Za tanec skončila s mamou v trestaneckej kolónii. Snažili sa nás tam „opraviť“, hovorí Bieloruska

Plot pred bieloruským veľvyslanectvom vo Vilniuse lemujú sviečky, kvety a fotografie obetí Lukašenkovho režimu. Mnohí z nich prišli o život pri protestoch, ktoré sa rozpútali v roku 2020 potom, ako boli zverejnené výsledky prezidentských volieb.

Podľa nich vyhral Alexandr Lukašenko, ktorý si vyslúžil prezývku „posledný európsky diktátor“. Západ a Európska únia však jeho výhru neuznávajú a tvrdia, že voľby boli pravdepodobne zmanipulované v prospech Lukašenka.

Ľudia, ktorí s Lukašenkovým režimom nesúhlasili, ale mali viac šťastia ako spomínané obete, ktoré pripomína plot bieloruskej ambasády, skončili vo väzení. Ďalší radšej volili útek do zahraničia.

Bieloruský novinár, ktorý ušiel pred Lukašenkom i ruskou vojnou: „Pochopil som, že existujú len dve cesty“

Sú medzi nimi aj politickí väzni, ktorých je v Bielorusku podľa Spojených štátov, ale aj ľudskoprávnej organizácie Viasna vyše tisíc. Konkrétne k 28. júnu ich bolo 1 214.

S jednou z nich, Viktoryiou Lyskovich, sme sa rozprávali. Dvadsaťpäťročná mladá žena bola uväznená v bieloruskom väzenskom zariadení. Pričom sa jej tento rok podarilo utiecť a teraz je v bezpečí v zahraničí. Pre Startitup sa podelila so svojím príbehom.

Išlo o pokojný protest, ľudia spievali a tancovali 

Lyskovich si spomína, že jej príbeh ako politickej väzenkyne sa začal písať v roku 2020 po prezidentských voľbách, keď začali chodiť výsledky.

„Každý rozumel, že výsledky nie sú pravé. Ľudia vyšli do ulíc, aby voči nim i Lukašenkovi protestovali. Neskôr sme sa dozvedeli o násilí na ľuďoch, ktorí sa vydali na protesty. Ako kruto sa k nim správali,“ vysvetľuje Lyskovich.

Aby vyjadrila nesúhlas s dianím v Bielorusku, vybrala sa ona i jej mama Alena Lyskovich na protest v meste Brest, ktoré obýva približne 350-tisíc obyvateľov. Protest sa konal 13. septembra.

zdroj: Viasna. Na snímke Viktoryia Lyskovich

Ako prízvukuje, nešlo o násilný protest, protestujúci neboli agresívni, ale bol to pokojný protest zvaný ako Tanečný protest, ktorý sa konal na ulici.

„Bol to pokojný protest, ľudia sa zišli, počúvali hudbu a tancovali. Tancovanie nie je zločin,“ hovorí. Umiernený ale nebol zásah polície, ktorá prvýkrát v Bielorusku použila aj vodné delá, aby rozohnala protestujúcich ľudí. Okrem toho boli použité i gumové projektily, ktoré polícia strieľala na ľudí.

Dostali rok a pol väzenia 

Protestom sa však udalosť nekončila. „O pár mesiacov k nám prišli policajti a zatkli mňa i mamu. Strávili sme jeden mesiac v predbežnom zadržaní. Potom voči nám boli vznesené obvinenia,“ hovorí.

Obvinenia, ktoré použili voči Lyskovich, boli nasledovné: blokovanie ulice, narušenie trestného poriadku a narušenie práce spoločnosti.

Obvinená nebola sama, okrem nej a jej mamy bolo obvinených ďalších vyše 100 ľudí. Podľa Viasny ide o jeden z najväčších politických prípadov v histórii Bieloruska. V sérii jedenástich procesov bolo odsúdených 113 ľudí.

zdroj: Embassy of the Netherlands in Poland. Na fotografii Alena a Viktoryia Lyskovich

„Bola som odsúdená na rok a pol odňatia slobody. Odsedela som si z toho 7 mesiacov v trestaneckej kolónii. Potom sa mi podarilo utiecť,“ hovorí Lyskovich. Išlo o takzvané otvorené väzenské zariadenie, kde odsúdené boli nútené vykonávať určenú prácu. 

Jej mama dostala podobný trest. Jeden a pol roka. Stále sa nachádza vo väzení, čaká ju ešte 7 mesiacov, kým bude prepustená na slobodu. Lyskovich hovorí, že sa o ňu bojí. „Mám o ňu strach, je v rovnakej kolónii, ako som bola ja,“ uvádza.

Podľa Viasny boli účastníci protestu spolu odsúdení na 97 rokov domáceho väzenia, 84,5 roka v otvorenom ústave na výkon trestu odňatia slobody, 13 rokov a 8 mesiacov väzenia.

Dozorcovia ich mučili psychicky a emocionálne 

Na svoje časy v trestaneckej kolónii si spomína ako na veľmi ťažké. Fyzické tresty alebo mučenie ako v iných väzniciach nezažila. Hovorí ale, že napriek tomu to nemala ľahké.  

„Dozorcovia sa nám vždy snažili ukázať, kto je tu pán. A ukazovali, že ty si nikto. Nebolo tam žiadne fyzické násilie, ale skôr psychické a emočné. To sa dialo skoro každý deň,“ opisuje podmienky vo väzení.  

Uvádza, že k častým metódam dozorcov patrilo zastrašovanie, vyhrážky či vypočúvanie. Dozorcovia sa tiež snažili zmeniť ich svetonázor.

zdroj: Viasna/Spring96

„Jediný spôsob, ako nás ovplyvniť, bolo práve prostredníctvom psychologického a emočného násilia. Dozorcovia sa nás snažili ‚opraviť’. Snažili sa, aby sme prijali ten ‚správny’ svetonázor, ktorý je v súlade s režimom,“ hovorí.

Na otázku, či boli všetci dozorcovia rovnakí alebo sa našiel niekto, kto prejavil ľútosť, odpovedá, že niektorí s nimi možno v hĺbke duše sympatizovali a súcitili, ale nikdy to neukázali. I oni sa mohli báť Lukašenkovho režimu.

Podarilo sa jej utiecť, bojí sa o rodinu 

Na útek sa vydala sama, pričom využila, že práca, ktorú vykonávala, sa nachádzala v inej budove.  

„Utiekla som z práce. Bolo to veľmi ťažké. Práca, ktorú sme vykonávali, sa odohrávala v susednej budove, kde sme boli normálne zadržiavané. Bolo to veľmi riskantné, ale uvedomila som si, že ak si chcem zachrániť svoj život, musím urobiť všetko potrebné preto, aby sa mi podarilo nepozorovane utiecť,“ opisuje svoj útek z marca.

Vo väzení sa nachádzali aj iné politické väzenkyne, ktoré majú teraz sprísnený režim, aby zamedzili ďalšiemu úteku.

„Keď som utiekla, urobili ich podmienky ťažšími. Môžu byť zbavené určitých výhod oficiálne za zlé správanie. Takže sú lepšie strážené,“ hovorí o osude svoji spoluväzenkýň.  

Útočisko našla v európskej krajine, ktorú nebudeme z bezpečnostných dôvodov menovať. V redakcii ale vieme, v ktorej krajine aj meste sa Lyskovich nachádza. Jej zvyšná rodina ostala v Bielorusku, tiež sa o ňu bojí.

zdroj: Viasna. Na snímke Alena Lyskovich

Rovnako sa má na pozore aj pred agentmi Štátneho bezpečnostného výboru Bieloruskej republiky (KGB), ktorí sa v hojnom počte objavujú v Európe, kde sledujú bieloruských disidentov.

Čo ju donútilo zbystriť pozornosť, sú nedávno publikované informácie o agentoch KGB, ktorí sa zamerali na lídrov opozície vo Varšave a vo Vilniuse. „Monitorovali ich činnosť i pohyb,“ vysvetľuje.  

Najčastejšou zástavkou utekajúcich Bielorusov je Litva, ktorá má s Bieloruskom najdlhšiu hranicu. Ďalej Poľsko a do invázie aj Ukrajina.

Litva vydala do konca minulého roka 6 700 humanitárnych víz pre Bielorusov, pričom azyl schválila pre 71 jedincov. Poľsko zas tvrdí, že na jeho územie v roku 2021 prišlo 15 000 bieloruských utečencov. O medzinárodnú ochranu požiadalo 1 200 Bielorusov, pričom im bolo vyhovené v 95,44 % prípadoch.

Sloboda v Bielorusku môže viesť cez Ukrajinu 

Po úteku Lyskovich z väzenia ju ale čakal ďalší šok. Dozvedela sa pravé informácie o ruskej invázii na Ukrajinu.

„Keď sa vojna začala, bola som ešte vo väzení. Tam som nemala žiadne alebo len skreslené informácie o vojne. Samozrejme, že vojnu odmietam. Vojna vo všeobecnosti je hrozná vec, ale to, že na nej Bielorusko participuje (Lukašenko nechal ruskú armádu, aby z územia Bieloruska útočila na Ukrajinu pozn. red.) vo mne vyvoláva veľký odpor,“ vysvetľuje.

Hovorí, že ona samotná sa drží overených zdrojov informácií. Prístup k informáciám je ale veľmi zložitý.

„Všetky dôveryhodné zdroje sú označené ako extrémistické a zablokované. Je veľký problém v Bielorusku získať dôveryhodné a overené informácie. Veľa ľudí tam pozerá bieloruskú televíziu a verí jej. Malo by byť na mladšej generácii, ktorá je technicky zdatnejšia a vie i cudzie jazyky, aby vysvetlili tej staršej, čo sa vlastne deje,“ myslí si.  

zdroj: SITA/Mikhail Klimentyev, Sputnik, Kremlin Pool Photo via AP

Priznáva, že niektorí ľudia v Bielorusku podporujú vojnu na Ukrajine, myslí si ale, že sú to pravdepodobne tí istí ľudia, ktorí podporujú režim Lukašenka.

„Veľa Bielorusov je proti tejto vojne, nikto ju nechce. Niektorí Bielorusi šli bojovať na Ukrajinu a vytvorili vlastný regiment,“ opisuje konanie krajanov, ktorí sa rozhodli bojovať na strane napadnutých Ukrajincov.

Uvádza, že Bielorusko je už len formálne nezávislá krajina. V skutočnosti je Lukašenko úplne závislý na Putinovi.

„Putin je jediný spojenec, ktoré ho Lukašenko má. Sľúbil mu pomoc pri potlačení protestov, sľúbil mu, že tam pošle svojich vojakov, ak by boli problémy,“ vysvetľuje.

Lyskovich ale verí rovnako ako jej krajania, že sloboda pre Bielorusko môže viesť cez porážku Ruska na Ukrajine.

„Ak bude Ukrajina oslobodená, tak potom môže byť oslobodené aj Bielorusko. Verím tomu, že našou jedinou cestou k slobode je víťazstvo Ukrajiny. Niektorí dokonca hovoria, že toto je naša jediná šanca,“ hovorí.

Ako všetci Bielorusi i ja chcem ísť domov, vysvetľuje 

Uvádza, že momentálne je atmosféra v Bielorusku veľmi napätá. Ľudia sa boja o svoje životy, hlavne ľudia, ktorí ukážu solidaritu voči ľudom, ako je ona. A tiež ľudia, ktorí nesúhlasia s tamojším režimom. Uvedomujú si, že tam nie je bezpečne.  

„Režim Lukašenka nie je stabilný, ale je ťažké odhadnúť, ako sa veci budú vyvíjať. Nevieme, či a kedy zmena príde. Najskôr sme si mysleli, že môžeme dačo zmeniť, ale dva roky prešli a Lukašenko je stále prezident,“ neskrýva svoje sklamanie.

Vysvetľuje, že ak by sa veci pohli k lepšiemu, Lukašenka musí mať kto nahradiť. Väčšina vodcov opozície je ale teraz vo väzení.

zdroj: TASR/AP Photo/Sergei Grits

Ak ostane prezidentom, môže ostať pri moci pokojne aj dve obdobia. A potom ho môže nahradiť syn. „Všetko je možné,“ myslí si.

V Európe sa snaží sa opäť začať žiť normálny život, pričom čaká na status azylantky. „Ale ako všetci Bielorusi, chcem ísť domov,“ vysvetľuje.

Na otázku, v akú budúcnosť Bieloruska dúfa, odpovedá: „Dúfam v budúcnosť, v ktorej budú môcť všetci Bielorusi ísť domov. Kde Bielorusko bude nezávislou a slobodnou krajinou.“

Vznik tejto reportáže spolufinancovali Európska únia a mediálna iniciatíva Svet medzi riadkami. Názory v nej obsiahnuté nemusia zodpovedať názorom donorov.