Zdravotný asistent Štefan: Na urgente sme mali väzňa, ktorý prehltol kľúče. Ďalší zas vidličku (ROZHOVOR)

Štefan študoval zdravotnú školu, po ktorej ukončení sa rozhodol pokračovať v odbore masmédií. Sám však uvádza, že práca v zdravotníctve ho napĺňa omnoho viac. Pôvodne pracoval v DSS, neskôr zas v Národnom onkologickom ústave na operačných sálach. Aktuálne pôsobí v nemocnici v Trnave, konkrétne na urgentnom príjme.

• Aká je aktuálna situácia v nemocniciach
• Ako covid zvláda personál nemocníc
• Aké najabsurdnejšie prípady sa odohrali na urgentnom príjme

V mnohých nemocniciach je obrovský chaos. Ako to vnímaš?

Nenazval by som to chaosom. Skôr cítiť nával ľudí a sním spojený aj nátlak na zdravotný personál. Ľudia totiž často prídu s covidom až vtedy, keď je veľmi zle. Musia myslieť na to, že by bolo lepšie, ak by prišli skôr.

Ľudia ale najskôr kontaktujú obvodného lekára. On im povie, ako majú ďalej postupovať.

Áno, to je nepochybne pravda. Človek ale predsa sám musí cítiť, ako na tom je. Ak vidí, že s dychom nevládze, vždy je lepšie prísť.

Cítiť v trnavskej nemocnici akúsi paniku?

Neviem, či je panika slovo, ktorým by som situáciu pomenoval. Nepochybne ale možno povedať, že je to obrovský nápor. Ľudí je čím ďalej, tým viac.

Ja som pracoval na urgentnom príjme traumatológie a chirurgie. Aktuálne som ale na covidovom príjme. Cítiť tam enormný nárast prípadov. Teraz aj mladých pacientov. Najhorším je fakt, že pri tejto chorobe nikdy nevieme vopred určiť možný priebeh.

Ako príklad by som uviedol moju starú mamu, ktorá má 80 rokov a je cukrovkárka. Tá to, na podiv, zvládla bez väčších komplikácií. Naopak, moja 30-ročná sestra skončila v nemocnici na kyslíku.

Pracuješ teda na covidovom urgentnom príjme. Ako sa cítiš?

Tú robotu milujem. Je to práca, ktorá je obrovsky psychicky náročná, no zároveň ma napĺňa. Neviem úplne popísať, ako sa cítim. Nemám čas analyzovať tieto pocity. Je totiž cítiť, že covid medzi chorobami dominuje. Konkrétne v Trnave je jedna budova vyhradená iba pre pacientov s koronou. Snažíme sa pomáhať aj napriek tomu, že by sme pomoc sami občas potrebovali.

Zomrelo pri tebe niekoľko ľudí. Ako to zvládaš, nie si frustrovaný?

Prídu aj také obdobia. Je to určitá sínusoida. Sú dni, kedy sa pýtam samého seba, prečo ľudia musia umierať. Dokonca sa mi počas covidu prvýkrát stalo, že som sa povracal zo smrti. Išlo o mladého človeka, pri ktorom som nečakal, že to bude mať tak rýchly spád. Bolo to enormne rýchle. Hovoríme naozaj o priebehu pár hodín. Cítil som obrovský nátlak a nezvládol som to.

Dokonca sa mi stalo, že som išiel s pacientom na príjem a počas toho zomrel. Stalo sa tak uprostred dverí. Najhoršie je to, že tí ľudia sa dusia. Pohľad na človeka, ktorý prosí o pomoc, je často frustrujúci. Je to zvláštny a silný pocit. Často sa dokonca pri tých ľuďoch v duchu modlím a premýšľam, prečo je to tak.

Čo je tvojou poslednou myšlienkou po tom, ako si po takejto službe líhaš do postele?

Bude to znieť absurdne, ale premýšľam nad tým, aký úžasný pocit môžem zažívať v momente, keď viem, že som niekomu pomohol. Keď som si vedomý toho, že niekto tu je naďalej práve vďaka tebe. Respektíve, že si človekom, ktorý sa pričinil o to, aby o neho bolo postarané. Núti ma to prehodnocovať. V momente, keď si uvedomíte, že ľudia bojujú o život, všetky osobné problémy náhle pôsobia malicherne.

Premiestňujú na covidové aj lekárov a sestry, ktorí boli pôvodne na inom oddelení?

Áno. Niektoré oddelenia sa zavreli a sestry išli vypomáhať inam, aby sme dokázali pokryť služby. Príchod covidu len potvrdil to, o čom sme my vedeli už dávno – na Slovensku je nedostatok sestier. Personál chýbal už dlhé roky.

zdroj: TASR

Chýbajú teda ľudia. Koľko hodinové služby musíte robiť?

Keď je brutálny nával ľudí a málo personálu, často aj 24-ky. Štandardne ale robíme 12 hodín. Raz sa mi stalo, že som po 12-ke dobrovoľne prišiel do nemocnice, aby som si odsledoval jeden z prípadov. Skončilo to tak, že som od únavy zaspal na JIS-ke na stoličke. (Smiech).

Keď ma išli prikryť dekou a povedal som, že to nie je potrebné a spať pôjdem domov, spýtali sa ma, či sa mi to oplatí. O 3 hodiny som mal totiž slúžiť znova.

Čo lekári, ako to zvládajú oni?

Ja osobne som veľmi milo prekvapený z toho, s akou vervou sa vrhli mladí lekári do služieb. Niektorí sú tej práci doslova oddaní. Zvládajú to bravúrne aj napriek tomu, aké je to veľmi náročné a učia sa za pochodu. Za toto obdobie sa noví lekári naučia toľko, koľko by sa nový lekár pred pár rokmi za tak krátku dobu nenaučil.

Služby sú pre nich naozaj náročné. Aj napriek tomu si navzájom pomáhajú. Stalo sa nám, že jedna z lekárok bola prvýkrát na covidovom oddelení. Kolega jej pomáhal aj napriek tomu, že službu nemal. Ak už majú aj kúštik voľného času, obetujú ho nemocnici. Cítia totiž, že musia. Empatia prevyšuje nad čerpaním voľna.

https://www.startitup.sk/mlada-slovenska-chirurgicka-nevadi-mi-hnis-ani-krv-keby-ma-nezobrali-na-chirurgiu-robila-by-som-radsej-predavacku-rozhovor/

Čo je najťažší pohľad pre teba samého?

Pohľad na človeka, ktorému chcem pomôcť, no nedokážem to. Keď vieš, že nech spravíš čokoľvek, tomu človeku pomôcť nedokážeš. Ako príklad by som uviedol sestričky, ktoré sú v podobnom odvetví zamestnané už naozaj dlho. Ony samé tvrdia, že pacienti ich častokrát chytia za ruku a skonštatujú, nech im radšej dajú možnosť umrieť, ako prežívať muky v podobe dusenia sa zaživa. Zrazu človeka zmrazí. To sú tie najťažšie pohľady.

Si zaočkovaný?

Áno. Boli sme sa očkovať v januári. Chcem naozaj poukázať na nutnosť vakcinácie. Nech ľudia zapoja aspoň kúsok kritického myslenia a z mysle vymania všetky hoaxy.

Rozumiem nepochybne obavám, ktoré ľudia majú. Je to akýsi prirodzený strach z neznámeho. Stačí však naozaj zaloviť niekde v hĺbke človeka, vytiahnuť empatiu a myslieť na svoje okolie a iných. Sebecké zmýšľanie hoďte rovno do koša. To v aktuálnej situácii nie je na mieste. Kde by sme dnes boli, ak by očkovania doposiaľ neexistovali? 

zdroj: TASR

Predtým si robil na inom oddelení. Aký najabsurdnejší prípad si zažil?

Tak tých bolo naozaj požehnane. Počnúc vypitím vody z akvária, končiac prehltnutím kľúčov. Okrem kľúčov sme už zažili aj prehltnutú vidličku. Toto zväčša praktizujú väzni, ktorí sa chcú dostaň von spoza mreží. Možno žijú v domnienke, že z nemocničných priestorov sa bude unikať ľahšie.

Taktiež bol u nás v nemocnici pacient, ktorý si myslel, že je zvieraťom. Bolo nám ho ale veľmi ľúto. Bola to akoby reakcia na ťažké obdobie v jeho živote. Zomreli mu matka, brat aj pes. Bolo ťažké vyrovnať sa s tým a vyústilo to do spomínaného problému. Z takých vecí si ani nemožno robiť srandu. Bol to pre neho obrovský tlak na psychiku.

Zvýšil sa počet psychicky chorých počas pandémie?

Enormne! Na psychiatrii je nával. Ľudia túto situáciu nezvládajú. Chýba im osobný kontakt, či možnosť akéhosi vyventilovania. Už len nám, zdravým ľuďom, to ide – ľudovo povedané – na mozog.

Predstav si, čo prežívajú ľudia, ktorí sú psychicky chorí alebo tí, ktorí majú určité predispozície k psychickej chorobe. Toto sa týka najmä mladých ľudí. Na nich je totiž v súčasnosti vyvíjaný obrovský tlak. Ak ich niekto odbije vetou – prečo si nešťastný, veď máš zdravú rodinu, ešte u nich zintenzívnime pocit viny. To, že majú psychické ochorenie, ale nie je ich voľbou. Má to mnoho faktorov. Jedným z nich je aj neustály tlak spoločnosti.

Čo domáce násilie?

To prerástlo do obrovských rozmerov. Často na urgent denne prídu aj 3 prípady domáceho násilia. Prišlo aj dievča, ktoré priateľ napadol a zlomil jej rebrovú kosť. Ony však svojich mužov nahlásiť nechcú. Boja sa. Často nás prosia, aby sme prípad nenahlasovali.

Často sú to ale rodiny, ktoré sú ako vystrihnuté z amerického časopisu. Úspešný právnik však môže doma týrať manželku. Tá potom ku nám príde a povie, že spadla zo schodov. Sú to veci, ktoré si človek nedokáže ani predstaviť, pokiaľ ich sám nezažije.

Čítajte viac z kategórie: Koronavírus