Z Nigérie na Slovensko cez Kyjev, Johnove sny náhle rozbila vojna na Ukrajine (ROZHOVOR)

Pred vojnou na Ukrajine rozpútanou Ruskom uteká na západ obrovské množstvo ľudí. Putinova agresia im zobrala perspektívy, ciele a sny. Na hraniciach hľadajú útočisko s nádejou, že dostanú novú šancu. No nie vždy to tak je. Mnohí utečenci nie sú občanmi Ukrajiny a nestretávajú sa s prijatím na Západe.

Šéf komory učiteľov Vladimír Crmoman informoval Startitup, že pomáha komunite študentov pochádzajúcim z krajín tretieho sveta, ktorí prišli na Slovensko z Ukrajiny. Ocitli sa v zúfalej situácii. Štát, do ktorého investovali svoju budúcnosť a financie je bombardovaný a v Európskej únii pre nich zatiaľ nemajú veľa pochopenia.

Crmoman nás informoval o rozbehnutí kampane, v rámci ktorej oslovujú slovenských študentov v zahraničí. Tí zisťujú, či by na ich univerzitách boli prijateľnejšie podmienky pre študentov z tretieho sveta ako na Slovensku. Snažia sa pre nich vytvoriť reálny plán. Na sociálnej sieti o tom taktiež informoval vo svojom statuse.

Príbeh Kennetha Johna Amadiho sa začal písať v jeho domovskej krajine, Nigérii. V roku 2016 sa presťahoval na Ukrajinu, ktorá sa mu stala novým domovom. Školy na Ukrajine sú otvorené pre zahraničných študentov a Afričania ich často navštevujú. John v Kyjeve študoval manažment a ekonómiu, až kým ho odtiaľ nevyhnala ruská invázia. Momentálne sa nachádza na životnej križovatke s množstvom nezodpovedaných otázok.

• Ukrajinskí zahraniční študenti vnímali krízu na Donbase ako hrozbu. Dúfali, že neprerastie do vojny.
• John utiekol z Kyjeva, kde lietali bomby. Istý čas strávil v protivojnovom kryte.
• Jeho cestu na Slovensko sprevádzali stres a rôzne komplikácie.
• Vojna mu prakticky zničila sny a ciele. Nevie, čo s ním bude ďalej a kam pôjde.
• Je preňho možnosť zostať na Slovensku?

Pochádzaš z krajiny, ktorá sa u mnohých Európanov spája s pojmami ako chudoba alebo korupcia. Boli podmienky v tvojej vlasti náročné?

Ak mám byť úplne úprimný, navštívil som už veľa štátov a viem, že korupcia je veľmi silná v každej spoločnosti a kultúre. Čiže áno, aj v Nigérii je určite korupcia, ale to neznamená, že kvôli zopár pokazeným vajciam sú aj ďalšie zlé. Nedefinuje to celú našu spoločnosť.

V Nigérii je mnoho veľmi milých ľudí a snažíme sa reprezentovať našu krajinu a ľudí najlepšie, ako vieme.

zdroj: SIU

Vlády niektorých krajín nie sú ochotné svojich občanov pustiť študovať do zahraničia len tak. Zažil si aj ty nejakú ťažkú skúsenosť, keď si odchádzal?

Myslíš úplatok? Neviem. Ja sám som nemusel nikoho podplácať. Viem však, že pre Nigérijčanov môže byť komplikované získať víza a podobne, keď chcú niekde cestovať. Čiže z tohto pohľadu to je namáhavé.

Ale ja som s odchodom problémy nemal, keďže som z Nigérie odchádzal len kvôli štúdiu. Ale odišiel som sám. Rodinu mám v Nigérii.

Čiže vláda nemá problém, ak z krajiny odchádzate kvôli vzdelaniu?

 Nemá.

Odišiel si zo svojho domova do krajiny, ktorá sa nachádzala vo veľmi zložitej situácii. Konflikt na Donbase sa stupňoval. Myslel si si, že ten konflikt prerastie do vojny?

Odkedy som prišiel na Ukrajinu v roku 2016, v oblasti Donbasu boli stále nejaké nepokoje. My cudzinci sme vedeli, že na východe je kríza. Vždy sa niekde povrávalo, že čo ak bude vojna. Ukrajinci však vždy verili, že vojna nevypukne, že do toho to neprerastie. My sme teda tiež dúfali, že to neprepukne tak, že sa tam bude diať to, čo dnes.

Ukrajina sa ocitla v nesmierne náročnej situácii, akú si väčšina z nás ani nepamätá. Ty si bol vtedy v Kyjeve, kde si aj študoval. Čo sa tam počas ruských útokov dialo?

Ráno, 24. februára, bolo ako každé iné. Zobudil som sa, aby som mohol ísť do práce, keďže som popri škole aj pracoval. Väčšinou som teda vstával veľmi skoro. No v to ráno ma zobudilo niečo iné. Zo spánku ma prebrali bomby.

Cítil som, ako sa mi steny trasú. Od toho momentu bolo všetko extrémne chaotické. Prvý deň ruského útoku som strávil celý v bunkri. Teda vlastne v protivojnovom kryte. Utiekol som až o tri dni neskôr.

zdroj: FOTO TASR/AP

V kryte si teda strávil tri dni?

Presne tak. Vtedy nás už skoro obkľúčili. Ruské armádne jednotky sa už blížili ku Kyjevu. Mali sme informácie, že sú už veľmi blízko. Chceli sme teda s kamarátmi ujsť.

Nikde však neboli žiadne autá. Ulice boli prázdne. Z Kyjeva sa stalo mesto duchov, v ktorom nikto nebol.

Mne a môjmu kamarátovi sa, našťastie, podarilo zohnať auto a odviezli sme sa na železničnú stanicu. Tak sme vlastne utiekli. Bolo to desivé. Po ceste sme videli armádu, na cestách boli blokády. Nakoniec sa nám podarilo trafiť na stanicu a odísť na západ Ukrajiny, do Ľvova. To bol môj útek.

Cesta na Slovensko bola určite taktiež náročná. Z Kyjeva si odišiel tri dni po začiatku vojny. Ako dlho ti trvala cesta a čo si zažil?

Najskôr som odišiel do Ľvova. Ľvov je mesto na Ukrajine, ktoré bolo označené za bezpečnú zónu, pretože je blízko štátov EÚ, teda Poľska, Slovenska a Maďarska. Na hranice sa dalo dostať cez Ľvov.

Šli sme teda do Ľvova a oddýchli sme si tam, pretože to tam bolo aj v rámci vojny bezpečnejšie. Moji priatelia z Ľvova, Ukrajinci, mi hovorili: „Zatiaľ je to tu pokojné. Zatiaľ žijeme normálne.“

Strávil som tam teda dva dni a potom som sa rozhodol, že musím z krajiny odísť. A tak som šiel na Slovensko.

Stalo sa ti počas cesty niečo zlé?

Samozrejme. Teda, ak sa počíta napríklad emocionálny stres. Viete, nedokázal som to pochopiť. Stále som si lámal hlavu nad tým, čo mám očakávať. Nevedel som, ako zohnať veci. Neplánoval som, že sa zobudím a budem musieť utekať. Bolo to veľmi náhle.

Asi si si ani nestihol zobrať veci.

Nie, nie. Nechal som tam v podstate všetko. Vzal som si len zopár vecí, ktoré som dokázal odniesť.

Keď sa vojna začala, mnoho ľudí začalo utekať na západ. Ty si teda išiel do Ľvova. Vedel si kam pôjdeš odtiaľ?

Musel som sa rozhodnúť, kam pôjdem, pretože keď sme sa dostali do Ľvova, dostali sme informácie, že na poľských hraniciach je taký veľký prílev ľudí, že kým by nás vybavili, tak by to trvalo dva až tri dni.

Nemali sme so sebou veci na to, aby sme tam mohli v zime tak dlho čakať. Rozhodli sme sa teda, že pôjdeme na hranice s krajinou, kde nie je tak veľa ľudí. Dozvedeli sme sa, že v tom čase bolo trochu jednoduchšie dostať sa na Slovensko. A tak som sa rozhodol ísť sem, aby som sa dostal do bezpečia.

A mal si nejakú záruku, že to tu bude lepšie a že budeš mať strechu nad hlavou?

Vôbec nie. Netušili sme, čo bude. Na hraniciach rozdávali letáky, na ktorých sme mali veľa informácií. Taktiež tam boli kontakty na humanitárne agentúry.

Jediný nápad, ktorý sme mali, bol nájsť spôsob, ako sa na Slovensku usadiť. Hľadali sme nejaký ďalší logický krok.

zdroj: SIU

Na Slovensku sa ťa ujali úžasní dobrovoľníci. Ako si sa dostal do Bratislavy?

Museli sme sa pýtať veľa otázok. Hlavne som mal jedného dobrého priateľa, ktorý už na Slovensku bol. Šli sme za ním do Košíc a strávili sme tam noc. Potom sme sa rozhodli, že pôjdeme do Bratislavy, aby sme zistili čo a ako. To bol ten ďalší logický krok. Potrebovali sme zistiť odpovede na naše otázky.

Pán Crmoman hovorí, že na Slovensku zatiaľ neexistuje spôsob, ako by ste tu mohli dokončiť štúdium. Vedel si o tom alebo si to zistil, až keď si sem prišiel?

Zistil som to až tu. Ak sa nemýlim, tak jednoducho systém neakceptuje utečencov, ktorí nie sú ukrajinskej národnosti.

Črtajú sa nejaké východiská, ako by si mohol dokončiť štúdium mimo Ukrajiny?

Ak nám to tu dovolia, ako som povedal aj našim hostiteľom, tak budeme viac ako ochotní. Veď to je našou túžbou. Pre mňa je to, že sme museli odísť z Ukrajiny, ako keby mi niekto odsekol z môjho sna.

Sú medzi nami rôzni študenti. Ja sám som len začal prvý semester magisterského štúdia. Mojím cieľom bolo vyštudovať a získať titul, no teraz sa tento sen stratil. Ak by som teda mal šancu pokračovať v mojom štúdiu tu, tak by to bolo úžasné.

Rád by si teda ostal aj na Slovensku?

Jasné, že áno.

A ak to nevyjde?

Na hraniciach nám dali 90 dní. Prešiel už viac ako týždeň. Dovtedy budeme hľadať spôsoby, ako by sme sa na Slovensku mohli asimilovať. Či už ako študenti, pracovná sila alebo čokoľvek iné.

Zatiaľ sa nám v tom však nedarí. Vieme len, že máme 90 dní. Otázka je, či sa nám náš pobyt po tomto čase bude môcť predĺžiť, keďže sme v takej situácii, v akej sme. Odpoveď, žiaľ, nepoznáme.

Niektorí z nás rozmýšľajú aj nad azylom, ale ani to nie je úplne jasné pre ľudí, ktorí nie sú z Európskej únie ako my.

Tie informácie, ktoré získavame, sa však bijú. Dnes som zistil, že by sme mohli získať azyl a pokračovať v štúdiu. Neviem, či je to oficiálne, ale dnes jedna pani za mňa telefonovala na ministerstvo a vysvetlila im, v akej som situácii. Povedali jej „áno“.

Pred tým mi však bolo povedané, že sa to nedá. Že len Ukrajinci sú považovaní za ľudí v tiesni. Nevieme teda. Sme zmätení.

Podľa mojich informácií je problém v kompatibilite ukrajinského a slovenského vzdelávacieho systému. Ak by si nedostal štipendium, zvládol by si to finančne?

Áno, ak by som dostal príležitosť nejako pracovať, tak samozrejme. Vedel by som si to nejako rozdeliť. To je vlastne mojím cieľom.

Celý čas som si na vzdelanie zarábal sám a platil som s zaň sám. Keď som bol v Kyjeve, tak som pracoval popri škole. Ak by som takú príležitosť dostal, tak by som to zvládol.

Často, keď rôzne krajiny, či už Slovensko, Maďarsko alebo ďalšie, robia rozhodnutia, tak by mali mať širší obzor a byť otvorenejší. My sa nachádzame v kríze a normálne by nemali byť ako ľudia v kríze iba tí, ktorí pochádzajú z miesta konfliktu. Sú tu aj ľudia ďalších národností, ktorí odtiaľ utekajú, a myslím si, že všetci potrebujeme pomoc.

V parlamente EÚ prešiel zákon o tom, že Ukrajinci utekajúci do Európy by mali dostať príležitosť pracovať a študovať. Na druhej strane ľudia afrického pôvodu by sa mali vrátiť do svojich krajín. Lenže my máme svoje životy. Žili sme ich na Ukrajine. Lenže na to nebolo myslené. Nie sme tu nelegálne. Aj ak tu nie sme natrvalo, tak verím, že si zaslúžime pomoc.