a to nie je len Ukrajina, taktiež Gruzínsko, vlastne väčšina štátov, ktoré sa Rusku nepodvolia.

To je veľmi dôležité, lebo nech sa tá vojna skončí akokoľvek, Ukrajina sa za posledné 4 mesiace stala súčasťou západného sveta, aj mentalitou, to trvá už dlhšie, len to ešte viac pochopili oni sami a hlavne my. Sú ako my a chcú to, čo my – mier a demokraciu –, a pripomenuli nám, že sú to veci, za ktoré treba bojovať.

A ako to skončí na bojisku? Myslím, že to je tak pol na pol. Obidve strany začínajú byť veľmi vyčerpané, začína chýbať technika, munícia, ľudia. Tí, ktorí teraz prichádzajú a nahradzujú straty, sú menej skúsení a veľmi to cítiť na bojisku.

zdroj: SITA/AP, Serhii Nuzhnenko

No ja si myslím, že pokiaľ Západ bude naďalej podporovať Ukrajinu vojensky, ekonomicky a politicky, tak Ukrajina to môže ustáť a pevne verím, že do konca roka sa tam Rusom podarí utŕžiť také straty, že sa budú musieť stiahnuť, teda aspoň z niektorých oblastí, aby si mohli povedať, že sme vlastne zvíťazili. Vidíme, že takto to Putin robí, najskôr budú 5. mája popíjať šampanské v Kyjeve a dnes sú radi, že dobyjú časť Donbasu.

Je to ale momentálne veľmi nepredvídateľné. Momentálne sme v takom zlomovom momente a jeseň bude asi také to úplné finále v zmysle, že keď sa Rusom podarí udržať ofenzívu až do zimy, tak to bude veľmi zlé, pretože Ukrajina ďalší rok túto vojnu nevydrží.

Každý u nás môže na záver povedať čitateľom, čo chce, tak nech sa páči.

Ja chcem povedať to, že pre mňa je vojna na Ukrajine dnes symbolom toho, čo sa stane, keď sa odvraciate od zla, a to nehovorím o Ukrajincoch, väčšina z nich si to dobre uvedomovala, ale o nás tu v Európe, pretože veľká časť Európy to, čo sa dialo na východe Ukrajiny do februára 2022 vo veľkej miere ignorovala, tvárila sa, že to nie je.

Obchodovali sme s Rusmi a tvárili sa, že to je štandardná krajina, no a takto to skončilo. Preto je najsilnejšia idea, ktorú si ja beriem z každého pobytu na Ukrajine, že proti zlu treba bojovať a nemožno si pred ním zatvárať oči, lebo ono vás pohltí.