Zakladateľka Spomiluj: Karanténa dáva vzťahom zabrať. Business trip už nemôže byť výhovorkou, ktorou maskujeme neveru (ROZHOVOR)

Psychologičku Veroniku mnohí poznajú práve v súvislosti s projektom Spomiluj. Ten vznikol iba minulý rok a za krátky čas si získal veľké množstvo fanúšikov.

Prostredníctvom Instagramu poskytuje základné poradenstvo a detabuizuje témy psychického zdravia. Jej cieľom je ľudí naučiť, že „je OK nebyť OK“, ako tvrdí vo svojom prvom príspevku.

O tom, ako byť šťastnejším či o domácom násilí si prečítaš nižšie.

Prečo si sa rozhodla venovať práve podobným témam?

S nápadom vytvoriť si niečo vlastné som sa pohrávala už nejakú tú chvíľu, avšak taký ten poriadny impulz prišiel v čase, kedy som sa dostávala z vlastného vyhorenia.

Sama som mala ako psychologička problém vyhľadať odbornú pomoc a uvedomila som si, ako na tom asi sú ostatní ľudia.

Sekundárny motív bol vytvoriť médium, ktoré bude poskytovať relevantné informácie o duševnom zdraví vo forme online diskusií. Vnímam totiž, že prevencii sa stále venuje málo priestoru.  

Uvádzaš, že mnohí sa ťa pýtajú, ako byť šťastným. Existuje teda nejaký univerzálny návod?

Myslím si, že je rozdiel medzi životnou pohodou a vyhľadávaním potešenia. Ľudia, ktorí sa neustále ženú len za potešením a nebudujú životnú pohodu, tak šťastní nikdy nebudú.

Ďalšia vec je klasické sociálne porovnávanie. Cesta ku šťastiu vedie skrz porozumenie seba samého.

Sme ako cibuľka, naše pravé ja je skryté pod spoločenskými nánosmi, niekto má tých vrstiev viac a niekto menej. Myslím si, že také to reálne šťastie prichádza s tým, že sa dotkneme jadra svojho JA a uvedomíme si vlastnú existenciu. S uvedomením si vlastnej existencie prichádza aj k porozumeniu duality nášho sveta, kedy nám príde prirodzené, že po každom páde príde rast a zánik niektorých vecí berieme ako prirodzenú súčasť životných cyklov.

Čo sú najčastejšie otázky, s ktorými sa na teba ľudia obracajú?

Nerada generalizujem, ale celkom často je to práve nájdenie svojej vlastnej podstaty, tvorba zmyslu života, nastavovanie cieľov, toxické vzťahy, budovanie hraníc a mnohé iné.

Tým, že sa venujem rogeriánskej psychológii a robím si PCA výcvik, tak sa snažím komunikovať veci tak, aby boli v súlade s týmto prístupom. Myslím si, že ten rezonuje aj mojím publikom, a veľa ľudí sa v tom nájde.

Snažím sa ľuďom len ukázať cestu. Kráčať po nej už musia oni. Ak porozumieme tomu, že len my máme zodpovednosť za vlastný život a veríme vo vlastnú sebaúčinnosť, tak sa začnú diať krásne veci.

Často pod tlakom smútku unikáme do iných krajín. Vyrieši sa tým niečo?

Ja si myslím, že pred sebou nikam neutečieme. Sami so sebou budeme musieť žiť aj na opačnej polovici sveta. Avšak niekedy zmena prostredia a oddýchnutie si vie byť veľmi prospešné.

Útek je však vždy len útek. A aj keď unikáme pred smútkom, tak nás v istej forme doženie. Avšak je rozdiel medzi útekom a oddychom. Dôležité je sám pred sebou priznať, že potrebujem pomoc.

Niekedy stačí rozhovor s kamarátom, požiadať o pomoc niekoho skúsenejšieho, alebo vyhľadať odborníka. Pozrime sa na to napríklad z pohľadu prasknutého potrubia, tiež si zavoláme inštalatéra a neopravujeme ho podľa Youtube tutorialu. Samozrejme, nejaké veci si vieme opraviť aj svojpomocne. Ide ale o princíp.

 

 

 

 

 

Pozrite si tento príspevok na Instagrame

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Príspevok, ktorý zdieľa Veronika Ragan (@veron.ragan)

Stretávaš sa s ľuďmi, ktorých robí nešťastnými práve práca?

Áno, s veľa mojimi klientmi pracujeme aj práve na tomto. Práca tvorí veľkú časť nášho dňa a je dôležité, aby nás aspoň nejakým spôsobom napĺňala, alebo minimálne nevysávala z energie.

Pri výbere práce často počúvame naše EGO – respektíve robíme to, čo chceme, a nie to, čo naozaj potrebujeme. Jedna vec je náplň práce ako taká, a druhá vec je kolektív/spoločnosť, v ktorej daná osoba pracuje.

Niekedy aj práve dobrý kolektív vie zatieniť to, že nás práca až tak nenapĺňa. Dôležité je si v danom momente prehodnotiť vlastné priority a to, čo naozaj chceme od života.

Mnoho ľudí sa počas karantény stretáva s domácim násilím. Ako uniknúť z podobného prostredia?

Karanténa dáva celkovo zabrať vzťahom. Nemôžeme sa už vyhovárať, že ideme na business trip, ktorým maskujeme neveru. Teraz sme v podstate nútení byť s našimi partnermi a prehodnocujeme náš výber. Čo sa týka domáceho násilia, v našej zemepisnej šírke je to veľmi silná téma.

Často je situácia veľmi komplikovaná a nedá sa len tak odísť, lebo môže fungovať istá forma závislosti, vyhrážania sa, manipulácie a podobne. Je to veľmi smutné, ale domáce násilie tu bolo vždy, teraz je ako pod lupou.

Myslím si, že ak niekto zažíva domáce násilie, tak je ideálny prvý krok obrátiť sa na linku dôvery. Napríklad projekt Svedectvá zastrešuje špecializovaných pracovníkov, ktorí sú vycvičení na krízovú intervenciu a vedia daného človeka navigovať tak, aby sa z danej situácie vedel dostať.

Dokáže sa človek, ktorý si prešiel niečím podobným, odosobniť? Predsa len, mnohí zažívajú posttraumatický šok

Toto je asi u každého individuálne. Závisí to od miery našej vulnerability. Niekto sa cez to vie preniesť a niekto potrebuje vyhľadať pomoc odborníka. To, samozrejme, nie je žiadna hanba.

„Prenesenie sa cez to” môže byť aj formou uvedomenia si zodpovednosti za svoj vlastný život. Rolu „obete” sme sa mohli naučiť v niektorom z našich vzťahov, najčastejšie sme sa tak naučili fungovať už ako deti. Rola obete býva často nevedomá a môžeme prostredníctvom nej nevedome manipulovať naším okolím. Je to v podstate naučený vzorec nášho fungovania, ktorým si môžeme vydobíjať pozornosť, lásku alebo akceptáciu.

Druhá vec, ktorá pri tomto správaní môže figurovať, je istá forma emočnej závislosti na tomto vzorci. Preto ak si uvedomujeme, že sa staviame do role obete, môžeme sa samých seba napríklad spýtať – prečo nás baví trpieť? Čo týmto chcem dosiahnuť? Ako by vyzeral môj život, keby som sa takto nesprával/a?

Často týrané ženy považujú za prekročenie hranice až fyzické násilie. Čo už ale možno považovať za veci, ktoré by nemali ignorovať, a mali by konať skôr?

Myslím si, že pri tomto je dôležité mať vybudované osobné hranice. Tie hranice sú pre nás a nie pre druhých. Treba vedieť, čo je a čo nie je pre mňa už prípustné. Opäť sa ale vraciam k tomu, že ak žena (dieťa, alebo aj muž) cíti, že nevie, ako ďalej, tak je ideálne kontaktovať niektorú z liniek.

Čo sa týka psychického vydierania, mali by sme spozornieť, ak nás má partner tendenciu príliš kontrolovať, žiarli, manipuluje nás, vynecháva nás z rozhodnutí (napríklad v rámci rodiny) alebo popiera našu realitu. Opäť sa ale môžeme spýtať, prečo to robím? Čo mi to dáva/berie? Prečo to svojmu partnerovi tolerujem?

Mnohé ženy ale tvrdia, ako si už sama spomenula, že od muža nemôžu odísť práve preto, že sú na nich závislé. Ako nepodľahnúť tomu, aby sa zmyslom nášho bytia nestalo bytie niekoho iného?

Je rozdiel medzi závislosťou a chorobnou závislosťou. Chorobná závislosť je to, čo môže byť príčinou vzťahov, v ktorých sa vyskytuje násilie. Avšak prítomných môže byť aj veľa iných faktorov akými sú deti, vyhrážanie sa aj manipulácia.

Chorobná závislosť, ktorú popisuješ ty, môže byť prítomná aj vo vzťahoch, v ktorých nemusí nutne dochádzať k násiliu. Je prirodzené, že sme istým spôsobom závislí na našich partneroch.

Úzkostné pripútanie sa k partnerovi sa ale môže prejavovať tým, že potláčame naše potreby na úkor vzťahu, pretože sa napríklad bojíme opustenia. Sme ako studňa, z ktorej niekto stále chodí piť, ale neprichádza žiaden dážď.

 

 

 

 

 

Pozrite si tento príspevok na Instagrame

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Príspevok, ktorý zdieľa spomiluj (@spomiluj)

Ako teda nestratiť našu identitu vo vzťahoch?

Treba si uvedomiť, že v monogamných vzťahoch sme vždy dvaja. Niečo vzťahom strácame, a niečo ním, naopak, získavame. Každý vzťah nás mení a nastavuje nám zrkadlo našej osobnosti. My rastieme, aj keď sme, ale aj keď nie sme vo vzťahoch, čo znamená, že dôležité je v prvom rade poznať sám seba.

Ak sme v bezpečnom vzťahu, tak nám partner môže pomôcť, a prostredníctvom jeho akceptácie sa učíme akceptovať aj samých seba. Toto platí aj naopak – ak akceptujem sám seba, tak viem akceptovať a pozitívne prijať aj toho druhého, táto potreba je recipročná.

Je to o poznaní samého seba, smerovaní potrieb, motívov a budovaní si hraníc. Ak pristupujem sám k sebe s rešpektom, tak budem tak pristupovať aj ku vzťahom.

Ako akceptovať názor iných, aj keď sa s ním nestotožňujeme?

Každý z nás má právo mať iný názor. To je niečo, čo posúva našu spoločnosť ďalej. Dôležité je, či si okolo toho názoru vybudujeme hradby a nikoho cez ne nepustíme, alebo sme otvorení diskusii. Je to akoby sme stáli na dvoch brehoch tej istej rieky, a je len na nás, či sa rozhodneme vybudovať medzi nami most a priblížiť sa k sebe, alebo utiecť do lesov.

Základom komunikácie je ale aj to, že si obe strany musia pripustiť, že sa môžu mýliť. Dôležité je nevstupovať do konverzácie s tým, že máme ultimátnu pravdu, ale hľadať medzi nami prieniky a to, v čom sa podobáme. Ja môžem mať napríklad o nejakej veci jasný názor, ale môže ma zaujímať aj perspektíva toho druhého človeka.

Samozrejme, existuje niekoľko techník, ako viesť dialóg, ale kým nie sme vnútorne nastavení tak, že som v tejto konverzácii preto, že chcem daného človeka vypočuť, žiadne empatické formulky fungovať nebudú, pretože daný človek z nás vycíti, že ho nepočúvame, a prišli sme ho presviedčať.

Na svojom profile uvádzaš, že na Slovensku sa akceptuje alkoholizmus aj sexizmus, no návšteva terapeuta sa odsudzuje. Prečo?

Kvôli veľkej spoločenskej stigme, ktorá stále prevláda, aj keď sa to už pomaly mení k lepšiemu. Aj vďaka vplyvu médií sa o tejto téme začína čím ďalej tým viac rozprávať. Vznikajú rôzne blogy, projekty, vyjadrujú sa k tomu slávne osobnosti. Téma duševného zdravia začína byť aj kľúčovou HR stratégiou v rôznych firmách.

Dobrý príklad je práve alkoholizmus. Závislosť na alkohole je veľakrát pridružené ochorenie k úzkosti alebo depresii. Berieme to ako barličku, je nám zle a na uvoľnenie si raz za čas dáme pohár, ktorý je časom fľaška a stane sa pravidelnosťou.

Máme to zakorenené v spoločnosti a roky sme týmto prístupom riešili problémy. Našťastie sa toto nastavenie minimálne v mladšej generácií začína meniť.

Ja neodsudzujem užívanie alkoholu, ale podľa mňa také to klasické “piť s rozumom” je práve o pochopení motívu, prečo pijem. Je to konzum ako každý iný. Napríklad v mojej generácii sa ľudia skôr uchyľujú ku kompulzívnym nákupom oblečenia. Tiež je to len náplasť na nejaký väčší problém.

 

 

 

 

 

Pozrite si tento príspevok na Instagrame

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Príspevok, ktorý zdieľa spomiluj (@spomiluj)

Čo už je možné považovať za hranicu sexizmu, kedy už má žena zakročiť?

Na rozdiel od niektorých iných štátov nemáme spoločenské normy. Je to opäť individuálne a závisí to od reflexie a našich hraníc. To platí na oboch stranách. Či si ja pripustím sexistické správanie, ale aj či sa ja budem správať sexisticky.

Ak už aj niečo poviem a dostanem spätnú väzbu z druhej strany, že to pre ňu nie je príjemné, tak závisí od miery mojej reflexie, ako sa k tomu postavím. Je to klasický zákon akcie a reakcie. Ak sa správam istým spôsobom, tak nejak na mňa bude reagovať aj moje okolie.

Prečo Slováci ešte nedokážu prijať páry rovnakého pohlavia?

Nemyslím si, že je to problém len Slovenska. Je to podľa mňa stále celosvetový problém. Je to postoj, ktorý získavame výchovou, či už doma, inštitucionalizovaným vzdelávaním, alebo medzi svojimi referenčnými skupinami.

Klasickým príkladom môže byť vysvetlenie cez Allportovú  medziskupinovú hrozbu, tzv. vnímanie „my vs. oni”, ktorá sa dá znižovať prostredníctvom pozitívneho priblíženia v rámci skupín a inklúziou jej členov. Čím viac sme v kontakte s “nečlenskými” jedincami, tým viac môže prostredníctvom komunikácie s nimi dôjsť k zníženiu predsudkov.

Čo by si povedala tým, ktorí tvrdia, že sexuálna orientácia je voľbou?

A aj keby bola… Myslím si, že každý má právo žiť podľa toho, ako je mu to príjemné, kým neobmedzuje práva druhých.

Čítajte viac z kategórie: Zo Slovenska