Nepozná vek, pohlavie ani dokonca povolanie. Syndróm vyhorenie pozná len jediné, a to je tempo. Ľudia majú odlišné prejavy syndrómu vyhorenia a nie vždy ich rozpoznajú včas. Od ich identifikovania potom závisia preventívne obranné stratégie.

„Zvyčajne ich to privedie k tomu, že pociťujú vysokú mieru stresu, strácajú kontrolu nad svojou prácou, osobným životom a cítia sa extrémne unavení,“ ozrejmuje pre Startitup Janette Šimková, priekopníčka životného a vzťahového koučingu na Slovensku, ktorá sa venuje aj téme vyhorenia.

Vojna pravdepodobne skončí začiatkom mája, tvrdí poradca Zelenského

Zdravotníci, profesori aj manažéri

Syndróm vyhorenia sa oficiálne stal psychiatrickou diagnózou a Svetová zdravotníka organizácia (WHO) ho zaradila medzi duševné poruchy. Podľa WHO ide o poruchu, ktorá vzniká v dôsledku extrémneho pracovného zaťaženia.

„Kvôli nastaveniu slúžiť ľuďom sú na vyhorenie náchylní zdravotníci, záchranári a ďalší odborníci z pomáhajúcich profesií a sociálnych služieb, rovnako ako pedagógovia. Neobíde ani matky a otcov na rodičovskej dovolenke,“ ozrejmuje Janette.

Ohrozenou skupinou sú tiež manažéri, na ktorých sú kladené vysoké nároky ako na tvorcov finančných aj nefinančných hodnôt vo firme.

Ďalšie rizikové skupiny sú zasiahnuté vonkajšími stresujúcimi podmienkami, za ktoré sa považujú vysoké požiadavky pri nízkych kompetenciách, vysoká angažovanosť spojená s nízkou návratnosťou, monotónna práca, nízka úroveň sociálnej podpory a nedostatok času.

„Syndróm vyhorenia postihuje všetkých pracovníkov v intelektuálnych profesiách a prakticky kohokoľvek, kto sa dostane pod obrovský tlak a stres,“ ozrejmuje koučka.

Vyhorenie však nie je len chorobou úspešných. Často ním trpia aj ľudia, ktorí sa veľmi snažia, no nedarí sa im: „Akonáhle jednotlivec vníma, že stráca kontrolu nad svojím myslením a správaním a uvedomuje si nízku mieru sebapodpory alebo externej podpory pri vytúženej zmene vo svojom správaní, je viac než dôležité, aby vyhľadal odborníka. Ak si jednotlivec uvedomuje, že svoju pomyselnú sviečku páli rýchlejšie, než ju stíha dopĺňať, je dôležité, aby spomalil, určil si priority a zamyslel sa nad svojím smerovaním,“ radí psychológ PhDr. Robert Krause, PhD., pre Startitup.

zdroj: Unsplash/Thought Catalog

Mozog rezignuje

Veľký vplyv na vyhorenie mali podľa amerických odborníkov aj posledné dva roky života vo víre pandemického stresu, kedy sa mnohí cítili vyčerpaní a na pokraji síl.

Reč je predovšetkým o zdravotných sestrách a lekároch, ktorí sú v stave vyčerpanosti až priveľmi dlho.

„Ak v takomto stave zostanete dostatočne dlho alebo v takej intenzite, akej čelia lekári a zdravotné sestry pracujúci s umierajúcimi na oddeleniach Covid-19 môže sa vám dokonca zmeniť mozog,“ tvrdia vedci.

„Zrazu si na sebe všimnete zvýšenú podráždenosť, deštruktívnosť, menšiu motiváciu a menej nádeje. Pochopenie toho, ako váš mozog reaguje na vyhorenie, môže byť užitočné, pretože ukazuje ľuďom, že mnohé z ich reakcií sú súčasťou ‚prirodzeného javu’,“ povedala pre CNN Amy Arnstenová, profesorka neurovedy na Yale School of Medicine, ktorá skúma nervové mechanizmy vyhorenia.

„Nie som zlý človek – takto sa len mení mozog pri chronickom strese. Robí to preto, aby sa ma pokúsil ochrániť, hoci v tejto situácii to zhoršuje. Mať takýto nadhľad a perspektívu môže prerušiť začarovaný kruh, v ktorom sa obviňujete z toho, že nie ste lepší,“ dodala.

zdroj: TASR/AP

Nepozornosť, chybovosť aj zmenšenie pamäti

Dlhodobo je známe, že chronický stres prispieva k psychickým a fyzickým ochoreniam. V súčasnosti sú však vedci schopní zachytiť, čo sa deje s naším mozgom pri vyhorení.

„Jedným z najvýraznejších účinkov je rednutie sivej hmoty v oblasti mozgu nazývanej prefrontálna kôra, ktorá nám pomáha primerane konať. Poskytuje nám prehľad o sebe a o druhých. Poskytuje nám perspektívu. Umožňuje nám robiť komplexné rozhodnutia a byť schopnými premysleného a abstraktného uvažovania namiesto konkrétnych alebo zvyčajných reakcií,“ vysvetľuje profesorka neurovedy.

Odborníci tvrdia, že oslabením tejto oblasti môže vyhorenie ovplyvniť našu schopnosť venovať pozornosť a uchovávať spomienky, čo sťažuje učenie sa nových vecí a zvyšuje riziko chýb.

To však nie je všetko. Vyhorenie môže zväčšiť amygdalu, čo je časť mozgu zodpovedná za našu reakciu „bojuj alebo utekaj“ v prípade nebezpečenstva.

„Je to dvojitý úder. V rovnakom čase, keď sa prefrontálna kôra oslabuje a stáva sa primitívnejšou, posilňujú sa mozgové obvody, ktoré generujú emócie, ako je strach. Začnete vnímať svet ako škodlivý, aj keď nie je,“ ozrejmuje Amy Arnstenová, profesorka neurovedy na Yale School of Medicine.

Takto zistíš, že si vyhorel

Dajú sa však tieto zmeny v mozgu zvrátiť, keď už nastanú? Štúdie na myšiach ukazujú, že je to možné, a štúdia na ľuďoch z roku 2018 zistila, že kognitívno-behaviorálna terapia vyhorenia zmenšila veľkosť amygdaly a vrátila prefrontálnu kôru na úroveň pred stresom.

Výskum na ľuďoch tiež ukazuje, že môžeme zabrániť tomu, aby k poškodeniu vôbec došlo. „Ak máte pocit, že máte stres pod kontrolou, nedochádza k týmto toxickým zmenám v mozgu,“ povedala Arnstenová.

Ďalej dodala, ak máte pocit, že nemáte kontrolu, vedie to k chemickým zmenám v prefrontálnej kôre, ktoré oslabujú spojenia a časom tieto spojenia vlastne zničia.

zdroj: Unsplash/Christian Erfurt

Predísť vyhoreniu nie je nemožné

Vyhorenie má niekoľko fáz: nadšenie, stagnácia, frustrácia, apatia a samotné vyhorenie. Dobrou správou je, že vyhorenie dokážeš relatívne jednoducho a ľahko odhaliť u seba alebo u svojich kolegov.

Mentálna koučka Janette Šimková odporúča budovať si nové perspektívne vzťahy namiesto toxických, ktoré z vás vysávajú energiu.

„Ak sa cítite neefektívne, čo konkrétne by vám pomohlo rozvíjať sa v danej činnosti? Ak vám chýba uznanie a spätná väzba, nie je nejaká možnosť, ako svoju prácu lepšie prezentovať, alebo ju zmeniť?“ konštatuje.

Prioritou by podľa jej slov malo byť pravidelné dopĺňanie energie. Fyzickej, ale aj emočnej, duchovnej a duševnej.

„Spôsobov je veľa, od dostatku spánku cez zdravú, plnohodnotnú stravu, šport, kontakt s ľuďmi, až po činnosti, ktoré podporujú duševnú rovnováhu ako meditácia, písanie denníka a pobyt v prírode,“ tvrdí Janette.